Dúfam, že v Nemecku sa bude diskutovať slobodnejšie

Dúfam, že v Nemecku sa bude diskutovať slobodnejšie

Rozhovor s Petrom Jedličkom, špičkovým slovenským vedcom, ktorý žije v Nemecku.

Hoci je v Nemecku už 17 dní po voľbách, ešte stále sa nezačali ani prvé sondážne rokovania medzi CDU/CSU, FDP a Zelenými. Už v tejto chvíli je jasné, že o novej vláde sa bude rokovať niekoľko mesiacov, a nedá sa vylúčiť, že nedôjde k dohode. CDU a CSU sa cítia pod tlakom AfD, ktorá im zobrala státisíce voličov, obe strany sa po dvoch rokoch sporov až teraz dohodli na akomsi strope pre počty utečencov v najbližších rokoch. Málokto si však vie predstaviť, že s tým budú súhlasiť Zelení, potenciálny člen novej vládnej koalície. 

Slovenský vedec Peter Jedlička, ktorý získal ocenenia za výsledky v experimentálnom a teoretickom štúdiu hipokampu, žije vo Frankfurte nad Mohanom už 15 rokov, v posledných rokoch pôsobil na Ústave klinickej neuroanatómie Goetheho univerzity vo Frankfurte. V rozhovore pre Postoj hovorí o politickej atmosfére v Nemecku a o tom, čo s Nemcami urobí nečakaný výsledok volieb. 

Nemecko sa ešte stále spamätáva z volebného výsledku, aké boli vo Frankfurte pocity medzi ľuďmi, bolo cítiť šok?

Ani veľmi nie. O politike sa tu ľudia v bežných rozhovoroch bavia len málokedy. Medzi niektorými známymi na sociálnych sieťach som však zachytil prekvapenie, znechutenie alebo hnev nad dobrým výsledkom AfD. Iba ojedinele pozitívne reakcie.

Pôsobíte v univerzitnom prostredí, kde je tradične silná červená aj zelená ľavica, navyše žijete v bohatom Frankfurte nad Mohanom, kde sa zas darí protrhovým liberálom z FDP. Poznáte vôbec osobne voliča AfD?

Nepoznám. Je to naozaj tak, že na univerzite je veľa ľudí ľavicovo orientovaných. Niektorí považujú dokonca aj komunizmus za systém, ktorý bol postavený na dobrých myšlienkach, iba zle zrealizovaný v praxi.

Najmä študenti sú často fanúšikovia červeno-zelených ideálov. Po Frankfurte viseli pred voľbami aj plagáty menších socialistických strán. Síce nemali šancu dostať sa do parlamentu, ale mal som zvláštne pocity, keď sa mi pri jazde bicyklom okolo hlavy mihali plagáty, ktoré vyzývali proletárov, aby sa konečne spojili a pustili do radikálneho ľavicového boja.

Na univerzite človek nenájde veľa ľudí naklonených konzervatívnym ideálom, ale ani myšlienke voľného trhu. Takže tam nestretnete ani voličov liberálnej FDP.

U nás sa po voľbách hovorilo, že AfD je východonemecký fenomén. Faktom však je, že tejto strane sa nadpriemerne darilo aj na samom juhu Nemecka, ako si vysvetľujete úspech tejto strany?

AfD vo Frankfurte získala iba 9 percent. Zaujímavé je, že pritom vyše polovica obyvateľov Frankfurtu nemá nemecký pôvod. Je sympatické, že sa tu ľudia migrantov panicky neboja tak ako vo východnom Nemecku alebo na Slovensku. Na druhej strane sú tunajší Nemci niekedy až príliš nekritickí voči migrácii.

Prečo?

Mám pocit, že v rámci komplexu viny kvôli nacistickej minulosti považujú akýkoľvek iný národ alebo kultúru za lepšiu ako vlastnú. Myslím, že východní Nemci majú menší pocit viny, keďže patrili do sovietskeho bloku a boli vychovávaní v tom, že nacisti sú v západnom Nemecku. To by mohlo sčasti vysvetľovať rozdiel medzi západom a východom Nemecka.

Domnievam sa tiež, že na východe je strach z migrácie väčší z podobných dôvodov ako na Slovensku. Otvorenosť voči iným kultúram je tam z historicko-politických príčin nižšia ako na západe Nemecka, kde Nemci už desaťročia žijú spolu s ľuďmi z mnohých iných kultúr.

Prečo je AfD silná na juhu, neviem, ale možno to súvisí s tým, že tam bola nárazová zóna pre vlnu utečencov, a je možné, že ľudia dostali strach z toho, že Merkelovej „Wir schaffen das“ bolo príliš optimistické.

Čo sa podľa vás vlastne v Nemecku stalo? Prečo CDU  aj SPD padli na historické minimá, je to najmä dôsledok utečeneckej krízy?

Myslím si, že áno. Nekontrolovaná migrácia znepokojila zjavne nezanedbateľný počet Nemcov. Negatívnu úlohu zohrali tiež médiá, ktoré ignorovali alebo tabuizovali problematické témy. Zbytočne dávali AfD svojou kritikou príliš veľa priestoru, čím jej paradoxne pomáhali.

Navyše, novinári často používali v článkoch veľmi poučujúci, paternalistický tón. Namiesto vecného reportovania a racionálnych komentárov sa mnohí žurnalisti radšej venovali vychovávaniu čitateľov. Dôvodom prepadu CDU a najmä SPD je okrem zlyhania médií tiež fakt, že CDU sa posunula doľava. Martin Schulz vlastne nemal čím v predvolebnej kampani Merkelovej oponovať.

Úspech AfD je tak výsledkom toho, že konzervatívci v CDU a CSU prenechali dôležité témy, ako je ochrana hraníc, kontrola migrácie a kultúrno-politické otázky, radikálom z AfD.

Vy sám ste v lete 2015 zažili nemeckú eufóriu z pomáhania utečencom, potom aj obrat nálad po silvestrovskej noci v Kolíne. Čo z týchto pocitov dnes v Nemecku medzi ľuďmi viac prevažuje, hrdosť na Merkelovej „Wir schaffen das“ alebo strach, že to Nemci nezvládnu a identita krajiny sa celkom zmení?

Asi ešte stále prevažuje „Wir schaffen das“, ale v reakcii na katastrofálne výsledky SPD a CDU/CSU pribúdajú kritické hlasy. Dokonca v SPD, ktorá prešla do opozície, nedávno zaznelo, že migračná politika musí byť tvrdšia.

Ale ako som spomenul, niektoré problémy nie sú v médiách tematizované. Napríklad každodenný život ľudí v utečeneckých táboroch v Nemecku nie je ľahký, mnohí muži sa v nich týždne až mesiace nudia, strava a hygiena nie sú optimálne, ľudia trpia nedostatkom súkromia a konfliktmi medzi znepriatelenými národnosťami.

Zatiaľ som sa o týchto problémoch dočítal iba v provokatívnej reportážnej knihe židovského autora Tuviu Tenenboma „Sám medzi utečencami“. (Tenenbom kritizuje, že novinári zanechali svoje remeslo a zmenili sa na aktivistov, v knihe opisuje zlé podmienky v utečeneckých táboroch, kde často obývajú jednu miestnosť suniti, šíti a kresťania a dochádza tam k násiliu – pozn. red.)

Ako ste túto utečeneckú otázku vnímali vy osobne, Merkelovej otvorené hranice (až do paktu s Tureckom) ste považovali za zlyhanie štátu alebo za jedinú správnu možnosť?

Jej prvý krok, pôvodne dočasné otvorenie hraníc kvôli pomoci utečencom v Maďarsku, bol podľa mňa veľmi správny. Lenže neskôr sa urobilo viacero chýb.

Pomoc utečencom je veľmi chvályhodná, ak sa však nezabezpečia hranice a dochádza k dlhodobej migrácii bez kontroly identity a dokladov, vedie to logicky k obavám zo zlyhania štátu a k nárastu hlasov v extrémistických stranách. Nakoniec aj Angela Merkelová pred voľbami nepriamo pripustila, že došlo k chybám.

Nemci sú v rámci vyrovnávania sa s nacistickou minulosťou desaťročia vedení ku korektnosti, ktorá v iných krajinách pôsobí ako prepiata citlivosť. Je možné, že týmito voľbami sa nemecký verejný život zmení a diskurz bude živší aj konfrontačnejší než dosiaľ?

Dúfam, že diskurz bude otvorenejší a živší. Problémom v Nemecku je, že ak niekto kritizuje nekontrolovanú migráciu, veľmi rýchlo ho označia za pravicového extrémistu. Ako sa dočítate v spomínanej knihe Tuviu Tenenboma, nikto nechce vyzerať ako Hitler, a dokonca nikto nechce vyzerať ani ako niekto, kto sa snaží nevyzerať ako Hitler.

Veľmi si vážim ľudí, ktorí utečencom konkrétne pomáhajú, a poznám viacerých Nemcov, ktorí sa v tom nezištne angažujú. Problém vidím v tom, že politika radikálneho otvorenia hraníc je sčasti motivovaná snahou zbaviť sa komplexu viny a všetkým definitívne ukázať, že nacizmus patrí minulosti. Mnohí Nemci vidia hlbokú symboliku v tom, že kedysi nemecké vlaky vozili ľudí do Osvienčimu, aby ich zničili, a teraz vozia utečencov, aby im pomohli.

Takáto emocionálna optika však nutne potláča racionálnu diskusiu a politiku a paradoxne vedie k tomu, že pomoc tým, ktorí ju naozaj potrebujú, nie je optimálna. Tuvia Tenenbom dokonca Nemcom vyčíta, že sa kvôli pomoci utečencom zase raz cítia viac ako iní.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo