Socialisti prehrávajú a začínajú miznúť. Ale prečo?

Socialisti prehrávajú a začínajú miznúť. Ale prečo?

Výsek z obrazu Kazimíra Maleviča Kúpajúci sa (1908). Foto: wikimedia

Vo Francúzsku aj Holandsku, Nemecku aj Rakúsku a ešte viac vo východnej Európe: socializmus stráca opodstatnenie.

Socialistická idea sa ocitla na existenciálnom útese. Pozerá dole na rozbúrené more, celá sa trasie a bojí sa pádu. Keď sa obzrie na cestu, ktorou prišla, nechce sa jej vrátiť. Čo s ňou?

Možno je ten oblúk spravodlivý, od historického triumfu po zbytočnosť, ak je to tak, je to krutá spravodlivosť, bez ohľadu na noblesu sociálneho cítenia. Začiatok možno určiť len arbitrárne, nech je ním teda moment, keď pruský kráľ Fridrich Viliam IV. v roku 1842 zakázal liberálne noviny Rheinische Zeitung, sčasti kvôli intervencii ruského cára, dôvodom bol muž „s podivuhodným nadaním“ a „obdivuhodnou dialektikou“, ostrokritik Karl Marx. Noviny sa dotkli ducha doby, namiesto pokroku písali o sociálnej núdzi, boli to však stále liberálne noviny, veľmi cenzurované až napokon zakázané. Marx bol ich hlavnou postavou, vďaka nemu sa z niekoľko stoviek začalo predávať niekoľko tisíc kusov, kráľ aj cár cítili nebezpečie.

Krátko nato sa začína socialistický letopočet. Socializmus (aj komunizmus) by existovali aj bez Marxa, ale predstaviť si to dnes už nemožno. Marx socializmom otriasol, niekde ho zmenil navždy, inde výrazne. Bez jeho pojmov, slovníka až emócií (kapitalizmus po Marxovi už nikdy nebol ako predtým) by bolo mnohé inak.

Príbeh, ktorý získal svoju modernú tvár v polovici 19. storočia, ešte tlie, ale zdá sa, že onedlho vyhasne. Tu a teraz, na začiatku storočia dvadsiateho prvého.

 Voľby za voľbami ukazujú problém: socialisti upadajú.

V Rakúsku sú sociálni demokrati de facto viedenskou mestskou stranou, získali tam 35 percent (bez korešpondenčných hlasov) a pri pohľade na mapu ide o jediné súvislé červené územie. Inak majú v Rakúsku niečo okolo 27 percent, druhé katastrofálne voľby za sebou (v tých predchádzajúcich mali mierne horší výsledok) – to všetko v krajine, kde ak chcete byť primárom nemocnice v tom správnom obvode alebo manažérom tradičnej poisťovne, bez straníckej knižky nepochodíte.

Odumieranie preto prebieha tým pomalšie, čím viac zakorenená strana bola.

Mladý Marx. Foto: wikimedia

Podobne v Nemecku, v národe, ktorý dal svetu sociálny štát a zo socializmu ukul doktrínu, ako by to francúzski alebo talianski intelektuáli nikdy nedokázali. V septembrových voľbách tu socialisti získali len 20,5 percenta, najmenej po druhej svetovej vojne. Martin Schulz chcel byť kancelárom, po voľbách bude skôr prekvapením, ak prežije na poste šéfa strany.  

Ešte predtým mali socani problém vo Francúzsku, prezident Hollande bol taký nepopulárny, že sa ani neodvážil kandidovať. Na konci jeho funkčného obdobia ho podporovali iba 4 percentá populácie, 90 percent ho vnímalo kriticky. Jeho strana mala v tzv. legislatívnych voľbách iba 7,5 percenta (!).

Ešte predtým, v marci tohto roku, sa prepadli socialisti v Holandsku. Strana práce PvdA padla pod 6 percent, má iba 9 poslancov, o 29 menej ako predtým, socialistická strana SP má 9 percent, o jedného poslanca menej ako predtým.

Príbeh socialistických strán z krajín z druhej strany železnej opony je (a musí byť) iný, ale aj tu vidieť ruiny toho, čo sa črtalo v 90. rokoch.

Socialisti oslabia tento víkend v Česku, v najrovnostárskejšej a politicky vzaté v najsociálnodemokratickejšej krajine východnej Európy. Odkedy socialistický premiér priznal, že jeho vláda klamala ráno, na obed aj večer, sú červení slabí v Maďarsku, až tak, že dnes koluje vtip, že ich musí financovať Orbán, aby mal nejakú normálnu opozíciu, slabí sú aj v Poľsku, kde následnícka strana po tamojšej komunistickej strane ani nesedí v dolnej komore parlamentu.  

Čo sa to deje?

Britský Economist odumieranie ľavice pred pár mesiacmi nazval "pasofikizácia", čo je skratka pre odkaz, že socdem v istom zmysle hrozí osud gréckeho Pasoku. Venovali sa tomu aj William Mitchell a Thomas Fazi v novom čísle American Affairs, pričom hlavný problém vidia v tom, že európska ľavica nedokázala nájsť presvedčivú odpoveď v ekonomike a vzťahu k EÚ, inými slovami obháiť koncept suverenity štátu. Mám ale pocit, že odpoveď je trochu inde, a že ju lepšie pochopíme práve vďaka tomu, čo sa stalo v Rakúsku, Nemecku a Francúzsku.

Začnem ale v Amerike, keď som včera večer pozeral obsiahle interview Fareeda Zakariu s neúspešnou kandidátkou na prezidenta USA Hillary Clintonovou, ponúkla časť odpovede. Clintonová, samozrejme, nie je autentickou socialistkou, ale jej politické povedomie a povedomie pánov Schulza, Hollanda a ďalších je takmer rovnaké.

Zakaria robil rozhovor pri príležitosti vydania jej knihy What Happened, ktorá vyšla v polovici septembra a ktorá – súdiac podľa rozhovoru – hovorí o všeličom, ale to podstatné zodpovedať nedokázala. Nechajme teraz knihu bokom, podstatná bola časť, keď sa Hillary vyznala, že jej osobný príbeh nie je taký silný ako príbeh Baracka Obamu, ktorý sa musel prepracovať z dna a zmiešanej rodiny, alebo jej muža, ktorý pochádzal zo skromných pomerov amerického Juhu. Ona, Hillary, pochádza zo strednej vrstvy zo stredu krajiny. Príliš prostredné, aby to znelo lákavo a predajne. A najmä, vždy ju lákali viac rôzne policy ako politics, u nás sa tomu hovorí úradnícky typ.

Ukážte na socialistu, ktorý je iný. To je prvý problém socialistických strán. Nejde len o to, že už viac ako o industrializácii sa hovorí o informatizácii, socialisti stratili kontakt s pracujúcou triedou a robotníkmi. Aj výnimka potvrdzuje pravidlo, pozri príklad Jeremy Corbyna (pozri, ako sa darí Corbynovi, ktorý sa vrátil k drsnému socializmu).

Vo Francúzsku volí najviac pracujúcich (v rasovo zmiešaných krajinách treba rozlišovať aj podľa farby pleti, preto bielych pracujúcich) Marine Le Penovú, v Nemecku sa stranou pracujúcich stáva Alternatíva pre Nemecko, v Rakúsku je to strana Heinza-Christiana Stracheho, v Amerike white working-class volili Trumpa, dokonca aj väčšina bielych pracujúcich žien volila Trumpa.

Vzorec sa opakuje príliš často, aby to bola náhoda – a teda stav toho-ktorého konkrétneho sociálne cítiaceho lídra.

John Rawls.

Lenže nemenia sa len socialisti, mení sa aj pracujúca trieda. Nastal čas la revanche de Dieu, aj keď boh zmenil národnosť a jazyk. Netrvalo to dlho, potom, čo európski socialisti vyhnali Boha, prišiel boh iný. Je to boh moslimov.

Boh sa socialistom pomstil dvakrát. Prvýkrát stavom spoločnosti, kde po rozpade rodiny a tradičnej spoločnosti s verejnou morálkou odvodenou od náboženstva nastal rozvrat. A aby toho nebolo dosť, rozvrat sa z generácie na generáciu stále zhoršuje, výborne to opísal J. D. Vance v knihe Hillbily Elegy, ale hovoril o tom často aj Roger Scruton a mnohí ďalší.

Nejde o to, že by tento nový svet bez náboženstva, ktoré má spoločenský vplyv, a rodiny, ktorá pestuje normy, nemohol pretrvať. Môže. A pomerne ľahko. Nejde o to, že by sa stratila viera, mení sa len jej obsah.

Ale povedzme, že tento problém ešte nie je taký akútny, ešte stále možno odkladať jeho riešenie, ešte stále možno zadlžovať ďalšie generácie, politicky to možno ustáť. Na štyri, osem aj viac rokov. Napokon, sociálny štát možno sfunkčniť podľa receptov vyskúšaných v Ázii, ako to opísali John Micklethwait a Adrian Wooldridge v knihe Fourth Revolution.

Ťažšie sa mení niečo iné, nezvratnejšie a svojim dôsledkami prevratnejšie. Rozpad spoločenskej zmluvy.

Spoločenská zmluva vždy bola iba filozofickým konštruktom. Podobne ako sedem dní v knihe Genesis, aj ona mala byť niečím, čo vysvetlí, prečo niečo funguje tak, ako to funguje. Sedem dní v týždni a ich rozdelenie na povinnosti voči okoliu a povinnosti voči božiemu kultu nahradila potreba spoločenskej spravodlivosti.

Moderné nota bene demokratické spoločnosti čelia problému, že každý chce čo najviac práv. Staré koncepcie kontraktualistov už nestačili, bolo potrebné vynájsť niečo sofistikovanejšie, podarilo sa to Johnovi Rawlsovi. Jeho princíp, že sociálna a ekonomická nerovnosť má byť vysporiadaná spôsobom, ktorý bude (po prvé) k čo najväčšiemu prospechu tých, ktorí majú najmenej výhod a (po druhé) pri zachovaní podmienok spravodlivej rovnosti príležitostí.

Táto teória vytvorila ilúziu takmer dokonalej rovnostárskej spoločnosti (v dobrom zmysle slova), akoby sme všetci mohli byť príslušníkmi strednej triedy.

Až sa ukázalo, že nie sme. To by ešte udržateľné bolo, prirodzene, problematickejšie je, že sa objavili skupiny, ktoré podobnými nárokmi pohŕdajú, ctia si, naopak, inštitucionálnu nerovnosť až podriadenosť. Ak to preženiem, ako môže fungovať slobodná spoločnosť v podmienkach, kde chce byť isté percento populácie otrokmi?

Islam dramaticky mení podmienky spoločenskej koexistencie v Európe a na Západe. Je to univerzalistické náboženstvo, neprijíma vestfálsku politickú dohodu, jeho nárok zostáva absolútny. Socializmus môže fungovať v kresťanskej alebo postkresťanskej spoločnosti, ale neexistuje islamská krajina, kde by sa mu darilo. Nie kvôli tomu, že by bol ideál rovnosti pre bežných moslimov menej atraktívny, preto, že sú v ich komunitách silnejšie a autoritatívnejšie presadzované hodnoty a cnosti.

Rakúsko je krajina s najrýchlejšie rastúcim počtom moslimov v Európe, francúzske chudobné štvrte sa zmenili potom, ako sa do nich začali sťahovať moslimskí imigranti, mohli by sme pokračovať – moslimovia menia viac ako len etnické zloženie západných krajín. Na pracujúcu triedu, ktorá žije v bytoch a domoch s menšími nájmami a nižšími cenami, má menej kvalifikovanú prácu a jej deti si nemôžu vyberať školu, ktorú by chceli navštevovať, to dolieha najskôr. Preto ako prvá reaguje. A namiesto socialistov, ktorí žijú v centrách miest, volí tých, ktorí ich problém pomenuvávajú.

Marx bol hegelián a Hegel mal na islam na dnešné pomery pomerne vyhranený názor, ktovie, ako by o vykorisťovaní hovoril Marx dnes.

Mám pocit, že sociálnym demokratom a západným socialistom by to pripadalo extrémne.

Socializmus má svoje čaro, mal veľkú moc (a často zvrhlým pokušeniam neodolal), na predstave, že rovnosť a spravodlivosť sú tak trochu synonymami, sú zrastené, akoby jednou ideou, je napokon niečo pekné.

Až na to, že dnes je táto idea ilúziou viac ako pred 150 rokmi.

Je to kruté: socializmu hrozí, že o jeho osude rozhodne krivka ponuky a dopytu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo