Ruské kamenné chrámy a ich mená

Ruské kamenné chrámy a ich mená

Panoráma s chrámom Pokrov na Nerli.

Od prijatia kresťanstva po tatársky vpád.

V dejinách architektúry sa francúzsky výraz „architecture parlante“ – hovoriaca architektúra – používa v súvislosti s vonkajšou kamenosochárskou výzdobou chrámu. V doslovnom zmysle slova sú takýmito stavbami ruské chrámy lombardských majstrov na území niekdajšieho Suzdaľsko-Vladimirského kniežatstva. V tomto zamyslení by som však rada upriamila pozornosť na to, čo sakrálna architektúra hovorí už svojím menom. Veď ak mnohé parametre architektúry vychádzajú z daností krajinného reliéfu či dostupného materiálu, a teda sú do značnej miery determinované, pomenovanie, čiže zasvätenie chrámu otvára veľký priestor ľudskej slobode, vedomému aktu.

Preto sa teraz prenesieme do obdobia medzi 10. a 13. storočím, do priestoru nad dávnym Kyjevom a Vladimírom s okolím, a pozrieme sa na mená tamojších chrámov. Následne pouvažujeme, či v tom možno sledovať nejakú zákonitosť, na základe ktorej by sme mohli uvažovať o špecifickom charaktere byzantsko-slovanskej duchovnosti v prostredí, kde táto mala príležitosť naplno sa rozvinúť.

Sofijský chrám v Novgorode.

Koncept múdrosti v architektúre Kyjevskej Rusi

Keď sa knieža Vladimír po prijatí kresťanstva (988) oženil s byzantskou princeznou Annou, prvý chrám, ktorý vybudoval pri svojej kyjevskej rezidencii, bola Desjatinnaja cerkov (989 – 96). Archeologické nálezy potvrdzujú súvislosť chrámu s byzantskými vzormi. Keďže Desjatinnaja bola zničená Tatármi pri vpáde počas zimy 1239 – 40, slávou ju zatienil kyjevský Chrám Božej múdrosti. K zatieneniu však došlo nielen pre zničenie, ale i pre zvučné meno Sofie. Sofijský koncept totiž odkazuje k najslávnejšiemu byzantskému chrámu Hagia Sofia v Konštantínopole.

Tento koncept rozvíjalo veľkoknieža kyjevské s príznačným menom – Jaroslav Múdry (vládnuce v rokoch 1016 – 1054). O moci a politike tohto panovníka svedčia dynastické sobáše, prostredníctvom ktorých vstúpili jeho deti do rodinných zväzkov s viacerými panovníckymi rodmi Európy. Jaroslav vybudoval tri sofijské chrámy – v Kyjeve, Novgorode a Polocku: obrazne by sme mohli povedať, že Hagia Sofia mala v Rusku 3 dcéry. Keďže v tejto záležitosti Jaroslav nevyvýšil niektoré z miest jedinečnosťou stavby, na čo ašpiruje koncept múdrosti pretavený do sakrálnej architektúry, ktorú inicioval?

V krajoch, kde kresťanské staviteľstvo nenadväzuje na vyspelú antickú architektúru, môžeme vidieť urbanistický zámer mimoriadne jasne. Jaroslavove sofijské chrámy materializujú túžbu po múdrosti uprostred kresťanského spoločenstva. Okolo chrámu v strede sa budujú príbytky, rastie mesto. Na príklade Kyjeva vidíme cieľavedomú nadväznosť na Konštantínopol aj v ďalších dominantách urbanistického celku. Rovnako ako v byzantskom hlavnom meste i v Kyjeve sa dovnútra mestských hradieb vchádzalo zlatou bránou: nad ňou čnel chrám Zvestovania – vstupom do mesta návštevník symbolicky vstúpil do evanjeliového príbehu. V tesnej blízkosti konštantínopolskej Hagie Sofie sa nachádza chrám sv. Ireny, preto Jaroslav inicioval stavbu rovnomenného chrámu i v Kyjeve. Kniežatá tých čias mali slovanské i kresťanské meno, a keďže Jaroslavov patrón bol sv. Juraj, knieža postavilo aj chrám zasvätený Jurajovi. Najhlavnejšou z jeho staviteľských iniciatív však zostávajú tri sofijské chrámy.

Sofijský koncept nebol vedený Jaroslavovou nádejou na transfer moci z Byzancie do slovanských krajov (takáto predstava je celkom ahistorická) a nebol ani prejavom kyjevského centralizmu. Predstavoval rozhodnutie byť ortodoxnou, správne zmýšľajúcou zemou – Rusko už od svojho zrodu potrebovalo mať túto vnútornú istotu. Veď etniku vo veľmi exponovanom regióne bez jasných geografických hraníc, daných krajinným reliéfom, akoby chýbalo poňatie hraníc, rozlieva sa v priestore. A rozliate sa udrží len silou alebo myšlienkou... Sofijský koncept zároveň referoval ku Konštantínopolu a predstavoval linky so svetom. Referoval aj k vyznávačovi konceptu múdrosti Konštantínovi – Cyrilovi a cez neho k pôvodu slovanského kresťanstva.

Oprúc svoje úvahy o kameň architektúr môžeme tvrdiť, že symbolický prenos Konštantínopolského urbánneho modelu do ruských zemí bol zámerným kultúrno-politickým aktom. Podobne ním boli pomenovania chrámov pri neskoršom transfere centra z Kyjeva do Vladimiru: aj do Vladimiru sa vstupovalo zlatou bránou, zavŕšenou chrámom. Na rozdiel od Kyjeva Vladimir nemal sofijský chrám, jeho katedrála bola zasvätená Usnutiu Bohorodičky.

Uspenský chrám, Vladimir.

Usnutie (Uspenie)

S chrámami zasvätenými Usnutiu Bohorodičky sa stretávame od počiatkov kresťanstva v Rusku. V porovnaní so sofijským uspenský koncept smeruje skôr dovnútra: reprezentuje ho chrám zasvätený Usnutiu Bohorodičky v kláštornom komplexe Kyjevsko-pečorskej lavry. V uspenskom koncepte sa črtá ideál žiť skromne ako Mária a ticho, pokojne, nedramaticky prejsť do večnosti. Monastická duchovnosť je asketickejšia, mariánska, skromná, bez ostentatívnych svetských ambícií. Vďaka týmto jej aspektom kyjevsko-pečorský Uspenskij sobor ovplyvnil sakrálnu architektúru po celej krajine. Avšak aj najstarší chrám Kyjeva – Desjatinnaja cerkov, vybudovaná z desiatkov za vlády kniežaťa Vladimíra v komplexe kniežacieho sídla – bol zasvätený Usnutiu. Bez alúzie na oba kyjevské uspenské chrámy sa neobišiel ani transfer veľkokniežacieho sídla z Kyjeva do Vladimíra a neskôr do Moskvy. Vďaka tomu bol zasvätený Usnutiu Uspenskyj sobor – románska katedrála v meste Vladimir (postavená v rokoch 1158 – 1160 a 1186 – 1189), rovnako ako o tri storočia neskôr hlavný chrám ruského pravoslávia – Uspenskyj sobor Moskovského kremľa.

Uvedomenie si „pacifistickej“ dedikácie moskovského Uspenského chrámu, postaveného talianom Aristotelom Fioravantiho na objednávku veľkokniežaťa Ivana III. a jeho byzantskej manželky Sofie Paleologovny krátko po páde jej rodného Konštantínopolu znamená, že mocenské ambície Moskvy konca 15. storočia boli ohraničené na zjednotenie ruských zemí...

Ale vráťme sa k zvolenému časovému rámcu a k obrazu Usnutia.

Samotný myšlienkový obraz Usnutia – na západe neskôr zatlačený apoteózou Márie, a jej zodpovedajúcim obrazom Nanebovzatia – však v stredoveku nebol cudzí ani obrazovému prostrediu Uhorska: svedčia o tom umelecky hodnotné sochárske spracovania témy z nášho kultúrneho areálu.

Najväčšia hodnota ponímania smrti ako usnutia je v tom, že dáva možnosť nasledovania, čo je v súlade s prosbou o záchranu od náhlej smrti – náhlej v zmysle možnej nepripravenosti duše na prechod do večnosti. Jednota či blízkosť latinského a byzantsko-slovanského obrazového sveta – akési communio krásy a ideových konceptov – svedčia o tom, že exkluzívny ruský dejinný naratív nevznikol jediným politickým gestom, ale sa vyvíjal pod vplyvom dejinných peripetií.

Spaso-preobraženský chrám, Pereslavľ Zaleský.

Premenenie (Preobraženie)

Tretím konceptom, ktorý sa začal zakoreňovať simultánne s dvoma predošlými, bolo pomenovanie chrámu podľa biblickej udalosti Premenenia Pána na hore Tábor. Premenenie Pána je pozvaním zakúšať božstvo už z pozemskej perspektívy – obsahuje zárodok hesychastickej spirituality s jej zotrvávaním v nepretržitej modlitbe a zacielením na nestvorené táborské svetlo.

Ruská chrámová architektúra reflektuje hesychastický prúd byzantskej duchovnosti už na úsvite svojich dejín. Najstarším kamenným chrámom tohto mena je černigovský Preobraženský chrám, vybudovaný v 11. storočí Mstislavom, bratom Jaroslava Múdreho. Vysoko položený chór tohto chrámu sa zvykne interpretovať ako nástroj sociálnej stratifikácie spoločenstva – výška chóru však môže evokovať i stúpanie na horu Tábor. Po chráme v Černigove nasledovalo množstvo chrámov s rovnakým menom. Ich vonkajšia podoba sa však zmenila, lebo pálenú tehlu vystriedal v polovici 12. storočia vápencový kameň.

Hoci súčasný dejinný naratív oslavuje Monomachovho syna Jurija Dolgorukého predovšetkým ako zakladateľa Moskvy, on sám by zrejme za významnejšie považoval vybudovanie desiatky bielokamenných sakrálnych stavieb v okolí Vladimiru. V Kidekši dodnes stojí chrám prvých ruských svätcov Borisa a Gleba (zabitých v roku 1015). Jurij vybudoval i dva Spaso-Preobraženské chrámy – v Suzdali, ktorá bola v jeho čase centrom Vladimirsko-Suzdaľského kniežatstva, a v meste Pereslavľ Zaleský. Na rozdiel od suzdaľského, Spaso-Preobraženský chrám v Pereslavli prežil dodnes: v minulosti dominoval drevenému palácu a menším stavbám, no dnes – solitér v krajine – pôsobí, akoby vyrástol zo zeme, na ktorej stojí, aby ju pozdvihol. Architektonický typ Preobraženského chrámu v Pereslavli natoľko ovplyvnil chrámové stavby po celej krajine, že jeho originalitu vnímame už len pri vložení na časovú os.

Chrám Pokrov na Nerli. 

Pokrov

Dolgorukého syn Andrej preniesol svoje sídlo z Kyjeva do Vladimiru a s jeho menom sa spája aj prvý (dodajme, že neúspešný) pokus o metropolitanát nezávislý od Kyjeva – pod priamou jurisdikciou Konštantiopolu. Centrum kniežatstva preniesol Andrej zo Suzdali do Vladimiru, na kraji ktorého založil kniežacie sídlo Bogoľubovo, z čoho získal názov Bogoľubský. Povolaním lombardských majstrov inicioval zrod novej architektúry odlišnej od Kyjevskej Rusi. Stavebnú aktivitu začal Andrej v roku 1158, len o pár rokov po otcovi, a rovnako ako on používal biely kameň. No boli to jeho lombardskí majstri, ktorí rozvíjajúc románske i byzantské stavebné tradície určili až do tatárskeho vpádu pretrvávajúci architektonický trend ruskej sakrálnej architektúry.

Andrejov brat Vsevolod III., zvaný Veľké Hniezdo, postavil v lombardskom štýle chrám Dimitrija Solúnskeho a dokončil vladimirskú katedrálu, započatú Andrejom – Uspenský chrám. Uspenský chrám bol hlavným chrámom Vladimírsko-suzdaľskej Rusi – tam korunovali moskovské a vladimirské kniežatá.

Mesto Vladimir dalo aj prívlastok najuctievanejšej ruskej ikone – Bohorodičke Vladimirskej. Táto ikona bola prenesená Andrejom Bogoľubským do Vladimiru v 12. storočí z kyjevských končín (Vyšgorod), a neskôr spolutvorila aj obrazný transfer centra z Vladimiru do Moskvy. (Dnes je Vladimirská ikona Bohorodičky vystavená v chráme, ktorý je súčasťou Treťjakovskej galérie: stretávame sa tu s pokusom zosúladiť liturgickú funkciu ikony ako predmetu uctievania s jej kultúrno-historickou a umeleckou hodnotou.) Viera, že Panna Mária prostredníctvom svojho obrazu opakovane ochránila ruské vojsko, nadväzuje na konštantínopolskú tradíciu a na víziu byzantského askétu Andreja v Blachernách: podľa nej je pokrov (omofor) neviditeľná tkanina, ktorou Mária pokrýva či pod ktorú ukrýva svoje deti a napadnuté mesto. Zavedenie sviatku Pokrovu bolo liturgizáciou dejinnej udalosti a Andrej Bogoľubský postavil na brehu riečky Nerl dokonca chrám zasvätený osobitne Pokrovu (1165).

Je pozoruhodné, že hoci chrámy postavené Andrejom Bogoľubským a Vsevolodom – Veľké hniezdo nereferujú svojim zasvätením ku konceptu Božej múdrosti, ich vonkajšia kamenosochárska výzdoba zobrazuje Dávida – vladára s orfickými kvalitami – a tak vizualizuje ideál podobný sofijskému. Dávid hrou na harfu chváli Boha a tróniac uprostred dvojíc zvierat harmonizuje svet. Starozákonný motív kráľa-harfistu je prítomný vo vonkajšej výzdobe chrámu sv. Dmitrija a dominantný je na vonkajších stranách chrámu Pokrov na Nerli. Pokrovský chrám na Nerli je vnútri plný svetla, návštevníka volá zdvihnúť zrak. Zvonka jeho štíhle proporcie násobí odraz na riečke, čo celú stavbu opticky nadľahčuje a robí z nej architektúru hovoriacu ľahko a radostne o dokonale štruktúrovanom Božom svete.

Kráľ Dávid, kamenársky detail chrámu pokrov na Nerli.

Aj ďalšia generácia Rurikovcov sa držala štýlu lombardských majstrov. Dolgorukého vnuk a menovec Jurij Vsevolodovič v rokoch 1222 – 25 nanovo vybudoval dodnes jestvujúci chrám Narodenia Bohorodičky uprostred Suzdaľského kremľa, kde predtým stál chrám z Monomachových čias. Ďalší vnuk, knieža Svjatoslav Vsevolodovič, nanovo postavil chrám sv. Juraja v Jurieve Polskom (1230 – 34) – poslednú katedrálu vybudovanú pred inváziou Mongolov. Vonkajšia kamenosochárska výzdoba jurievského chrámu je veľmi bohatá, hoci pri odstraňovaní poškodenia spôsobeného tatárskym vpádom sa nepodarilo úplne reštaurovať pôvodný ikonografický program.

Druhá polovica 13. storočia a celé nasledujúce storočie plynuli v znamení prerušeného kultúrneho kontaktu s ostatnou Európou. Mongoli ovládli ruské zeme až po hranicu s Litovským kniežatstvom, a kým hanzovné mestá platili daň, ostatné ruské zeme boli v plnom područí – to znamená, že aj v časoch prímeria, keď nemuseli znášať plieniace hordy, dostávali kniežatá jarliky na spravovanie svojich území od chánov. Kresťanstvo na Rusi v tomto období viedlo zápas o prežitie, nevenovalo sa budovateľským aktivitám a zrejme práve v tomto čase získalo tendenciu k fixácii dovtedy jestvujúcich, hlbšie zakorenených staviteľských foriem.

Štúdia z cyklu Dejinné naratívy vznikla s príspevkom Literárneho fondu.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo