Ústava SR zaručuje všetkým deťom rovnaké právo na vzdelanie. Keďže všetky deti majú možnosť a povinnosť chodiť do školy, berieme toto právo ako hotovú vec. Tiež som to tak brala, ale len do chvíle, kým moje deti nezačali chodiť do školy a nenakukla som hlbšie do tohto systému. Vtedy sa prakticky ukázalo, ako to naozaj funguje. Že kvalita vzdelania v našom štáte bezplatného školstva veľmi závisí od príjmu či majetku rodičov, a to už aj na základnej škole. Pritom základným predpokladom pre vytrhnutie človeka zo sociálne znevýhodneného prostredia je dať mu vzdelanie.
Konkrétnym príkladom sú pracovné zošity na základnej škole. Takmer každý predmet má vydanú učebnicu, ktorú poskytuje školstvo zadarmo. Počas hodiny si deti môžu písať klasicky poznámky do zošita alebo pracovať so zaujímavými pracovnými zošitmi. Sú vydané ku všetkým predmetom. Tam nájdu veľmi atraktívne spracované rôzne úlohy, ktoré ich podnecujú riešiť problémy hlbšie, ako je pár vzorových úloh preberaných na hodine.
Lenže tieto pracovné zošity si musia deti kupovať, čo stojí medzi 30 až 40 eur na rok (vrátane jedného cudzieho jazyka). Pre bežnú rodinu to za rok nie je veľká suma, ale pre chudobnú a viacdetnú rodinu to už je veľa peňazí.
Problém nie je len výška sumy. Keď som na túto tému oslovila ľudí, ktorí s takýmito deťmi pracujú, potvrdili, že väčšina rodín z osád nemá záujem kupovať deťom nejaké pracovné zošity. Výsledok je, že na hodine časť detí pracovný zošit jednoducho nemá, nie sú vtiahnuté do zaujímavých úloh a zostávajú bokom.
Je to zároveň komplikovaná situácia pre učiteľa v tom, ako dvojako viesť hodinu. Niektoré základné školy situáciu vyriešili tak, že všetky deti (bohaté aj chudobné) si jednoducho nekupujú žiadne pracovné zošity. Takže nakoniec sú všetky deti v nevýhode oproti školám, kde pracovné zošity nie sú problém. (Nadávať na rodičov, ktorí potom z problémových škôl svoje deti berú preč a „segregujú“, mi preto príde pokrytecké.)
Pre bežnú rodinu nie sú náklady na pracovné zošity veľká suma, ale pre chudobnú a viacdetnú rodinu to už je veľa peňazí.Zdieľať
Deti zo sociálne znevýhodneného prostredia doma takmer nikdy nemajú počítač, preto si ani nerobia domáce úlohy na informatiku, nie sú zvyknuté pracovať s informáciami, nepoužívajú internet pri vyhľadávaní materiálov na projekty. Teda ich vedomosti a výsledky v týchto predmetoch sú automaticky horšie.
Ďalším príkladom sú výlety a exkurzie. Na základnej škole v Gelnici ich ročne uskutočnia päť až desať za rok a rodičia si ich platia extra. Samozrejme, že deti zo sociálne znevýhodneného prostredia na žiadne výlety ani exkurzie nechodia a čas trávia v škole.
Nejde len o zábavu, práve podobné aktivity sa vryjú deťom do pamäti a ľahko pri nich nasávajú nové informácie, inšpiráciu a majú možnosť „ohmatať“ si aj iný svet, ako bežne poznajú. Je zvláštne bazírovať na vedomostiach z geografie, ak žiak nikdy neprekročil hranicu svojho okresu. Vďaka štátnemu príspevku na „školu v prírode“ by deti zo SZP mohli absolvovať aspoň túto aktivitu, čo však neraz stroskotá aj na tom, že deti nemajú dostatok vhodného oblečenia na celý týždeň.
Na Slovensku sú deti z takéhoto prostredia znevýhodňované už od prvého dňa v škole. Vtedy sa dostanú do extra kategórie, ktorá stále niečo nemá a niekam nejde. Zdieľať
V poobedňajších hodinách väčšina detí zostáva v školskom klube detí (družine), čo však neplatí pre deti zo sociálne slabšieho prostredia. Družinu platia rodiča, síce len niekoľko eur mesačne, ale platia. No práve počas nej sa organizujú záujmové krúžky, ktoré sú síce plne hradené štátom, no ak záujmový krúžok nenadväzuje hneď na vyučovanie a dieťa nemá možnosť prečkať v družine, je to ďalšia prekážka, aby sa na nich zúčastnilo. Keď dieťa po škole odíde do domáceho prostredia, málokedy ho podnecujú k tomu, aby sa vrátilo na krúžok.
Psychologický efekt tejto reality na dieťa je veľký. Na Slovensku sú deti z takéhoto prostredia znevýhodňované už od prvého dňa v škole. Vtedy sa dostanú do extra kategórie, ktorá stále niečo nemá a niekam nejde. Dieťa potom ľahko nadobudne dojem, že z neho vlastne ani nič nebude, že je človekom druhej kategórie.
Toľko žiadané zvyšovanie úrovne vzdelania sa začína na základných školách, rušenie treťotriednych vysokých škôl je oproti tomu málo dôležité. Ak deťom nedáme rovnaké podmienky pri vzdelávaní, nemôžeme nikdy očakávať rovnako dobré výsledky.
Štát už dnes pozná mechanizmus, ktorým podporuje žiakov zo znevýhodneného prostredia. Ide o 140 eur na žiaka na rok, ktoré idú priamo škole. V spomínanej Gelnici asi polovicu z tejto sumy investujú do mzdy asistenta pre tieto deti a zvyšok do didaktických pomôcok, ujde sa aj na nejaký ten pracovný zošit. Žiaľ, na výlety, exkurzie, ďalšie pomôcky či školskú družinu už štát nemyslí. Podľa riaditeľky ZŠ v Gelnici Bibiány Krajníkovej by štát mal týmto deťom tieto aktivity preplácať, ak im spoločnosť chce dať šancu na plnohodnotné vzdelávanie.
Krajníková, rovnako ako bývalý učiteľ Teach for Slovakia Igor André považujú za kľúčovú aj výstavbu komunitných centier v obciach a mestách, kam by sa deti po skončení vyučovania presunuli a spolu s rodičmi by pracovali na úlohách, učili sa hygienickým návykom atď. Bez tejto mravčej sociálnej práce s rodinami ideálne v komunitných centrách si významný progres vo vzdelávaní detí zo SZP nevedia dobre predstaviť.
Navyšovanie prostriedkov do detí zo sociálne znevýhodneného prostredia sa zrejme stretne s nevôľou veľkej časti verejnosti. Zamyslime sa však, koľko by stála podpora v nezamestnanosti počas celého života týchto detí, pričom tieto vzorce správania sa ľahko prenášajú z generácie na generáciu. Nie je omnoho efektívnejšie zainvestovať do vzdelania, pričom zachránené deti nám všetky prostriedky niekoľkonásobne vrátia na daniach? Financie je najlepšie smerovať priamo cez školu, kde je istota, že sa peniaze nestratia, a taktiež cez sociálnu prácu ideálne v komunitných centrách.
V situácii, keď sa rodí málo detí, si nemôžeme dovoliť programovo potláčať schopnosti tisícov detí, ktoré by sa mohli stať dobrými remeselníkmi, opatrovateľkami dôchodcov či ošetrovateľkami v nemocniciach (a určite by to malo vplyv aj na rast počtu vysokoškolsky vzdelaných detí z tohto prostredia). Všetko povolania, ktoré budú o pár rokov mimoriadne žiaduce.
A tiež si myslím, že je hlboko nemorálne, aby sa nám ročne strácali tisíce talentov len preto, že rodičia týchto detí nemajú dostatočne veľký majetok alebo vôľu investovať do vzdelania svojich detí.