V hlavnom meste je na školách posledné roky zaujímavý trend – najmä na prvom stupni základných škôl učí stále viac učiteliek z východu Slovenska. Dôvodom je alarmujúci nedostatok učiteľov v Bratislave a, naopak, nedostatok voľných miest v školstve na východe Slovenska.

Tento vývoj spôsobuje nielen migráciu pedagogických zamestnancov naprieč Slovenskom, ale prehlbuje aj rozdiely v didaktickom prístupe na oboch koncoch republiky.

V Bratislave učitelia chýbajú

Pred začiatkom školského roka chýbalo bratislavským základným školám viac ako osemdesiat učiteľov. Stredným a materským školám chýbalo ďalších 130 pedagogických pracovníkov. Vyplynulo to z inzerátov, ktoré školy zverejňujú na portáli edujobs.sk a neskôr ich preberá aj stránka profesia.sk.

Najväčší počet neobsadených miest učiteľa mali podľa portálu Petržalka a Ružinov, za nimi Rača a Nové Mesto. Najväčší dopyt je po učiteľoch matematiky, cudzích jazykov, fyziky či informatiky. No najväčší problém je s učiteľmi pre I. stupeň základných škôl. Dôvodom nie je nedostatok absolventov pedagogiky, ale to, že len málo z nich si po skončení štúdia volí povolanie učiteľa.

Pred začiatkom školského roka chýbalo bratislavským základným školám viac ako osemdesiat učiteľov. Stredným a materským školám chýbalo ďalších 130 pedagogických pracovníkov. Zdieľať

Podľa portálu Petržalka učí dnes len v petržalských materských a základných školách 91 mimobratislavských učiteliek. Z nich 35 denne do Petržalky dochádza a 56 býva v podnájmoch.

Učiteľka materskej školy s 5-ročnou praxou alebo začínajúca učiteľka na prvom stupni zarába 500-600 eur v čistom a za podnájom v 1-izbovom byte zaplatí 400 eur. Ceny podnájmov sa v Bratislave pohybujú zhruba od 200 do 600 eur. Aj toto sú dôvody, prečo je o učiteľov taká núdza.

Na východe mladých neberú

Záchranou pre bratislavské školy sa stali mladé učiteľky východniarky, ktoré vo svojom meste či dedine nezohnali prácu. Takže bratislavskej situácii nahrávajú pomery na východe krajiny, kde je, naopak, miesto učiteľa lukratívnym, dobre plateným, stabilným miestom, o ktoré je veľký záujem.

Ako v nedávnom rozhovore pre Postoj priznala Valéria Kocúrová, riaditeľka základnej školy T. J. Moussona v Michalovciach, mladí učitelia sa do školy na východe dostanú len veľmi ťažko. „Ja som za svoju riaditeľskú kariéru prijala dvoch učiteľov, aj to len preto, že nám narástol počet žiakov. Každoročne mám iks žiadostí, ale nemôžem prijímať. Vek odchodu do dôchodku sa zvýšil, takže istý čas nebudeme asi prijímať nových. Nemôžem vyhodiť niekoho päť rokov pred dôchodkom, navyše, ak je dobrý učiteľ, nepošlem ho preč len preto, aby som niekoho prijímala. Hoci mladý by stál menej peňazí a deti by možno aj potrebovali vidieť niekoho mladšieho.“

Rozdiely v prístupe k vyučovaniu?

Tým, že učitelia sa na východe Slovenska na svojich miestach držia až do dôchodkového veku a je tam aj oveľa menšia fluktuácia, mladí absolventi tam do škôl prenikajú len ojedinele. Spokojnosť s pozíciou učiteľa na východe sa ukázala aj počas štrajku učiteľov, do ktorého sa tam zapojilo len málo pedagógov. 

