TÉMA: Evanjelium Ježišovej ženy?

Médiá na celom svete zverejnili správu o fragmente papyrusu v koptskom jazyku, ktorý pochádza zo 4. storočia po Kristovi a ktorý pravdepodobne obsahuje zmienku o Ježišovej žene. Článok vyvolal mnohé diskusie aj na slovenských internetových fórach. Dovolím si k téme vyjadriť niekoľko postrehov.

Senzáciechtivý názov

Podľa môjho názoru názov, ktorým prof. Karen L. Kingová z Harvardskej univerzity pomenovala text, je unáhlený a zavádzajúci. Ide o fragment papyrusu s rozmermi 4 x 8 cm. V odbore textovej kritiky sa na fragmenty a dokonca na celé kódexy bežne používa skratka. Doteraz najstarší zachovaný papyrus opisu Jánovho evanjelia, ktorý pochádza z obdobia okolo roku 130 po Kr., nesie označenie P52. Písmeno „P“ označuje, že ide o papyrus, číslo „52“ je katalógové číslo, pod ktorým je fragment registrovaný. Príklad som zvolil úmyselne. Fragment P52 má veľmi podobnú veľkosť 9,6 x 6 cm a taktiež pochádza z Egypta. Obsahuje úryvok rozhovoru Piláta s Ježišom. Nie je to však žiadne «Pilátovo evanjelium». Ďalším príkladom je Vatikánsky kódex zo 4. storočia, ktorý obsahuje celý text Biblie v gréčtine na 759 (!) listoch. Zvykne označovať skratkou „B“ alebo číslom „03“. Názov evanjelium sa používa na podstatne súvislejší text, než je niekoľko neúplných viet na ploche 4 x 8 cm.

Predčasné uzávery

Vo svojej pracovnej verzii článku prof. Kingová uznáva, že fragment nesie známky podobnosti s inými už známymi textami ako napr. Filipovo evanjelium, Tomášovo evanjelium, Máriino evanjelium, ktoré sa datujú do 2. storočia pred Kr. Mnohí čitatelia možno ani nemali tušenie o ich existencii a to sa o nich vie už niekoľko desiatok rokov. Fragment papyrusu Ježišovej ženy pochádza zo 4. storočia po Kr. a nesie silné známky podobnosti s uvedenými textami. Nie je vylúčené, že môže ísť o preklad niektorého z týchto textov, čo taktiež môže viesť k zmenám interpretácie. Stále však hovoríme o fragmente, z ktorého sa zachovalo 8 riadkov nesúvislého textu na jednej strane a 6 riadkov na druhej strane, z ktorého 2 riadky sú k tomu ešte aj nečitateľné. Je potrebná veľká opatrnosť, aby človek nevložil do textu uzávery, ktoré tam jednoducho nie sú. Na porovnanie uvediem príklad z roku 1972. Vtedy španielsky jezuita Jose O'Callaghan prišiel s návrhom, že v jednom z kumránskych textov, ktorý nesie označenie 7Q5 (opäť sme pri skratkách), identifikoval fragment z Markovho evanjelia. Vychádzal pritom len zo štyroch (!) písmen, ktoré sa na papyruse s rozmermi 4 x 3 cm dali prečítať a ktoré spojil so slovom „Genezaret“ z Evanjelia podľa Marka 6,53. Jeho návrh však bol odborníkmi odmietnutý a dnes ho nikto nezastáva. Len doplním, že napriek veľkým snahám po senzáciách sa v kumránskych zvitkov nespomína žiadna novozákonná postava a medzi zvitkami sa nenašiel žiaden novozákonný text.

Snaha zameniť známe za neznáme

Medzi odborníkmi je všeobecne známe, že v 2. až 4. storočí po Kr. sa predovšetkým v Egypte medzi kresťanmi šíril gnosticizmus. Učenie, ktoré kládlo dôraz na získanie vyššieho poznania, ktoré dáva Boh len vyvoleným, vyznávalo dualizmus medzi telesným a duchovným svetom, pričom odmietalo hmotu a telo. Výsledkom tohto vnútrokresťanského prúdu bolo veľké množstvo textov, ktoré slúžili na potvrdenie pravosti gnostického učenia. S veľkou pravdepodobnosťou medzi ne patrí aj daný fragment prof. Kingovej. To však nijako neprekvapuje. Gnostické Filipovo evanjelium objavené v egyptskej lokalite Nag Hammadi v roku 1945 (teda už viac ako 65 rokov!) obsahuje úryvok, ktorý niektorí odborníci prekladajú „Ježiš pobozkal Máriu na pery“. Gnosticizmus však nikdy nebol prijatý ako oficiálne kresťanské učenie.

Prehliadanie súvislostí

Už z novozákonných textov je evidentné, že rané kresťanstvo v polovici a koncom 1. storočia po Kr. čelilo niekoľkým výzvam zvonka i zvnútra. Vonkajšími výzvami bolo predovšetkým prenasledovanie v rôznych častiach Rímskej ríše, ktoré postupne mohutnelo. Ešte vážnejšie však boli vnútorné pnutia, ktoré sa postupne objavovali. Hneď na začiatku je to otázka vzťahu medzi kresťanmi pochádzajúcimi z pohanstva a tými, ktorí pochádzali zo židovstva a naliehali, že aj pohanokresťania musia dodržiavať obradné predpisy židovstva. Otázku rieši tzv. jeruzalemský koncil apoštolov okolo roku 49 po Kr. (Skutky apoštolov 15), ďalej to bola nesprávne pochopená otázka druhého Kristovho príchodu, o ktorom sa niektorí kresťania domnievali, že už čoskoro nastane. Túto otázku rieši apoštol Pavol v dvoch listoch Solúnčanom datovaných do roku 51 po Kr. Neskôr pribudlo spochybňovanie božského pôvodu Ježiša Krista tzv. arianizmus; na opačnej strane spochybňovanie ľudskej stránky Ježiša Krista tzv. doketizmus. V 2. storočí prišiel kňaz Marción s návrhom vylúčiť z Biblie všetky knihy Starého zákona s odôvodnením, že Boh Starého zákona je iný, než Boh Ježiša Krista. Vidíme, že pre správne pochopenie diania v kresťanstve v 1. až 4. storočí po Kr. je potrebné brať veľmi seriózne do úvahy celé historické, kultúrne, sociálne a náboženské pozadie tej doby. Nestačí len čítať text a urobiť preklad. Pre jeho správne pochopenie je vždy potrebné usilovať sa spoznať aj motívy, ktoré viedli k jeho zostaveniu. Samotná prof. Kingová si je toho veľmi dobre vedomá, keď na adresu textu na fragmente hovorí: „To ešte jednako neposkytuje dôkaz, že historický Ježiš bol ženatý.“

Záverečné postrehy

Na záver chcem uviesť príklad zo židovského náboženstva, uprostred ktorého v období 2. storočia pred Kr. – 1. storočia po Kr., (tzn. aj v čase, keď žil Ježiš z Nazareta) jestvovala malá skupina tzv. esénov. Tí sami seba vyhlasovali za deti svetla, odmietali sa zúčastňovať na liturgii v jeruzalemskom chráme, zastávali dualizmus existencie dobra a zla, odmietali manželský život, žili odlúčení od spoločnosti v spoločenstve, v ktorom mali spoločné modlitby, jedlo, majetok. Nikdy však nepredstavovali oficiálne učenie židovstva. Nikto nespochybňuje, že v ranokresťanských textoch sa objavujú texty, ktoré naznačujú, že jestvovala odlišnosť v učení o Ježišovom bezženstve. Rovnako tak jestvovali aj názory, že Ježiš nie je Boží Syn, že nemal skutočné telo, že bol čarodejom a pod. Tieto postoje však nikdy nenadobudli charakter oficiálnej náuky kresťanstva.

Na otázku «Prečo sa novozákonné evanjeliá nevyjadrujú jasne o tom, že Ježiš nebol ženatý?» je jednoduchá odpoveď. Prvotná Cirkev to evidentne nevidela ako problém, ktorý bolo potrebné výslovne uviesť. Rovnako sa evanjeliá nevyjadrujú, ako Ježiš vyzeral; akým spôsobom prežil detstvo a mladosť; čo sa dialo s Ježišovou matkou po Ježišovom nanebovstúpení a mnohé ďalšie témy. Hlavným cieľom evanjelií nebolo odovzdať každý detail, ale odovzdať podstatu – Ježiš z Nazareta je Boží Syn, ktorý sa stal človekom, zomrel na kríži a bol vzkriesený. Spomenuté témy sa stali predmetom neskorších ranokresťanských spisov, ktoré obsahovali neraz bujnú fantáziu.

Argument, že Ježiš musel byť ženatý, lebo to bolo úplne bežným zvykom v židovstve tej doby, nie je tak úplne pravdivý. Príkladom sú už spomínaný eséni, ktorí sa zriekli manželstva; taktiež niektorí proroci nežili v manželstve (napr. Jeremiáš) alebo aj rabín Simeon ben Azzai (2. storočie po Kr.), ktorý svoj celibát odôvodnil slovami: „Moja duša sa zaľúbila do Pánovho zákona.” Znamená to, že aj samotné židovstvo poznalo a vážilo si celibát.

Ak sa problematika raného kresťanstva selektuje a zúži na tému „mal-nemal Ježiš ženu“, robí sa z témy tovar, ktorého cieľom nie je čo najlepšie poznať, ale čo najlepšie predať.

František Trstenský
Autor je biblista. Prednáša Nový zákon a biblickú gréčtinu na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo