KOMENTÁR: Stalinova Bratislava

„Strieľajú do otcov a do detí. Naši verní bratia Sovieti,“ zaznelo v piesni v roku 1968. Čo nám odkrýva Bratislava 21. augusta 2012?

Obyvatelia Prahy i turisti už niekoľko rokov obdivujú pamätník sochára Olbrama Zoubka venovaný obetiam komunizmu. Neďaleko pražského Rudolfína vznikne gigantický pamätník pripomínajúci Jána Palacha (dôležitý i z medzinárodného pohľadu – situácia v Tibete). Memoáre a pamätníky hovoria aj o úcte k obetiam totalitných režimov. A čo Slovensko? Bratislavský pamätník sa skrýva na Jakubovom námestí. Nuž, a paradoxne, namiesto osobností odboja voči totalitám víta návštevníkov centra hlavného mesta usmiaty Stalin. „Strieľajú do otcov a do detí. Naši verní bratia Sovieti,“ zaznelo v piesni v roku 1968. Čo nám odkrýva Bratislava 21. augusta 2012?

Vzor na večné časy

To, čo je „za tým“, to mnohých návštevníkov nezaujíma. Vidia podobu usmiateho muža. Ak išli proti toku Dunaja od mosta Apollo, tak si cestou všimli Slováka M. R. Štefánika, československého prezidenta T.G. Masaryka a tesne pred jedným z hlavných vstupov na Hviezdoslavovo námestie ich víta osloboditeľ Stalin. Cestou si všimli reklamy na rôzne výrobky, obchody.

Pripomína to situáciu v komunistickej Číne. Počas sledovania čínskej štátnej televízie divák s úžasom pozoruje, ako sa pomedzi komerčné výrobky miesi reklama oslavujúca Mao ce Tunga. Veľký Mao sa skláňa k dievčine, aby jej pohladil vlásky a povedal pár milých slov. V reálnom živote následne divák akosi podvedome aj pri kúpe reklamného výrobku vníma veľkosť Maa, ktorý „otvoril“ cestu Číny k prosperite. Ako je to s „našim“ Stalinom?

Keď sa pozriete na krátku popisku za jeho sochou (ktorá tam pôvodne nebola a nemala byť!) dozviete sa „viac“. I to, ako došlo v ZSSR k demolácii sôch Stalina. Táto z nášho Námestia SNP sa zachovala. Človek by mal mať pocit veľkého šťastia, že sa zachránila. Kým svetové média prinášajú informácie, že konečne aj v jeho rodnom Gruzínsku sa nezahmlieva pravda o zločinoch stalinizmu, bratislavským návštevníkom i domácim sa podsúva opačná indikácia o tom, že v súčasnosti v Rusku nanovo stavajú Stalinove sochy. Polopravda, či klamstvo? Nevieme, či je to dôveryhodná alebo len dôverná informácia, ale načo to vlastne vedieť, veď asi ešte stále platí: „...náš vzor na večné časy.“

Len upútavka

Žiadne rozčuľovanie. Je to len upútavka na výstavu. Výstavu, na ktorú pozývajú po celom hlavnom meste rozvešané plagáty. V galérii si môžete zakúpiť zošit s partizánkou na prvej strane a ďalšie suveníry prezentujúce umenie končiaceho sa stalinizmu. Ak neprekročíte pomyselný Rubikon a ostanete stáť pred vstupom do galérie (našej slovenskej a národnej), nuž prídete o možnosť dozvedieť sa viac. „Stalin má prebudiť zvedavosť. Nie je tam na oslavu.“ Asi takto nám to chcú nahovoriť vystavovatelia.

„My sme sa pre toho Stalina rozhodli aj preto, že je to socha, ktorá má štyri metre, skoro. Myslím si, že zoči-voči takejto postavenej soche zrazu človek aj si uvedomí tu svoju mierku, aj si uvedomí dôležitosť verejného priestoru. A je to niečo, čo zastrašuje.“ Uviedla pre RTVS riaditeľka SNG Alexandra Kusá a na konci dodala: „Verejný priestor je veľmi dôležitý a socha vo verejnom priestore tiež.“

A čo turisti? Tí rusky hovoriaci sa s veľkým Stalinom s úsmevom fotia. Mladých „zo Západu“ zaujala plechovka v Stalinovom náručí, ktorú tam niekto vložil. Staršia bratislavčanka sa pohoršovala nad sochou diktátora v jej meste.

Zámer, či naivita?

Stalin, ktorý akože nie je na oslavu. Názov „Prerušená pieseň“, ktorá akože nemá hovoriť o nostalgii za tým, čo sa prerušilo. Nejasnosť, ktorá má vtiahnuť do deja a vyburcovať k návšteve, kde vedľa Kulicha nájdete Trizuliaka, či Benku. Veď všetci sme Slováci a dáko sme sa pretĺkali životom. Neboli sme až takí oslavní. Farby sú viac smutné ako veselé. Načo hovoriť napr. o Trizuljakovi, ktorý neskôr nemohol tvoriť a čo ho k tomu viedlo? Načo hovoriť viac o verných synoch budovateľského socializmu? Stačí odkryť pár pohľadov. Predsa tu nejde o prierez životných osudov osobností. Otupnosť režimu majú vyjadriť artefakty, poznámky, či jasné slová. Milada Horáková má zastupovať všetky obete. Niektoré nápisy v češtine (napr. „Nemluv, nevíš kdo tě poslouchá“) akoby chceli naznačiť mimoslovenské reálie tých, ktorí trpeli i tých, ktorí sa stali tvárami represálií.

Pohľad na Stalina u ľudí, ktorí neprekročia prah galérie (minimálne 95 % obyvateľov a návštevníkov hlavného mesta) mrzačí úctu k obetiam totality a vytvára z Bratislavy i Slovenska krajinu vernú Stalinovmu vnímania sveta. Zvykajme si. Iste čoskoro pre veľký úspech socha Stalina ostane na novom mieste o pár mesiacov dlhšie. Normálny človek si povie: „Čo robí Stalin v Bratislave?“ Premýšľajúci sa spýta: „Vieme si prestaviť podobnú podobu Hitlera, či už v Bratislave, alebo v inom meste?“ Mužov zodpovedných za milióny obetí! Cynické ...a také „naše“. Bez úcty k obetiam (ktorých namiesto spravodlivého hnevu zastiera už len poddajný smútok). Veď stačí len predstaviť zámer...

František Neupauer
Autor je predsedom FKI a OZ Nenápadní hrdinovia.

Foto: autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo