K VECI: Lekárske časopisy a kultúra smrti

Jedna moja známa sa chystá študovať medicínu. Má pochopenie pre Obamovu zdravotnícku reformu a aj obavy zo svojich pôžičiek. Je špeciálne poistená pre prípad, že sa jej v najbližších pár rokoch niečo stane, a tak skôr, než začne zarábať státisíce dolárov, bude sa topiť v dlhoch. No aj tak túži rozvinúť svoje talenty a stať sa nástrojom uzdravovania.

Už menej je však pripravená na ideologické mínové pole, ktorým bude musieť prejsť, pravdepodobne len s malou prípravou či podporou, aby dokázala rozpoznať útoky na ľudský život, ktoré zvnútra rozvracajú zdravotnícke povolania. Prehľad nedávnych čísel popredných lekárskych časopisov poskytuje ukážku toho, čomu bude čeliť. Vydania prestížnych časopisov The Lancet, New England Journal of MedicineBritish Medical Journal z 11. a 12. júla (nie celkom náhodou) publikovali články sympatizujúce s rozšírením povolenia zabíjať na konci života.

Holandská postupná eutanázia a "mobilné jednotky"

Štúdia v Lancet-e hodnotila trendy vo vykonávaní lekársky asistovanej eutanázie v Holandsku od roku 1990 a merala tak dopad jej legalizácie z roku 2002. Aplauduje tomuto údajne transparentnému prechodu a tvrdí, že v súčasnosti „je výskyt eutanázie a lekársky asistovanej samovraždy porovnateľný s ich výskytom pred zákonnou úpravou.“ Inými slovami, žiadny problém. Toto bol odkaz, ktorý zhodne rozhlasovali médiá.

Samotné údaje však smerujú k inému záveru. Okrem iných znepokojivých trendov bol v roku 2010 počet eutanázií o 67 percent vyšší než v roku 2005. Problémom tiež zostáva aj to, že nie všetky prípady sú hlásené, takže eutanázia je riadne klasifikovaná len v 77 percentách prípadov.

Skúsený pozorovateľ Wesley Smith poznamenáva, že podľa samotných údajov z tejto štúdie lekári dnes spúšťajú okolo 14 percent všetkých úmrtí v Holandsku. Údaj je taký vysoký vtedy, keď sa započíta prax známa ako „terminálna sedácia“, ktorá je v podstate postupne rozplánovanou eutanáziou: pacienti sú uvedení do kómy, kým nepríde smrť spôsobená vyhladovaním alebo dehydratáciou – nie pôvodnou chorobou či zdravotným stavom.

Ján Pavol II v Evangelium vitae hlasno kritizoval túto tendenciu „skrývať niektoré prečiny proti životu... definíciami medicínskeho typu, ktoré majú odvádzať pozornosť od toho, že v skutočnosti je tu ohrozované právo konkrétneho človeka na vlastné jestvovanie.“ Tí, ktorých tlačí svedomie pre neetické praktiky pri konci života, cítia potrebu uchyľovať sa k zahmlievaniu.

Akonáhle sa však otvorene akceptuje predpoklad, že lekári môžu právoplatne vziať život, maska je stále menej potrebná, ako jasne ukazuje príchod mobilných jednotiek pre eutanáziu. Pravda, existuje „nenaplnená potreba“ eutanázie, a tak Holandsko tento rok začalo vystrojovať tímy, ktoré sa majú vydať na cestu k ľuďom a túto potrebu napĺňať. Aké pozorné. Alex Schadenberg, zástanca prevencie eutanázie, hlási, že tieto jednotky plánujú každý rok „kontaktovať“ 1000 ľudí.

"Subjektivizmus morálky"

Redefinovanie úlohy lekára pri asistovanej smrti,“ tak znie ponuka od New England Journal of Medicine. Autori ju nazývajú „perspektívou,“ ale presne to jej chýba – určite minimálne tá ľudská. Tým mám na mysli perspektívu, ktorá je zhruba v súlade s prakticky univerzálnymi kódexmi lekárskej etiky (vrátane mnohých z nekresťanských kultúr), platnými tisíce rokov, ktoré nesúhlasia s tým, aby lekári brali život svojim pacientom.

Autori tvrdia, že sa neobjavilo veľa pragmatických námietok proti praxi asistovanej smrti. Preto je načase prekonať všetky pretrvávajúce nepodložené pochybnosti. Najpodstatnejšiu námietku – že povolenie asistovanej smrti podkopáva posvätnosť života – odmietajú tvrdením:

Toto je subjektívna morálna otázka, ktorá sa bežne kladie ako absolútne zachovanie života verzus úcta k osobnej autonómii – konflikt, ktorý je často náboženský.

Nič také. Ani nie tak veľmi dávno by väčšina ľudí uznala, že aktívne vziať ľudský život je objektívne nesprávne, tak ako sa, predpokladám, väčšina inštinktívne trhne pri myšlienke na "mobilné jednotky pre eutanáziu".

Aj to, ako sa podľa autorov táto otázka bežne kladie, je nepresné a zavádzajúce. Elitne vzdelaným ľuďom to často uniká. Chce to solídnu výchovu v starej škole alebo komplexné a vyvážené vzdelanie, aby človek odhalil tento omyl – že objektívna morálna pravda sa odkazuje do oblasti subjektívneho nároku – ktorý je takým veľkým dielom zodpovedný za našu kultúrnu hnilobu.

Keďže podľa autorov neexistuje „žiadna jasná, objektívna odpoveď“, treba rešpektovať všetky preferencie. Poukazujú však na otravnú prekážku, ktorá stojí v ceste širšej realizácii osvietenej politike eutanázie: väčšina lekárov svojich pacientov netúži zabíjať. Ich riešenie? Vezmime to lekárom z rúk. Založme „centrálny štátny alebo federálny mechanizmus“ (ajajáj!) – samozrejme s primeranými zárukami – pomocou ktorého môžu pacienti ľahko skoncovať so svojím životom bez toho, aby sa museli spoliehať na to, že lekári poskytnú proaktívnu podporu.

Tváre bez úsmevu

Profesionálny etik rieši v British Medical Journal podobné otázky. Bez obalu zdôrazňuje, že Posvätnosť života zašla priďaleko: pletie sa do subjektívnych prianí rozličných strán a neprimerane obmedzuje ohľad na náklady.

Budúci doktori, ktorí tušia, že časopisy, ktoré majú vnímať ako autoritatívne, nie sú v týchto veciach pokladnicami múdrosti, by mohli zvážiť relevanciu nasledujúcich slov od Hilaira Belloca:

Sedíme a sledujeme barbara. Tolerujeme ho. Nebojíme sa, veď máme dlhé obdobie mieru. Šteklí nás jeho neúctivosť, osviežuje nás jeho komické prevracane našich starých istôt a našich ustálených presvedčení. Smejeme sa. No kým sa smejeme, z diaľky nás pozorujú veľké a odporné tváre: a na týchto tvárach úsmevu niet.

Treba, aby videli neusmievavé tváre vždy, keď ich niekto povzbudzuje myslieť si, že rozličné formy bratia života sú len nevyhnutnými, vznešenými aplikáciami lekárskej vedy.

Matthew Hanley
Autor je spolu s doktorom Jokinom de Irala autorom knihy Affirming Love, Avoiding AIDS: What Africa Can Teach the West (Vyznať lásku, vyhnúť sa AIDS: Čo sa môže západ naučiť od Afriky), ktorej Catholic Press Association nedávno udelila cenu za najlepšiu knihu. Jeho najnovšiu správu, The Catholic Church & The Global AIDS Crisis (Katolícka Cirkev a globálna kríza AIDS), možno dostať v Catholic Truth Society, vydavateľstve Svätej stolice v Spojenom kráľovstve.

Pôvodný text: Medical Journals & the Culture of Death, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo