Ako však varovala Pani vo Fatime, starý kresťanský svet sa za posledné storočie vo všeobecnosti posunul a rozpadol. Napriek tomu je jedinou racionálnou reakciou na Fatimu, dokonca i od katolíka, úplný šok a uchvátenie z toho, aké čudné je, že tri malé vidiecke deti z maličkej dedinky, v tej dobe takmer nepredstaviteľne odľahlej, počuli a oznámili pozoruhodné veci o budúcnosti sveta.
Dnes to bude týždeň, čo som si na spiatočnej ceste z istej profesionálnej záležitosti v Európe urobil zachádzku do Fatimy (na svoje vlastné náklady) a strávil som tam takmer štrnásť hodín, lebo sa zdá, že Cirkev a svet prežívajú obdobie, keď nám môže pomôcť len čosi zázračné – a tajomné.
Skeptici, aj medzi katolíkmi, často právom pochybujú o pravdivosti správ o nadprirodzene. Nie však v tomto prípade. Máme hojnosť dôkazov – dokonca i správy od militantných sekulárnych novinárov – o bizarných udalostiach, ako bol napríklad slnečný zázrak (ktorý videlo 70 000 ľudí na mieste a ďalší vzdialení na míle ďaleko, a teda to nebola žiadna „masová halucinácia“).
No i keď chceme vysvetliť tancujúce slnko ako nejaký bezprecedentný meteorologický úkaz, ako vysvetlíme, že ho deti predpovedali na 13. október 1917, čo je aj dôvod, že sa tam celý ten dav ukázal? A potom sú tu mimoriadne videnia a rozsiahle proroctvá o verejnom svete, ktoré sa splnili.
Skeptikov čaká veľká úloha vysvetliť mnohé veci, ktoré sa nedajú jednoducho odbiť úzkym racionalizmom či vtesnať do mierneho, predmestského kresťanstva. Deti vo Fatime sa ani zďaleka nedopustili rafinovaného podvodu, pretože až natoľko nemali tušenia o svetovom dianí, že keď im napríklad Pani povedala, že ak sa ľudia nebudú modliť, Rusko rozšíri svoje omyly po svete, nevedeli dokonca ani to, že Rusko je štát. Mysleli si, že je to nejaká zlá žena.
Do Portugalska chodím dosť často rozprávať o politickej filozofii a kultúre – a Portugalci urobili tiež pekný preklad mojej knihy The Catholic Martyrs of the Twentieth Century (Katolícki mučeníci dvadsiateho storočia). Vo Fatime som však nebol už možno aj pätnásť rokov. Teraz sa tam dá veľmi ľahko dostať autom po diaľnici A1. Bol som však rád, že ako som sa blížil k mestu, moje GPS ma omylom zaviedlo na staršiu E1 – a tak som sa viezol neskoro v noci tichým vidiekom a na cestu mi svietil mesiac v splne.
Kým si totiž neuvedomíme, ako ďaleko je ešte i dnes toto miesto od vecí tohto sveta, budeme chápať Fatimu abstraktne, akože jasné, a nemáme v dejinách nesmiernej globálnej Cirkvi aj čosi iné? Dedinka Fatima však bola na „perifériách“, ako ich dnes máme volať – a bez „Fatimy“ by bola i naďalej.
Námestie pred bazilikou mi vždy prišlo príliš moderné a teraz ešte viac, keď postavili veľké návštevné centrum, asi aby zvládli zástupy oslavujúce storočnicu, ktoré však minulý týždeň neboli veľké. Viac ich bude tento víkend počas samotného výročia (14. – 15. októbra, pozn. red.). No i keď fyzicky nepríde uctiť si tieto udalosti veľa ľudí, treba si od toho trochu držať odstup a uvedomiť si, že tri vidiecke deti nielenže zmapovali najhoršie udalosti 20. storočia, ale začali aj celosvetové pobožnosti, každodenný ruženec, päť prvých sobôt, „odčinenia“ moderných ziel.
Najzjavnejším dôkazom pravdivosti Fatimy je, samozrejme, jej súvis s historickými udalosťami, ktoré nastali potom. Bola to komunistická revolúcia, ktorá v súlade s prorockou povahou Fatimy ešte nenastala, keď deti hlásili varovanie v súvislosti s Ruskom. Predpovedaná bola i ďalšia veľká vojna (2. svetová), ktorá mala prísť po tej, ktorá v roku 1917 stále prebiehala. A azda najnápadnejšia bola predpoveď atentátu na Jána Pavla II. v roku 1981.
Deti mali jedno videnie, v ktorom bol zabitý „muž v bielom“. Ján Pavol II. vždy veril, že ho Pani z Fatimy ušetrila: „jedna ruka stlačila spúšť, druhá videla náboj“. Tento náboj, ktorý po útoku odstránili z jeho tela, bol neskôr vsadený do koruny sochy Fatimskej Panny Márie. Portugalskí katolíci mi povedali, akí boli hrdí, keď robotníci zistili, že do nej tento náboj – kto by to čakal? – dokonale zapadol.
Pre protestantov – nehovoriac už o nekresťanoch – je mariánska zbožnosť jednou z najčudnejších vecí na katolicizme. A naozaj čudná je – v rovnakom zmysle, ako boli čudné aj Zvestovanie, Vtelenie a Narodenie Spasiteľa. Je čudné, že sa Boh šiel pýtať ženy v zapadnutom palestínskom mestečku na periférii Rímskej ríše, či by bola ochotná stať sa niečím, čím nebol žiadny iný človek v dejinách: cestou, ktorou fyzicky príde samotný Boh ako človek na svet, ktorý stvoril.
Ak si aj my neuvedomíme a neoceníme túto nečakanú čudnosť, naozaj chápeme konkrétnu realitu kresťanstva?
V úplne poslednom speve Božskej komédie sa sv. Bernard z Clairvaux obracia v modlitbe na Pannu a prosí ju, aby bolo Dantemu dožičené blažené videnie – a aby toto videnie nezničilo jeho ľudské city. V jeho modlitbe sa okrem iných pozoruhodných vecí hovorí i toto:
Pani, tak plá, moc takú má tvoj zreteľ,
že kto chce milosť bez teba, ó, svätá,
chce, aby v túžbach bez krídel k nej letel.
(Raj XXXIII, 13-15, prekl. V. Turčány)
Verí tomu dnes niekto? Veria tomu katolíci? Fatima ponúka pozoruhodné dôkazy, že by sme mali. Je to katolícka záležitosť.
Robert Royal je šéfredaktor The Catholic Thing (slovenská verzia pod názvom „K veci“) a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press. Knihu The God That Did Not Fail: How Religion Built and Sustains the West (Boh, ktorý nesklamal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava Západ) možno v súčasnosti dostať v mäkkej väzbe v Encounter Books.
Pôvodný text: Fatima the Uncanny.
Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.