Tento blog je pokračovaním predchádzajúceho článku:
https://blog.postoj.sk/27314/ekumenizmus-1-kritickost
Keď sa teda rozhodneme, že sa nebudeme kritizovať za naše rozdiely, ako máme spolu vôbec fungovať, keď je medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami/denomináciami toľko odlišností?
Jedna verzia budovania jednoty je nasledovná: Keď sa staneme dostatočne svätými, Ježíš nám sám zjaví v čom sa mýlime a potom všetci pochopíme a budeme jedno srdce a jedna duša. Toto je síce pekná predstava, ale v dohľadnej dobe som voči jej naplneniu skeptický. Pretože som už spoznal, ako veľa pýchy je v nás všetkých. Náš Kráľ má s nami veľa práce, aby nás jej zbavil. A trvá to dlho.
Ďalšia možnosť je tolerancia. To znamená, že budeme tolerovať bludné náuky iných s nádejou, že časom pochopia, že sa mýlia. Toto je cesta nadradenosti a pýchy. A neprináša dobré ovocie. Je v poriadku myslieť si, že tá naša cirkev ma pravdu. Alebo je aspoň k pravde najbližšie. Ale problém je, keď nepripúšťame možnosť omylu a snažíme sa denominácie, s ktorými nesúhlasíme, prinútiť k vyznaniu, že sa mýlia. Často krát bez toho, aby sme ich skutočne spoznali. Veľa úprimných denominácii v priebehu svojho vývoja menilo učenie podľa toho, ako rástlo ich poznanie...
A nakoniec tu mame cestu úcty a rešpektu. Kedy jeden druhého považujeme za prednejšieho od seba(Fl 2,3). Kedy veľmi nezáleží na teologickej presnosti učenia, ale na veľkosti lásky k Bohu a jeden k druhému a opravdivosti života viery. Kedy dokážeme spolu spolupracovať a skutočne sa spoznávať. A toto je cesta o ktorej som presvedčený, že je ta správna.
A keď sa prestaneme kritizovať a budeme mat k sebe postoje úcty a rešpektu, tak sa už nabudúce môžeme pozrieť aj na jednotlivé rozdielnosti medzi nami a posnažím sa zbúrať toľko predsudkov, koľko len pôjde :-)