Táto stabilita sa odráža aj na vyučovacích metódach a celkovom prístupe k žiakom. Riaditeľky škôl na východe sa držia svojich rokmi overených postupov a novinky z didaktiky tam prenikajú len ojedinele.

Možno špekulovať, či práve stabilita učiteľského zboru spojená s klasickými prístupmi, zameranými na výkon žiakov, spôsobuje aj umiestnenie východniarskych základných škôl medzi špičkou najlepších škôl. Medzi desiatimi najlepšie hodnotenými slovenskými základnými školami sa až päť nachádza na východe Slovenska.

Veronika Vaňugová učí na súkromnej cirkevnej škole Narnia

Veronika Vaňugová študovala v Prešove päť rokov pedagogiku pre prvý stupeň a pedagogiku psychosociálne narušených. Jej babka bola učiteľkou a inšpiráciou pre jej budúce povolanie. Už od malička mala pekný vzťah k deťom, viedla tábory v dedine, chodila do krízových centier. Tak si našla cestu k učiteľstvu.

Po skončení rozmýšľala, či by nebolo pre ňu lepšie ísť pracovať do špeciálneho výchovného zariadenia. Nakoniec sa rozhodla pre bežnú školu s vedomím, že určite tam budú integrované deti, takže by spojila obe svoje zamerania.

„Posielala som žiadosti o prácu najprv len na východe, najmä na školy v Prešove a do okolitých dedín. Skúšala som cirkevné školy, lebo som veriaca a bolo mi to prirodzene blízke. Poslala som asi dvadsať žiadostí a ani z jednej z oslovených škôl som nedostala odpoveď. Všetko som poslala v písanej oficiálnej forme poštou a nedostala som žiadnu spätnú väzbu. Teda ani pozvanie na pohovor. Tak som si povedala, že skúsim šťastie v Bratislave. Našla som si tri školy, ktoré sa mi pozdávali z referencií na internete. Z týchto troch škôl sa všetky ozvali, bola som na každej na pohovore a do všetkých troch ma aj prijali. Takže toľko k rozdielu medzi Bratislavou a východom.“

„Poslala som asi dvadsať žiadostí a ani z jednej z oslovených škôl som nedostala odpoveď.“ Zdieľať

Veronika Vaňugová chcela ostať na východe, bola tam zabývaná, mala tam množstvo kamarátov. Pôvodom je z Ľubochne, teda z Liptova, skúšala šťastie aj tam, poslala žiadosť do liečebno-výchovného sanatória, ale opäť pre ňu nemali miesto.

Z Prešova do Bratislavy

Nakoniec sa rozhodla pre súkromnú cirkevnú školu Narnia v Petržalke, kde dnes z 91-členného učiteľského zboru pôsobí trinásť učiteľov práve z východu Slovenska. Hoci Veronika Vaňugová predtým Bratislavu vôbec nepoznala a nemala k nej ani vzťah, neostávalo jej nič iné, ako sa presťahovať.

„Z ročníka spolužiaci z pedagogiky, ktorí sa uplatnili v Prešove, boli tí, ktorí mali na škole nejakého známeho a ten im držal miesto. Boli to dievčatá z učiteľských rodín, teda ich mama bola učiteľka a ona im držala miesto, až keď odišla do dôchodku, prepustila miesto svojej dcére. Ostatní si hľadali miesto po dedinách na východe alebo potom v Bratislave.“

Sociálne väzby v Bratislave udržuje najmä s ľuďmi z východu a Liptova, ktorí sem prišli za prácou. Býva na priváte s dvoma dievčatami z vedľajšej dediny. Je schopná si ho platiť, lebo pracuje v súkromnej škole, čím dostáva o niečo vyšší plat ako v bežných školách. Keby bola možnosť, rada by sa vrátila učiť späť domov. „Som z dediny, kde sú všade okolo hory a lesy, lenže tu žijem v Petržalke, kde vidieť len paneláky, čo mi je trochu proti srsti."

Na druhej strane si uvedomuje rozdiely medzi východom a západom v prístupe i didaktike.

„Keby som raz dostala triedu na východe či Liptove, budem si tam vyučovať po svojom, samozrejme, v rámci školského vzdelávacieho programu. A keby mi to neumožnili, tak budem hľadať inú školu. Lebo potrebujem učiť tak, ako to cítim, a nie tak, ako mi to niekto nadiktuje. V Bratislave, ale už aj inde, je ten trend, že deti sú už niekedy viac ako učiteľ. Niekedy, keď pán učiteľ povedal rodičom niečo k správaniu či prospechu dieťaťa, dieťa doma dostalo výprask alebo ho vyhrešili. Dnes je učiteľ ten zlý a dieťa je niečo ako boh, vždy úžasné a skvelé. Na našej škole máme s deťmi partnerský vzťah, deti tykajú učiteľom. Celkovo rodičia a vedenie sú tu náročnejšie na prácu učiteľa, lebo ide o súkromnú školu. Vnímam to tak, že aj rodičia vyžadujú od školy oveľa viac. Na východe nepoznám školu, kde by deti tykali učiteľom."

Kristína Kertysová by oželela výdobytky techniky, ale nie partnerský prístup k žiakom

Kristína Kertysová má trochu iný príbeh. Po skončení štúdia sa chcela vrátiť domov do Popradu, uvedomila si však, že tam nenájde školu podľa svojich predstáv o školstve.

Študovala angličtinu a nemčinu v Bratislave, najskôr si povedala, že kým ešte nemá rodinu a môže rásť, skúsi si nastaviť latku veľmi vysoko. Išla teda na stáž do Walesu ako asistent učiteľa. „Tam som získala jasnú predstavu, čo a ako chcem ďalej robiť, a na Slovensko som sa už vracala cielene do školy Narnia. Vedela som totiž, že práve táto škola sa snaží veci robiť inak a lepšie. Stále som však myslela na to, že je to pre mňa možnosť, ako sa tieto prístupy naučiť a potom to priniesť domov do Popradu. Vždy som sa chcela vrátiť domov, opakovala som, že ja v Bratislave neostanem.“

Kristína Kertysová sa nebála toho, že by sa na východe neuplatnila. Študovala jazyky, ktoré sú veľmi žiadané, takže by si mala nájsť miesto aj na východe.  

„Osobne si myslím, že ak už človek má nejaké pracovné skúsenosti, nemal by mať problém nájsť si prácu na východe. Hoci poznám jednu kamarátku, ktorá sa chcela zamestnať v Poprade, ale miesto dostala až v Kežmarku. Pozícia učiteľa má však naozaj na východe ten status, že keď sa tam už raz mladý učiteľ dostane, je mu tam dobre a ostane na tom mieste s veľkou pravdepodobnosťou až do dôchodku.“

Chýba partnerský prístup

Kertysová však dodáva, že uplatniť sa na východe s novšími didaktickými postupmi môže byť problémom práve preto, že učiteľský zbor je už starší, a teda nie je otvorený novinkám. „Keď celý zbor roky funguje určitým zabehnutým spôsobom, tak zmena sa tam prináša veľmi ťažko. Keď si napríklad predstavím svoju základnú školu, na ktorú som chodila a bolo mojím snom tam raz učiť, viem, že na to, aby sa tam niečo zmenilo, by bolo treba roky práce. Tu v Bratislave je vyšší tlak, drive a energia.“

Na východe je podľa nej tendencia uspokojiť sa s tým, že takto sa to robilo vždy a aj naďalej sa to tak robiť bude a je to tak dobré. „Tam je mladý učiteľ s ideálmi za blbca a pripadá mu to ako boj s veternými mlynmi. Ideálu, ktorého by som sa už nevedela vzdať, je určite priateľský vzťah učiteľ a žiak, ktorý na väčšine škôl chýba. Oželela by som aj nové technológie, aj chýbajúce financie, partnerský prístup nič nestojí a dokáže zmeniť veľmi veľa. Vidíme to na príklade projektu Teach for Slovakia, kde sa mladí učitelia snažia ísť do regiónov a priniesť zmenu týmto spôsobom."

„Tam je mladý učiteľ s ideálmi za blbca a pripadá mu to ako boj s veternými mlynmi." Zdieľať

Kertysová si tiež uvedomuje, že je veľmi náročné pracovať na školách, kde je väčšina žiakov rómskeho pôvodu. „Keď som pracovala vo Walese, robila som asistentku žiakom slovenského či českého pôvodu a to boli, samozrejme, takmer všetci Rómovia. Väčšina z nich mala nejakú poruchu učenia. Snažíte sa im niečo odovzdať, no naozaj v nich zostáva veľmi málo. Takže viem pochopiť učiteľa, ktorý sa sám seba pýta, kam to vlastne vedie. Táto práca je potrebná, len sama by som si ju nevybrala ako prvú vec, keby som hľadala miesto.“

Chcela by sa v horizonte piatich až desiatich rokov vrátiť späť domov, ale závisí to aj do toho, či by si tam vedel nájsť prácu jej manžel. „Ja si stále verím, že by som nemala problém sa tam zamestnať.“

Zuzana Bendíková o práci na východe ani nesnívala.

Zuzana Bendíková pochádza zo Spišských Tomášoviec, študovala na Katolíckej univerzite v Ružomberku a v Bratislave pracuje od septembra. Má bakalára pre prácu v škôlke i magistra pre prvý stupeň základných škôl. „Vedela som od kamarátok, aká je situácia v školstve na východe, preto som o práci v škole doma ani nesnívala. V našej dedine sa na škole držia učiteľky aj v dôchodkovom veku, takže som ani neskúšala poslať žiadosť.“

Poslala si teda pätnásť žiadostí do Bratislavy do škôl i škôlok, z veľkej časti jej všetky odpovedali pozitívne. „Voľné miesta som si našla normálne cez profesiu. V Bratislave je stále niečo voľné.“

„V našej dedine sa na škole držia učiteľky aj v dôchodkovom veku, takže som ani neskúšala poslať žiadosť.“ Zdieľať

Nakoniec skončila v Petržalke v materskej škole na Ševčenkovej ulici, kde učí najmenšie deti od troch rokov. „Škôlku som si vybrala vedome. Chcela som začať na rozbeh s menšími deťmi, aby som sa po škole do toho pomaly dostala a nabrala skúsenosti. Je to náročná práca, ale malé deti a v podstate aj rodičia sú všade rovnakí, takže to nebol kultúrny šok.“

Zuzana Bendíková býva na priváte spolu s priateľom a bratom, otvorene priznáva, že keby jej priateľ nemal dobre platenú prácu, tak to sama v Bratislave neutiahne.

Janu Litvínovú direktívne vedenie bez kreativity dohnalo do hlavného mesta.

Príbeh Jany Litvínovej je iný v tom, že na východe pracovala osem rokov na dedinskej škole. Dnes pôsobí na Základnej škole Svätej rodiny v Petržalke. Študovala v Banskej Bystrici a po skončení si poslala žiadosť najskôr do svojej dediny Banské pri Vranove nad Topľou.

Vedela, že ju tam zoberú, keďže v tom čase mali menej kvalifikované učiteľky. „Prvý rok som však dostala triedu, kde boli čisto rómski žiaci. Bolo ich len dvanásť v triede a ja som chodila mesiac s plačom domov, lebo oni na mňa len pozerali a ničomu nerozumeli. Išlo o deti, ktoré nechodili ani do škôlky, takže som ich učila len základné pokyny, ako sa majú napríklad vypýtať na záchod. Bol to šok.“

Túto triedu Litvínová vypiplala do štvrtého ročníka, ale keď ich po rokoch stretla, tak aj tí, čo boli na prvom stupni najlepší, vo vyšších ročníkoch prepadávali. „Prostredie ich ťahalo dole. V prvých ročníkoch mali aspoň školský klub, kde sa im učiteľky venujú, robia s nimi úlohy, majú krúžky. Na druhom stupni už však strácajú akúkoľvek motiváciu. Tak som sa seba pýtala, načo som sa štyri roky o niečo snažila, veď som sa im doslova dávala.“

Neodišla kvôli Rómom

V dedine Banské žije 1 600 obyvateľov a z toho je 500 Rómov, aspoň tých evidovaných. „V čase, keď som učila na škole, bolo tam 130 detí a len asi 30 detí bolo bielych. Teraz je tam 140 detí a len dvadsať je bielych. Tento rok sú v prvej triede dvaja bieli žiaci.“

„Bolo ich len dvanásť v triede a ja som chodila mesiac s plačom domov, lebo oni na mňa len pozerali a ničomu nerozumeli.“ Zdieľať

Pre učiteľa na takejto škole to znamená, že práca je veľmi náročná a výsledky sú takmer nulové. „Je to doslova ubíjajúce. Až teraz, odkedy som na bratislavskej škole, viem posúdiť ten rozdiel. Tunajší prváci napredujú rýchlo, už v prvom ročníku sme čítali knihy, tie výsledky vás motivujú do práce.“

Dôvodom, prečo Jana Litvínová odišla z východu do Bratislavy, však neboli Rómovia. „Problémom bola riaditeľka, ktorá túto prácu robila tridsať rokov a jej spôsob práce bol direktívny. Neustále nás mladé kontrolovala, naše metódy práce nebrala vážne. Bazírovala na úplných maličkostiach, kontrolovala, ako majú žiaci vypísané hlavičky zošitov, či majú okraje v zošitoch. Ja som riešila základnú výchovu detí zo znevýhodneného prostredia a riešiť takéto veci mi prišlo ako absurdné. Ráno sme jej museli odovzdávať prípravy na hodiny, chodila na neohlásené hospitácie, chcela nás jednoducho nachytať, že sme nepripravené. Bol to neustály pocit nedôvery. Nemali sme priestor na kreativitu. Raz sme spolu s kolegyňou dostali za úlohu urobiť nástenku pri vchode školy, urobili sme ju podľa vlastných nápadov. Prídeme na druhý deň do školy a všetko bolo prerobené, lebo to nebolo podľa predstáv riaditeľky. Výzdoba školy, to je kapitola sama osebe. V každom ročnom období musela byť škola tematicky vyzdobená, ako mladé učiteľky sme z toho odpadávali. Chceli sme sa venovať učeniu, a nie tematickým nástenkám.“

Litvinová ďalej vysvetľuje, že ani nemali priestor sa ďalej vzdelávať. Štátny pedagogický ústav vtedy rozbiehal projekt výučby jazykov pre učiteľov, štyri mladé učiteľky z Banského sa chceli na tom zúčastniť.

„Lenže riaditeľka rozhodla, že iba dve môžu ísť za školu. Keď sa nám to nepáčilo, stále nám vedenie zdôrazňovalo, že na naše miesto čakajú ďalšie tri učiteľky, takže sme sa nemohli ani sťažovať.“

Nižší plat, ale väčšia spokojnosť

Po ôsmich rokoch na dedinskej škole potrebovala Litvínová zmenu, hoci plat mala vyšší ako slovenský priemerný učiteľský zárobok. Starosta im totiž pravidelne vyplácal odmeny, mali osobné príplatky kvôli práci s Rómami, keďže na to išli eurofondy. „V porovnaní so západom sa učitelia na východe majú veľmi dobre, je to lukratívne miesto. My mladé, ktoré sme ešte bývali doma, sme reálne míňali veľmi málo a všetko sme si odkladali. Otec mi hovoril, že si mám dobre premyslieť, či chcem ísť do Bratislavy, že už nebude cesta späť.“

Napriek tomu, že v Bratislave prišla o osobný príplatok, svoje rozhodnutie neľutuje. „A to mám za sebou dve atestácie plus všetky potrebné kredity, osem rokov praxe a oproti východu mi aj tak plat citeľne padol. Neviem si predstaviť, ako v Bratislave žijú učiteľky, ktoré prišli hneď po škole a majú základný plat v hodnote minimálnej mzdy.“

„V porovnaní so západom sa učitelia na východe majú veľmi dobre, je to lukratívne miesto. My mladé, ktoré sme ešte bývali doma, sme reálne míňali veľmi málo a všetko sme si odkladali." Zdieľať

Na cirkevnej škole sv. Rodiny je dnes jeden školský byt, ktorý je plný, bývajú tam štyria učitelia, zväčša z východu. Ostatní si museli nájsť privát. Na prvom stupni petržalskej školy sú takmer všetky učiteľky z východu, lebo doma sa nemali kde zamestnať. „Ja som napríklad vo Vranove nad Topľou, čo je najbližšie mesto, nemala šancu, dala som si aj žiadosť, dokonca som mala osobnú známosť, ale všetko bolo plné. Keď som odchádzala z Banského do Bratislavy, už si mädlili ruky asistentky, že postúpia. Na škole je dnes zo 40-členného zboru osem východniarov, ktorí si doma nezohnali prácu. Ďalší sú takí, ktorí prišli kvôli vzťahu alebo z dôvodu, že už v Bratislave študovali a chceli tu aj ostať.“

Na súčasnej škole sa podľa Litvínovej vedenie nedá porovnať, riaditeľka podľa nej dáva mladým učiteľkám priestor, váži si ich, majú možnosť sa vzdelávať. Škola sv. Rodiny zaviedla do vyučovania novinky podľa posledných trendov, matematika sa tu učí podľa Hejného metódy, na prvom stupni sa začalo s bilingválnym vyučovaním podľa metódy CLIL, žiaci učiteľom rovnako ako v Narnii tykajú.

Väčšia sloboda?

Práve kvôli týmto metódam je o školu stále väčší záujem, tento rok otvorila opäť štyri prvácke triedy. Zohnať však učiteľky na prvý stupeň je v Bratislave takmer nemožné. Učiteľky východniarky, ktoré už v hlavnom meste pracujú, ťahajú preto do školy aj svoje kamarátky.

„V Bratislave sa žije z učiteľského platu veľmi ťažko, topánky si dám na východe opraviť za polovičnú cenu oproti Bratislave, kaderníčku si tu nemôžem dovoliť, objednám sa doma, keď cestujem na východ. Riaditeľka sa každý deň modlí, aby sme jej neodišli. Lebo za ten plat jej sem prídu iba mladé učiteľky. Už také štyridsiatničky s deťmi by za ten plat nerobili, pokiaľ nemajú dobre zarábajúceho manžela. Pre nás veriace je aj pocit, že sme na cirkevnej škole, určitou formou zázemia.“

Jana Litvínová sa po troch rokoch na škole stala zástupkyňou školy. Dnes hovorí, že za to vďačí asi aj spomínanej riaditeľke z dedinskej školy na východe, ktorá ju vyškolila po formálnej stránke a v príprave na vyučovanie.

„Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. Hoci na škole robím všetko, som aj upratovačka, pravidelne utieram rozliate fľaše, ekonómka, lebo neustále zbieram nejaké peniaze, lekárka, keď deťom meriame teplotu. A aj tak by som svoju prácu nemenila. Ani nízky plat by ma nedonútil zmeniť moje povolanie. Navyše, na tejto škole je dobrá atmosféra, takže je nám tu dobre.“

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo