KOMENTÁR: Prečo je zákon o štátnom občianstve v súlade s Ústavou

Zákon o štátnom občianstve prešiel v r. 2010 kontroverznou novelou. O rok na to sa niekoľko poslancov rozhodlo podať sťažnosť na Ústavný súd SR pre údajnú protiústavnosť takto upraveného zákona. Po občianskych protestoch z 1. septembra tohto roku sa diskusia o tejto právnej norme oživila. V nasledujúcom texte sa na základe rozumného čítania ústavy jeho autor pokúsi hľadať argumenty v prospech súladnosti predmetnej právnej normy so základným zákonom nášho štátu.

Najskôr stručná chronológia udalostí. Zákonom č. 250/2010 Z. z. poslanci slovenského parlamentu v piatom volebnom období novelizovali zákon NR SR č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve. Novela predstavovala reakciu na sporný maďarský zákon umožňujúci udeliť tamojšie štátne občianstvo na požiadanie prakticky ktorejkoľvek osobe maďarskej národnosti, čím sa de facto rozšíril účinok maďarského práva mimo hraníc nášho južného suseda. Slovenská novela nadobudla účinnosť 17. júla 2010, symbolicky v deň výročia prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR. V r. 2011 44 poslancov NR SR pod gesciou politickej strany Most-Híd podalo na Ústavný súd SR sťažnosť, v ktorej namietalo protiústavnosť novelizovaného zákona. Ústavný súd dodnes nerozhodol. Proti jeho nečinnosti protestovalo 1. septembra na pokojnom zhromaždení v Košiciach asi 500 občanov. Zároveň vyjadrili svoj nesúhlas s automatickým odnímaním slovenského štátneho občianstva po nadobudnutí cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle, ako to ustanovuje novelizovaný zákon.

Adekvátnosť a oprávnenosť

Skôr, než prejdeme k samotnej úvahe o (proti)ústavnosti sporného znenia zákona o štátnom občianstve, pristavme sa pri nedávnom proteste. Mohli by sme sa pýtať, či tento prejav občianskej nespokojnosti vo forme ľudového zhromaždenia a pochodu bol vzhľadom na okolnosti adekvátny. Adekvátnosť sama je vecou svedomia, je do značnej miery subjektívna. Rovnako si môžeme položiť aj otázky, či bol napr. zásah polície pri „antiGorila“ protestoch v Bratislave zo začiatku tohto roka adekvátny, či je dvojročné väzenie pre ruskú skupinu Pussy Riot (PR) adekvátny nimi spáchanému skutku. Zdá sa, že na každú z troch načrtnutých situácií môžeme mať rozličný pohľad, nemálo ovplyvnený emóciami.

"Niet vyššieho ,arbitra' než je štát, ktorý by rozhodol o tom, kto sa ,pridruží k jeho telu', alebo kto bude, takpovediac, ,amputovaný." 

Zdieľať

Opačná situácia nastáva, keď pátrame po oprávnenosti vyššie opísaných udalostí. V takomto prípade by sme na pomyselné otázky museli odpovedať vždy „áno“. Na základe dostupných informácií vieme, že občianske protesty v Košiciach boli oprávnené, rovnako aj zásah polície proti demonštrantom i trest pre PR. Košický prípad je príkladom štandardného využitia zhromažďovacieho práva zaručeného v čl. 28 a práva na vyjadrovanie a šírenie svojich názorov podľa čl. 26 Ústavy SR. Istý morálny (nie právny) problém nastáva, ak naznačíme, že protest bol tzv. politicky zneužitý, čomu nasvedčuje aktívna účasť politikov z SMK. V takom prípade už nie je jednoznačné, či košický pochod bol aktivitou občanov (či aj občanov Slovenskej republiky v tomto prípade nie je celkom isté), alebo skôr nástrojom politickej agitácie a cieleným útokom na nezávislosť ústavne zakotveného štátneho orgánu. Jeho rozhodovacia autonómia totiž nie je iba slobodou od zásahov ostatných zložiek politickej moci v štáte, ale aj oslobodením sa od vplyvov akýchkoľvek záujmových skupín, vrátane prevládajúcej mienky občanov.

V súlade či v rozpore?

Spomínaný štátny orgán ešte nevydal konečné (naozaj konečné, keďže voči nemu nie je možné podať opravný prostriedok) rozhodnutie o ústavnosti predmetného zákona. Na základe rozumného čítania slovenskej právnej normy najvyššej právnej sily sa pokúsime ukázať, že tento zákon, ktorý – mimochodom – nedávno známy slovenský politológ nazval flagrantným porušením Ústavy SR, v súlade s Ústavou SR je, ako aj objasniť skutočné dôvody, prečo to tak je.

Začať argumentovať v prospech ústavnosti zákona o štátnom občianstve znamená opäť nahliadnuť do ústavy. V jej piatom článku sa v dvoch odsekoch dočítame, že: „1) Nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon a 2) Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli“.

Z prvého citovaného odseku vyplýva, že štát sám si určuje spôsob nadobúdania a straty štátneho občianstva. Niet vyššieho „arbitra“ než je štát, ktorý by rozhodol o tom, kto sa „pridruží k jeho telu“, alebo kto bude, takpovediac, „amputovaný“. Nerozhoduje o tom onen povestný „zväz záhradkárov“, ani aktivisti z mimovládnych organizácií, ani politické strany, ani demonštranti na protestoch. Rozhoduje štát, teda občania, teda ich volení zástupcovia. Oni prijímajú TEN zákon. A keďže jeho prijatie si momentálne nevyžaduje kvalifikovanú, lež jednoduchú väčšinu, táto jednoduchá väčšina (v prepočte minimálne 39 poslaneckých „duší“) v parlamente rozhoduje o jeho prijatí.

Druhý citovaný odsek je argumentačnou zbraňou všetkých tých, ktorí s aktuálnym znením zákona nesúhlasia, vrátane košických protestujúcich či spomínaného politológa. Tvrdia, že štát (na základe § 9, ods. 16 zákona č. č. 40/1993 účinného od júla 2010) odoberá štátne občianstvo SR každému, kto prijal iné občianstvo, proti jeho vôli, teda v rozpore s ústavou. Nie je to však tak, že osoba prijímajúca cudzie štátne občianstvo tak koná vedome, dobrovoľne a na základe výslovného prejavu vôle? V prípade, že to tak nie je, má táto osoba vo vlastnom záujme možnosť namietať donútenie, nátlak či vydieranie. Ak si ale štátni občania SR uvedomujú, že nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva stratia to slovenské, konajú tak sami, súc si vedomí dôsledkov, ktoré sa s tým spájajú. Povedzme, že viem, že napr. vstupom do manželstva s konkrétnou ženou strácam možnosť počas doby jeho trvania uzavrieť právoplatný zväzok tohto druhu s inou osobou. V tom prípade sa nemôžem pri prvom závane túžby po ďalšom manželstve odvolávať na slobodu svedomia podľa článku 24 Ústavy SR, dôvodiac, že mne moje svedomie hovorí, že žiť paralelne v dvoch manželstvách je fajn vec a nikoho tým nepoškodzujem. Rovnako sa tiež nemôžem čudovať, ak súd rozhodne o neplatnosti druhého zväzku podľa § 9, ods.1 zákona č. 36/2005 o rodine v znení neskorších predpisov.

Chybná argumentácia v prospech ústavnosti

Ak sme na základe rozumného čítania ústavy načrtli, prečo zákon o štátnom občianstve s ňou nie je v rozpore, mali by sme kriticky zhodnotiť aj argumentáciu jeho obhajcov, ktorá vychádza z iných ako ústavných základov. Tvorcovia novely a obhajcovia súčasného znenia zákona dôvodia jeho opodstatnenosť ochranou národno-štátnych záujmov. O nich sa však v základnom zákone nášho štátnu nedočítame nič. Takáto argumentácia je možno rétoricky pôsobivá, hoci vyznieva do značnej miery pateticky. Úplne ale míňa účel zákona. Ten predsa neslúži na obranu pred neprijateľným (alebo priamo nepriateľským) konaním iného štátu. Jeho účelom je upravovať spolužitie ľudí na určitom presne vymedzenom území. Nemá brániť nijaké abstraktné národno-štátne záujmy, obsah ktorých sa hypoteticky môže meniť po každých parlamentných voľbách. A zákon nemá slúžiť ani ako nástroj sekulárnej „kanonizácie“ osôb, ako napr. v prípade lex Dubček (zákon č. 432/2008 Z. z.), čo je ale otázka zasluhujúca si osobitný rozbor.

"V súčasnosti platný zákon o štátnom občianstve sám o sebe je nesprávnym typom odpovede na úmyselnú zahraničnú provokáciu."

Zdieľať

Závery

Summa summarum, v súčasnosti platný zákon o štátnom občianstve sám o sebe je nesprávnym typom odpovede na úmyselnú zahraničnú provokáciu. Podobné záležitosti sa štandardne riešia diplomatickou cestou a odvolaním sa na kompetentné a uznávané medzinárodné orgány. Rovnako tiež platí, že zákonodarcovo nariadenie z § 9, ods. 19 tohto zákona o tom, že ten, kto stratil štátne občianstvo SR nadobudnutím cudzieho je povinný to bezodkladne oznámiť príslušnému orgánu, je iba zbožným a naivným želaním. Na druhej strane, tento zákon ako značná väčšina ostatných je legitímnym spôsobom úpravy vnútroštátnych vzťahov na území Slovenskej republiky. Nepriamo sa na ňom zhodli občania prostredníctvom svojich volených zástupcov.

Post scriptum

Sudcovia ústavného súdu nežijú v informačnom ani ideologickom vákuu. Aj pri najlepšej vôli a vypätej snahe o nestrannosť, objektívnosť a racionálne rozhodovanie podliehajú – vo väčšej či menšej miere – svojim subjektívnym preferenciám. Ak teda rozhodnú o súladnosti zákona o štátnom občianstve s Ústavou SR len preto, lebo, povedzme, ochraňuje územnú celistvosť, resp. zabezpečuje trvalosť „personálneho substrátu“ štátu, potom takéto rozhodnutie nielenže bude stáť na vratkých nohách (žiaľ, nebolo by prvé a asi ani posledné), ale bude tiež znamenať, že súd rozhodol pod vplyvom momentálnej prevládajúcej politickej konštelácie v legislatívnej a exekutívnej časti politickej moci. Správne zdôvodnenie ústavnosti sporného zákona by sa malo týkať jednak oprávnenosti štátu rozhodovať, kto sa stane jeho občanom/občiankou, ale najmä slobody vôle každého jednotlivca žijúceho na jeho území. Existuje v západnej konštitucionalistike azda lepší argument, než slobodná vôľa, fundamentálny prvok liberálnych demokracií?

Marián Sekerák
Foto: isifa.com a Flickr.com 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo