ROZHOVOR: Kňazi mali likvidovať cirkev zvnútra

Napísal monografiu o využívaní katolíckych kňazov komunistickým režimom v rokoch 1948 až 1968 s priliehavým názvom Pastieri v osídlach moci. Absolvoval históriu na Trnavskej univerzite. Pracuje v Ústave pamäti národa, kde sa venuje najmä témam súvisiacim s existenciou cirkvi počas komunistickej totality. Pavol Jakubčin.

Prečo sa ako historik venujete práve tomu, ako bývalý komunistický režim využíval cirkev a kňazov na svoje účely?
Myslím si, že snahy komunistickej štátnej moci o využitie cirkvi a jej kňazov i veriacich možno pokladať za určitú formu perzekúcie. A to najmä pre ciele, ktoré chcela štátna moc ich využitím dosiahnuť a prostriedky pomocou ktorých sa tak dialo. Tým cieľom bolo na jednej strane upevnenie postavenia režimu a nového spoločenského poriadku, na strane druhej postupné okliešťovanie cirkvi a náboženstva a ich zánik. Používanými prostriedkami bolo zväčša vydieranie, nátlak, snaha o korumpovanie, vnášanie rozporov.

Počas komunizmu bola cirkev tvrdo perzekvovaná, no na druhej strane mohla byť pre komunistov nápomocná. Nie je to paradox?

Ak mala byť cirkev pre komunistov v niečom nápomocná, tak predovšetkým v presadzovaní ich cieľov – budovaní socializmu a zmene spoločnosti. Zároveň mala byť cirkev likvidovaná aj využitím cirkvi samotnej, využitím kňazov, laikov. Je v tom niečo zvrátené, azda až diabolské, že v konečnom dôsledku mali byť kňazi a veriaci „nápomocní“ – bez toho, aby si to uvedomovali – pri likvidácii cirkvi.

Prečo komunisti potrebovali práve cirkev?
Pretože najmä na Slovensku mala cirkev veľmi silné postavenie. Ak sa chceli komunisti dostať k veľkému počtu veriacich, tak aby si ich získali, najlepšie sa tak mohlo stať práve skrze cirkev. Prostredníctvom kňazov, ktorým ľudia dôverovali, mohli osloviť široké masy veriacich. Takéto snaženie (využiť vplyv cirkvi na ľudí) však nebolo výsadou komunistov. Ako príklad možno uviesť dokument s názvom Memorandum o Slovensku z júla 1946. Memorandum bolo vypracované v kruhoch Československej strany národno-socialistickej. Analyzujú sa v ňom možnosti českej politiky voči Slovensku po vojne, s cieľom získať slovenské obyvateľstvo pre myšlienku spoločného československého štátu. Tým sa malo predísť vzniku sporov, ktoré by v budúcnosti opäť viedli k rozpadu spoločného štátu. Autori memoranda videli riešenie v duchovnej asimilácii slovenského ľudu, aby sa „Slováci naučili stejně myslet jako Češi“. Podľa nich najjednoduchšou, najrýchlejšou a najhladšou cestou k tomu, ako získať ľudí na Slovensku, bolo práve prostredníctvom cirkvi. To, samozrejme, predpokladalo v prvom rade získať samotnú cirkev, najmä jej hierarchiu, ktorá by vďaka cirkevnej disciplíne presadila žiadaný kurz aj medzi nižším klérom. Riešením malo byť vymenovanie arcibiskupa pre Slovensko oddaného Československu a „politicky nadaného“. Národnosocialistická strana, vzhľadom na ďalší politický vývoj v krajine, síce nemohla myšlienky z memoranda ďalej rozvíjať a uskutočňovať, možno však povedať, že mnohé z jej myšlienok využili práve českí a slovenskí komunisti, i keď s čiastočne odlišným zámerom. Ďalej do minulosti by sa tiež dalo nájsť niekoľko podobných príkladov.

"Cirkev mala byť likvidovaná aj využitím cirkvi samotnej, využitím kňazov, laikov."

Zdieľať

Po nástupe totalitného režimu sa tu ako prvá organizácia zakorenilo Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva. Aký bol zmysel jeho existencie?
Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva pôsobiace v rokoch 1950/1951 – 1968 bolo kňazským združením vytvoreným štátnou mocou, ktorá chcela prostredníctvom neho dosiahnuť viacero cieľov. Zrejme najdôležitejšou bola snaha získavať cez hnutie kňazov a skrze kňazov ľudí pre myšlienku budovania nového zriadenia. Ďalšími cieľmi bola snaha oslabovať prostredníctvom hnutia vplyv biskupov a rozbiť jednotu medzi kňazmi a biskupmi; taktiež oslabovať vplyv a autoritu Svätej stolice a pápeža. Komunisti počítali tiež s možnosťou, že vďaka angažovaniu sa kňazov v mierovom hnutí budú títo zanedbávať vlastnú pastoračnú činnosť.

Bolo MHKD zriadené priamo komunistickou stranou?
Priamo komunistickou štátnou mocou. Podnet vyšiel zo strany Štátneho úradu pre veci cirkevné. Snaha o vytvorenie akéhosi združenia „pokrokových“ kňazov boli u komunistov prítomná už od roku 1949, hľadala sa vhodná forma a ideový základ. Dokonca možno povedať, že už po vojne, ešte pred februárom 1948 sa komunisti snažili vytvoriť skupinu svojich prívržencov v radoch kňazov.

Po mierovom hnutí prišlo známe Pacem in terris.
Keďže v roku 1968 sa MHKD stratou opory v štátnej moci a najmä tlakom zo strany kňazov rozpadlo, v rokoch normalizácie režim hľadal možnosti jeho obnovenia. Vzhľadom na zdiskreditovaný pôvodný názov bolo zvolené nové pomenovanie Združenie katolíckych duchovných – Pacem in terris, využijúc tak názov encykliky pápeža Jána XXIII. Zámerom bolo vyvolať dojem, že ide o hnutie podriadené pápežovi. Fakticky to bolo pokračovanie MHKD, pri jeho zrode stáli viacerí bývalí funkcionári MHKD. Zrejme najväčší rozdiel v porovnaní s MHKD bola forma členstva, ktoré v prípade Pacem in terris už bolo individuálne. Spoločné teda mali najmä to, že vznikli na objednávku vtedajšej štátnej moci a vyvíjali aktivity na jej podporu.

Boli kňazi spolupracujúci s Mierovým hnutím katolíckeho duchovenstva aj nejako zvýhodňovaní?
Asi najrozšírenejšou formou boli tzv. mimoriadne odmeny, inak nazývané aj odmeny za vyšší výkon – výkonnostné. Oficiálnym dôvodom na udelenie odmeny mala byť „činnosť mimo pastorácie na poli budovania socializmu“. Odsúhlasené odmeny tak bývali najčastejšie zdôvodňované frázami typu: kňaz „je verejne činný ako predseda Diecézneho mierového výboru“, „spolupracuje s ľudovou správou“, „pracuje v odbočke Zväzu Československo-Sovietskeho priateľstva“, „je známy ako pokrokový kazateľ“, „pomáha rozvoju JRD“, „vychádzal v ústrety orgánom štátnej správy pri riešení rôznych cirkevno-politických problémov“ a podobne. Odmena mala byť teda priznávaná „spoľahlivým“ kňazom, ktorí v dostatočnej miere vykonávali činnosti vyžadované štátnou správou. Skutočný cieľ udeľovania odmien a ich pravú podstatu zachytil vo svojich poznámkach banskobystrický krajský cirkevný tajomník. Ten si po jednej z porád krajských cirkevných tajomníkov v decembri 1952, v súvislosti s udeľovaním výkonnostných odmien, poznamenal: „Treba korumpovať farárov, a takto ich medzi sebou rozbiť, vraziť klin medzi nich. Peniaze sú v našich rukách politickým nástrojom a tento nástroj nevyužívame v prospech nás.“

Vo vašej monografii Pastieri v osídlach moci tvrdíte, že postupne už socializmus neodmeňoval tých klerikov, ktorí boli aktívni pri jeho budovaní, ale aj tých, ktorých duchovný a pastoračný život bol veľmi vlažný.
Teraz budeme považovať za vlasteneckého kňaza toho, kto bude menej ľudí ťahať do kostola, menej omší robiť.“ Týmito slovami to opäť zachytil cirkevný tajomník z Banskej Bystrice. Čiže režim skutočne odmeňoval tých, ktorí si neplnili svoje pastoračné povinnosti: „Ten bude vlastenecký, kto bude menej nábožný, kto bude nábožensky len vlažný vo svojich povinnostiach. Takémuto budeme dávať výkonnostné. Nech obslúži veriacich ale len vlažne a nevyvíja aktivitu veľkú.“ V takýchto prípadoch boli odmeny zdôvodnené napríklad vetami: „pri vyučovaní náboženstva je vlažný“, „nie je šíriteľom náboženského života“, „neaktivizuje náboženský život“, „na filiálkach vôbec náboženstvo nevyučuje“. Napríklad spišskému kapitulnému vikárovi Ondrejovi Schefferovi navrhol krajský cirkevný tajomník v Košiciach v januári 1954 udeliť odmenu 2 000 Kčs za to, že kapitulný vikár neplánoval uskutočniť v roku 1954 žiadne birmovky. V tomto postupe sa zrkadlila snaha štátnej moci o postupné umŕtvovanie náboženského života aj prostredníctvom korumpovania kňazov.

Boli „výkonnostné“ odmeny jedinou formou protežovania „mierových“ kňazov?
Ďalším zo spôsobov podpory týchto kňazov bolo udelenie finančných prostriedkov na rôzne stavebné aktivity vo farnosti, a to najmä v prvej polovici 50. rokov. V prípade, že chcel takýto kňaz rekonštruovať kostol vo svojej farnosti, mohol rátať s povolením a pomocou orgánov vykonávajúcich cirkevný dozor. Finančná podpora na stavebné aktivity, udeľovaná „spoľahlivým“ kňazom, mala zvýšiť ich popularitu medzi veriacimi a vytvoriť dojem, že takýto kňaz je v konečnom dôsledku pre cirkev prospešnejší než kňaz „reakčný“.

Aká práca s akými výsledkami sa od takýchto kňazov očakávala?
Najdôležitejšou činnosťou bolo vplývať správnym spôsobom na ľudí. K tomu boli kňazi permanentne pobádaní na tzv. mierových poradách. Ich organizovanie bolo vlastne hlavnou činnosťou MHKD.

"Tí, ktorí sa nechceli zúčastňovať mierových porád, boli zväčša obťažovaní okresnými cirkevnými tajomníkmi a mohol im byť odňatý štátny súhlas." 

Zdieľať

Najčastejšie sa mierové porady v diecézach a dekanátoch využívali na propagovanie prác v poľnohospodárstve či aktivizovanie ľudí pred voľbami. Tak sa na mierových poradách niekedy malo hovoriť o podpore roľníkov pri zvyšovaní poľnohospodárskej produkcie, pred voľbami zase o „správnom postoji“ k voľbám. V období stupňujúceho sa medzinárodného napätia boli pripravené referáty zamerané na vyzdvihnutie mierového prvenstva Sovietskeho zväzu. Niekedy sa štátna moc snažila prostredníctvom MHKD presadzovať rozličné opatrenia na potlačenie náboženského života a obmedzenie náboženských obradov. Tieto zásahy mali pôsobiť dojmom, že s nimi prichádzajú sami predstavitelia mierového hnutia. Napríklad v roku 1953 bolo na zasadnutí Celoštátneho mierového výboru katolíckeho duchovenstva v Bratislave dohodnuté obmedzenie procesií počas sviatku Božieho tela a ďalšie obmedzenia pri sviatosti birmovania. V rámci politických opatrení žiadali štátne orgány vedúcich predstaviteľov mierového hnutia, aby pri príprave Vianoc neorganizovali žiadne náboženské akcie mimo kostola. V súvislosti s obmedzením procesií počas Veľkonočných sviatkov mali byť kňazi na mierových poradách poučení, ako tieto obmedzenia „správne“ vysvetliť ľuďom.

Tí duchovní, ktorí odmietli členstvo v MHKD, boli za to nejako potrestaní?
Tí, ktorí sa nechceli zúčastňovať zasadnutí – mierových porád, boli zväčša obťažovaní okresnými cirkevnými tajomníkmi a mohol im byť odňatý štátny súhlas k pôsobeniu v duchovnej správe.

Bolo členstvo v MHKD proticirkevné či protikresťanské? Bolo protichodné voči viere?
Nemožno povedať, že aktivity hnutia boli vyslovene otvorene proticirkevné, či protikresťanské. Vedúci predstavitelia hnutia deklarovali, že vo veciach viery je hnutie plne podriadené pápežovi, nie však vo veciach politiky. Nakoniec, na zasadnutiach hnutia sa niekedy zúčastňovali aj biskupi ako Lazík, Nécsey, Pobožný. Predsa však, keď boli na niektorých mierových zasadnutiach kritizovaní a urážaní pápež a biskupi, bol to signál, že hnutie neprispieva k jednote v cirkvi.

Podarilo sa „vlasteneckým“ kňazom presadiť požiadavky aj smerom k väčšej náboženskej slobode či ohľadom vyučovania náboženstva?
Zväčša nie. Možno však povedať, že najmä vo vedení Slovenského mierového výboru katolíckeho duchovenstva sa voči niektorým opatreniam štátu na potlačenie náboženstva objavovali z času na čas protesty. Napríklad v roku 1952, kedy sa mala uviesť do života nová úprava ministerstva školstva o vyučovaní náboženstva v školách. Podľa nej mali náboženskú výchovu navštevovať len tie deti, ktorých rodičia o to na začiatku školského roka výslovne požiadajú. Že to treba urobiť, na to však nemal rodičov nik upozorniť. Toto opatrenie vyvolalo veľkú nevôľu medzi viacerými „mierovými“ kňazmi, pričom obzvlášť aktívne vystupovali v celej záležitosti Štefan Záreczky a Alexander Horák. Navrhovaný postup odmietli a žiadali, aby sa obežník o prihlasovaní detí na náboženstvo čítal počas nedeľných svätých omší pred začiatkom školského roku. Záreczky dokonca na jednej z kňazských porád upozorňoval na celý problém slovami: „nasledujúce týždne – mesiace, budú osudné pre cirkevný život. Padla nám tlač, kláštory, benefíciá atď. Hrozí padnúť aj posledná bašta – výučba náboženstva na školách“. Slovenský úrad pre veci cirkevné však nakoniec direktívne rozhodol, že obežník o vyučovaní náboženstva sa v kostoloch čítať nesmie.

Existovalo napätie medzi biskupmi a MHKD, prípadne medzi „vlasteneckými“ kňazmi a kňazmi, ktorí členmi MHKD neboli?
Do určitej miery a v určitom období áno. Biskupi, ktorí boli na slobode, boli najmä v prvej polovici 50. rokov, následkom tvrdých opatrení a súdnych procesov viac bojazliví. Postupne sa však osmeľovali a najmä v 60. rokoch sa už aktívne snažili získať kontrolu nad MHKD. Hoci spočiatku bolo pre štátnu moc želateľné, aby boli biskupi niekedy prítomní na mierových poradách na pritiahnutie kňazov, neskôr ich tam videli neradi, pretože biskup zväčša zásadne ovplyvnil priebeh mierovej porady. Na takejto porade sa už vôbec nehovorilo o pripravených otázkach, ale obsahom sa zmenila skôr na rekolekcie. Samotní kňazi v diecézach najmä v rokoch 1967-68 vystupovali pomerne ostro proti činnosti mierového hnutia a žiadali odstúpenie jeho čelných predstaviteľov. Naplno sa napätie prejavilo práve na jar 1968, kedy sa najmä vďaka tlaku zo strany kňazov MHKD fakticky rozpadlo.

Keďže po roku 1971 vzniklo Pacem in terris, cirkev ešte stále mala význam pre komunistickú moc. Ani normalizácia teda nevyčerpala snahy o ovládnutie katolíckych kňazov i veriacich. Ako si to vysvetľujete?
Tie hlavné zámery bol stále prítomné a aktuálne. Stále bolo potrebné vplývať na ľudí, umenšovať a oslabovať vplyv Svätej stolice a pápeža a stále bola potrebná akási „výkladná skriňa“ náboženskej slobody pred svetom. Fungovala argumentácia typu - kňazi majú vlastné združenie, ktoré navyše všade deklaruje, že v štáte je náboženská sloboda.

Svojej novej monografii ste dali názov Pastieri v osídlach moci. Skutočne sa duchovní dostali do jej osídel spoluprácou s MHKD?
Osídla štátnej moci na kňazov vytváralo viacero skutočností. V monografii sa venujem nielen existencii a činnosti MHKD, ale aj činnosti a pôsobeniu tzv. cirkevných tajomníkov a ich kontaktov s kňazmi a pôsobeniu ŠtB na kňazov. Tieto tri faktory skutočne vytvárali akési „osídla“, teda pascu, nástrahu na kňazov, ktorí sa tak dostávali pod veľký tlak.

Týka sa i súčasnej cirkvi ešte nejako problém spolupráce s komunistickou mocou – v tomto prípade i s MHKD? Ako by sa to malo riešiť?
Myslím si, že súčasná cirkev vychádza a do určitej miery tvorí kontinuitu s trpiacou cirkvou z obdobia komunistickej totality. Generácie tridsať a viacročných veriacich i kňazov majú určité skúsenosti s prežívaním a praktizovaním svojej viery z tohto obdobia. To istým spôsobom ovplyvňuje aj naše dnešné správanie sa. Sú to naše korene a nedá sa od nich celkom odseknúť. Ak chcem dobre poznať súčasnú cirkev, je potrebné poznať, z čoho vychádza a čo ju formovalo. Osobne si myslím, že je dôležité poznať aj túto stránku dejín cirkvi. Nie z dôvodu nejakého hľadania senzácií či škvŕn. Treba jednoducho spoznávať a nezabúdať, aké rôzne nástroje a spôsoby dokáže využiť totalitná moc v snahe bojovať voči cirkvi.

Matúš Demko
Foto: archív P.J.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo