K VECI: O kresťanskom humanizme

Pre mnohých je na kresťanstve nepochopiteľné, že vďaka existencii viery a milosti, Vteleniu a jeho dôsledkom, môže byť človek viac, nie menej, ľudský, viac, nie menej, tým, čím má byť.

Je skrátka väčšmi sám sebou, ak žije podľa rozumu, viery a cností. Ak nie, pravdepodobne sa z neho stane opak toho, čím má byť. Viera aj rozum sú dary. V tomto zmysle, ako nás učí introspekcia, príčinou seba samých ani toho, čo sme, nie sme my sami.

Pojmy ako „ateistický“ či „sekulárny“ humanizmus popisujú alternatívy ku kresťanstvu. Vo všeobecnosti predpokladajú, že viera je človeku „cudzia.“ Buď vyžaduje príliš veľa, a preto je neľudská, alebo tvrdí, že človek so svojimi schopnosťami nie je úplný. Dokonca vyžaduje niečo nadľudské, aby bol človekom. Je teda hračkou v rukách bohov, nie svojím vlastným pánom.

"Keď získali moc ateizmy a sekularizmy, nakoniec sa z nich vykľuli najväčšmi antihumánne režimy. Podobne sa však ani z každého náboženstva nakoniec nevykľuje humánne náboženstvo."

Zdieľať

Ak sa pozrieme na ľudské dejiny, bezpochyby vždy a všade uvidíme, aké ťažké je pre človeka vyhnúť sa neporiadkom duše i tela. Často je pre nás viditeľnejšia jeho neľudskosť než jeho dobrota. Jednou stratégiou, ako sa vyrovnať s touto nepríjemnou, no neustále sa vracajúcou skutočnosťou neresti u človeka, je nazývať neresti cnosťami.

Iný spôsob je obviňovať neporiadky samotného náboženstva. Táto stratégia sa datuje až k Epikurovi a v ľudských dejinách, vrátane dneška, sa pravidelne opakuje. Zbavme sa náboženstva a všetko bude parádne.

Viera a rozum sa posilňujú

Skúsenosť nás však varuje. Keď získali moc ateizmy a sekularizmy, nakoniec sa z nich vykľuli najväčšmi antihumánne režimy. Táto skúsenosť nás má odstrašiť, ale zdá sa, že to nie je vždy tak. Podobne ani z každého náboženstva sa nakoniec nevykľuje humánne náboženstvo. Nie je to pojem, ktorý má len jeden význam.

Nedávno som dostal e-mail od jedného dôstojníka námorníctva. Povedal mi, že podľa jeho skúsenosti najvehementnejšia opozícia voči prirodzenému zákonu a rozumu často šla zo strany kaplánov. Podľa niektorých bolo používanie a miesto rozumu v náboženstve znakom nedostatku dôvery v Boha a v Písmo.

Je logické, že tento pohľad by znamenal, že neexistuje žiaden kresťanský „humanizmus,“ len kresťanská viera. Tomu sa veľmi podobá aj moslimská viera. Ak to nie je v Knihe, nie je to relevantné. Boh vždy môže urobiť opak toho, čo predtým prikázal. Ľudský rozum a Logos nemajú medzi sebou žiaden vzťah.

Na druhej strane katolicizmus tvrdí, že rozum aj viera pochádzajú z toho istého zdroja. Navzájom si neprotirečia, ale posilňujú sa. Benedikt XVI. hovorí o viere, ktorá uzdravuje a povzbudzuje rozum. Katolicizmus teda ukazuje dôveru v rozum, aj keď sú jeho implikácie politické a kultúrne odmietané.

Pápež rozpracoval mnohé z týchto myšlienok vo svojej Regenburskej prednáške. Kresťanstvo sa od začiatku orientovalo na filozofov, nie na iné náboženstvá. Kresťanstvo túži vedieť, ako svet rozumie samému sebe, ako vysvetľuje ľudský život a jeho existenciu v kozme. Keď kresťanstvo skúma tieto otázky, zisťuje, že ľudský život má svoju vlastnú realitu, ktorú netvorí, ale prijíma.

Kresťanský humanizmus cností

Švajčiarsky filozof Martin Rhonheimer tvrdí, že kresťanstvo je etika spásy a morálka. Myslí pod tým, že máme zachovávať prirodzený zákon aj predpisy viery, ktoré smerujú k nášmu rozumu.

Aj keď je kultúra tak či onak pokazená, kresťanstvo by v súkromí aj na verejnosti stále malo nasledovať sokratovský príkaz: „Nikdy nie je správne robiť zlo.“ Úsilie proporcionalizmu či konzekvencializmu zmierniť Nietzscheho slovami „napätie“ medzi vierou a autonómnou voľbou, končia nie podporou, ale poškodením toho, čo znamená byť človek.

"Kresťanstvo sa od začiatku orientovalo na filozofov, nie na iné náboženstvá. Túži vedieť, ako svet rozumie samému sebe, ako vysvetľuje ľudský život a jeho existenciu v kozme."

Zdieľať

Keď pochopíme, že náš etický a politický život je sám orientovaný na spásu, nebudeme chcieť ustanoviť Božie kráľovstvo na tomto svete, ale ukázať pravé miesto a cieľ každého ľudského života. Toto uvedomenie si je dôvodom, že Benedikt nám v zhode s Platónom neustále pripomína posledný súd, ktorý posúdi, ako sme naozaj žili.

Kresťanský humanizmus je orientovaný na cnosti. Cnostný život je však takisto orientovaný na náš transcendentný cieľ. Intelektuálne si kresťanské myslenie uvedomuje, že každý prípad necnostného života je v skutočnosti odchýlkou od plne uzdraveného a pochopeného rozumu.

Celok toho, na čo upozorňuje kresťanský záujem o rozum a Zjavenie, je v skutočnosti to, o čom je „pravý humanizmus,“ aby sme použili formuláciu Jacquesa Maritaina. Myslitelia ako Hadley Arkes, Robert George, J. Budziszewski, Russell Hittinger a mnohí ďalší, sú dnes vo verejnom poriadku známi nie pre svoju vieru, ale pre svoj rozum.

To znamená, že logika opozície voči základným pravdám rozumu a viery je napokon v každom bode nekoherentná, nerozumná, nie plne ľudská.

James V. Schall SJ
Autor je profesorom na Georgetownskej Univerzite, je jedným z najplodnejších katolíckych spisovateľov v Amerike. V poslednej dobe napísal knihy The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka) a The Modern Age (Moderná doba).

Pôvodný text: On Christian Humanism, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo