Rod Dreher (1967) je americký spisovateľ a publicista. Venuje sa spoločenským, náboženským a politickým témam, je autorom knihy Ako môže Dante zachrániť váš život. Je ženatý, má tri deti. V tomto čase vydávame jeho bestseller Benediktova voľba o tom, aká má byť stratégia kresťanov v postkresťanskom svete. 

Onedlho bude rok, čo bol za prezidenta zvolaný Donald Trump. Ako zmenil prezident Trump Ameriku?

Donald Trump veľmi vážne destabilizoval celý systém. Keby som mal byť presnejší, poviem, že Donald Trump bol za prezidenta zvolený preto, že systém sa stal menej stabilný, čo dalo niekomu ako on príležitosť, aby vyhral voľby.

Čo sa deje, odkedy je prezidentom?

Nespráva sa ako prezident. Správa sa márnivo, neúctivo, vulgárne, kruto a dosiahol toho len veľmi málo. Porušil mnohé doterajšie tabu, Amerika je dnes vďaka nemu viac rozhnevanou a stranícky rozdelenou krajinou. Aby som bol férový, musím hneď dodať, že politická a kultúrna ľavica to s reakciou na Trumpa vždy preháňa, čo len zhoršuje situáciu. Myslím, že potrvá veľmi dlho, kým sa Amerika z Trumpovej vlády spamätá. Nebude to nič jednoduché, Trump vyvolal démonov, ktorých nedokáže zvládať.

Ako Trump zmenil Republikánsku stranu?

Čo je to Republikánska strana? Žartujem, samozrejme, ale chcem tým niečo povedať. Trump zásadným spôsobom zničil štruktúru Republikánskej strany, zostala len fasáda.

Čo to znamená?

Republikánska strana netuší, ako sa má správať k vlastným voličom. Prezident zvolený za Republikánsku stranu ich nenávidí a oni nenávidia jeho. Ľudia sa pýtajú: O čo republikánom ide? Prečo to robia? Je to dutá a vyprázdnená organizácia. Ale aká je na pravici iná voľba? Momentálne žiadna, aj keď si myslím, že nás čaká veľmi zaujímavá dekáda.

Hoci nie som podporovateľom Donalda Trumpa, nie je vôbec zlé, že rozmlátil vedenie Republikánskej strany. Neboli ochotní vziať zodpovednosť za vojnu v Iraku ani ekonomickú krízu z roku 2008. Nedokázali urobiť nič pre zastavenie imigrácie a používajú niektoré témy, ako napríklad nesúhlas s manželstvom osôb rovnakého pohlavia, aby od ľudí získali peniaze, ale keď sú pri moci, neurobia nič. Sú nepotrební.

Prezident Trump je nepopulárny naprieč celým svetom, polovica Ameriky ho nemôže ani cítiť, mnohí ďalší spochybňujú jeho schopnosti a charakter. Zdá sa však, že Trump má pod kontrolou svojich voličov, základňu, ktorá ho zvolila za prezidenta. Ako je to možné, najmä ak platí, čo ste povedali vyššie, že nerobí to, čo sľúbil svojim voličom v kampani?

To je veľká otázka súčasnosti, aj keď úplne nedávne udalosti trochu komplikujú premisu vašej otázky. V štáte Alabama, čo je veľmi konzervatívny štát, boli republikánske primárky na kandidáta do senátnych volieb, ktoré budú ešte tento rok. Alabama je taká republikánska, že víťaz republikánskych primárok je takmer isto budúci senátor. Stalo sa však niečo nezvyklé, kandidát, ktorý mal verejnú podporu prezidenta Trumpa aj republikánov z Kongresu, prehral s kandidátom, ktorý je ešte radikálnejší ako Trump. Vo washingtonskom establišmente to vyvolalo šok, ktorý sa doteraz neskončil. Pred týmito primárkami panoval názor, že Trump má svoju voličskú bázu pod kontrolou, teraz je zjavné, že to tak nie je. Nikto celkom nerozumie, čo sa teraz presne deje. Napriek tomu premisa vašej otázky vo všeobecnosti platí.

Čím si to vysvetľujete?

Moja odpoveď je, že ľudia nevolili Trumpa preto, aby presadil alebo schválil nejaký konkrétny politický program alebo tému. Niektorí, samozrejme, áno, určite napríklad voliči, ktorí čakajú na postavenie múru na hranici s Mexikom. Ale dnes je celkom zrejmé, že Trump to nemieni splniť a ľuďom to nijako zvlášť neprekáža, je im to jedno. Tajomstvo Trumpovho úspechu vidím  tom, že ho nenávidia liberáli. Teda tí istí ľudia, ktorých nenávidia Trumpovi voliči. Ide najmä o príslušníkov bielej pracujúcej triedy, ktorí cítia, že ich elity americkej spoločnosti nenávidia, preto im nenávisť oplácajú.

Vidíte v tom nejaké nebezpečenstvo?

Je to nebezpečné v tom, že dovolíte, aby bola politika ovládaná emóciami. Trump vystupuje ako konzervatívny politik, ktorý využíva frustráciu a útrapy ľudí, ale nerobí nič konkrétne alebo realistické, aby im pomohol. Využíva iba ich vášne. Je to čistý demagóg. Pre jeho podporovateľov sú slzy liberálov niečo ako heroínová dávka.

Trump bol pred voľbami príťažlivý tým, ako otvorene pomenoval pokrytectvo washingtonskej elity, republikánskej aj demokratickej. Zdá sa ale, že môže veľmi rýchlo skončiť ako ďalší pokrytec. Myslíte si, že za svoje pokrytectvo môže politicky zaplatiť, alebo je kríza politickej triedy taká veľká, že vďaka jej stavu to prežije?

Príliš veľa ľudí vrátane mňa predpovedalo v minulosti Trumpovi koniec a vždy sme sa mýlili. Už to nerobím a nemienim robiť. Zdá sa nemožné, aby nejaký americký prezident prežil to, čo prežil Trump, ale ľuďom je to jedno. Možno ak špeciálny vyšetrovateľ zodpovedný za preskúmanie Trumpových kontaktov s Rusmi príde na niečo vážne, Kongres prezidenta odvolá. Ale keby sa to stalo, milióny ľudí po celej krajine budú presvedčené o tom, že Trump bol zradený a zosadili ho elity. Situácia v USA je preto dosť vážna. Môžeme zistiť, že prezident môže byť kompromitovaný ilegálnymi stykmi s Rusmi, ale jeho odvolanie v Kongrese by krajinu rozvrátilo a rozdelilo. Je to len možnosť, ale fakt, že taká možnosť existuje, ukazuje, ako vážne je americká politická kultúra zasiahnutá dekadenciou.

Rod Dreher.

Pred rokom, krátko pred prezidentskými voľbami, ste napísali, že tradiční kresťanskí voliči sú v Amerike politickými bezdomovcami. Mnohí z tradičných kresťanov napokon volili Trumpa, v akom stave je táto voličská skupina dnes?

Myslím, že stále sme bezdomovcami, ale férové je priznať, že mnohí kresťania, ktorí sami seba nazývajú tradičnými, sú s Trumpom spokojní.  Myslím si, že klamú samých seba. Trump má za sebou dobré rozhodnutia v otázke náboženskej slobody, demokrati by boli katastrofou, ale Trump je desivý v mnohých iných oblastiach.

Napríklad?

Počas kampane vystupoval ako kritik excesov globalizácie, ale čo v tejto oblasti urobil ako prezident? Je to nafúkaný a pompézny muž, ktorý nemá žiadne kresťanské cnosti. Vo všeobecnosti možno povedať, že Republikánska strana so svojou vášňou pre veľký biznis je pre kresťanov, ktorí súhlasia so sociálnym učením Cirkvi, ťažkou voľbou. Demokratická strana je na tom z katolíckeho pohľadu lepšie v ekonomických otázkach a zdravotníctve, ale hrozne v témach ako potrat alebo homosexualita a voči náboženskej slobode je vo všeobecnosti dosť hostilná.

Osobne zvyčajne volím konzervatívcov, ale iba preto, že Republikáni aktívne neukazujú svoju nenávisť voči veriacim kresťanom. A to je predsa len iná vec, ako veriť v Republikánsku stranu. Myslím si, že väčšina tradičných kresťanov bude naďalej voliť republikánov, ale iba zo strachu pred tým, ako by sa k nim správali demokrati, keby sa dostali k moci. Môj odhad hovorí, že stále menej a menej z nás ich bude voliť s nejakým presvedčením.

Americký katolicizmus je tak trochu ako francúzska politika, veľmi pluralitný so zaujímavými hlasmi a intelektuálmi medzi ortodoxnými aj liberálnymi kresťanmi. Aké sú vnútorné trendy v americkej katolíckej cirkvi počas pôsobenia pápeža Františka, ktorého prejavy majú svoj liberálny aj protiamerický prvok?

Väčšina amerických katolíkov sa nezaoberá ani nezapája do cirkevnej politiky, ale pre menšinu tých, ktorí áno – či už na katolíckej ľavici lebo pravici –, je pápež František veľmi polarizujúcou osobnosťou. Ním menovaní biskupi boli skôr progresívni kňazi, najmä pokiaľ ide o homosexuálne práva. Plus pápežova pomerne častá kritika konzervatívnej katolíckej zbožnosti pôsobí na tradičných katolíkov demoralizujúco.

Nie je nijako nezvyklé v poslednom čase počúvať reči o možnej budúcej schizme, čo je niečo, čo bolo len pred pár rokmi úplne nepredstaviteľné. Bergogliov pontifikát je pre konzervatívnych katolíkov, ktorí boli zvyknutí na stabilný a ortodoxný prístup predchádzajúcich pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. a ktorí vyrastali naučení bez pochybností a otázok podporovať pápeža, často bolestnou lekciou.

Pokiaľ ide o tzv. Františkov efekt, k žiadnemu návratu ku Katolíckej cirkvi kvôli pápežovi nedochádza. Médiá mali v minulosti rady príbehy o katolíkoch, ktorí mali kvôli údajnej zastaranej netolerancii Jána Pavla a Benedikta zostávať mimo cirkvi, ale keby na tej teórii niečo bolo, mali by sme vidieť návrat záujmu katolíkov a zvýšenie účasti na svätých omšiach. To sa nedeje. Liberáli, samozrejme, tejto teórii budú veriť aj naďalej. Hovoria, že kresťanské cirkvi v Amerike sa musia stať v sexuálnych otázkach liberálne, inak neprežijú, nijako ich pritom nevyrušuje, že každá protestantská denominácia, ktorá sa vzdala historického kresťanského sexuálneho učenia, upadá.

Treba priznať, že ťažký úpadok americkej Katolíckej cirkvi sa začal dlho pred pápežom Františkom. Pred asi desiatimi rokmi jeden výskum ukázal, že keby nebolo katolíkov, ktorí pochádzali z radov imigrantov z Latinskej Ameriky, americká Katolícka cirkev by strácala veriacich rovnakým tempom ako tzv. hlavné protestantské denominácie (Mainline Protestant).

Výskum sociológa Christiana Smitha, inak katolíka z univerzity Notre Dame, odhalil, že katolícka mládež má o svojom náboženstve veľmi málo vedomostí, v porovnaní s ostatnými patrila na dno tabuľky. Katolícke rodiny a farnosti nedokážu formovať svojich mladých v otázkach viery a výuky katechizmu, resp. robia to biedne. Je to pohroma. 

Táto katastrofa sa dotýka takmer všetkých kresťanských cirkví a denominácií, obzvlášť vážne dopadá na katolíkov. Obávam sa, že predtým, než bude lepšie, sa to ešte dlho bude zhoršovať. Existuje ale aj nádej, v americkej spoločnosti ide najmä o rodiny, ktoré pestujú tzv. homeschooling a vzdelávajú svoje deti doma. Nádej sa spája s rodinami, ktoré naozaj žijú vo svojej viere a ktoré sú pripravené žiť ju aj v konflikte s prevládajúcou kultúrou spoločnosti. Nachádzajú podporu medzi mladými kňazmi generácií Jána Pavla II. a Benedikta XVI.

Kto sú dnes vplyvné postavy americkej Cirkvi?

Dôležitým biskupom, ktorého treba sledovať, je kardinál Blaise Cupich z Chicaga. Je pomerne liberálny a pápež František ho menoval na dôležitý biskupský stolec v USA. Pokiaľ ide o ortodoxných katolíkov, treba sledovať pôsobenie arcibiskupa Charlesa Chaputa z Filadelfie. Bez akýchkoľvek pochybností je veľmi oddaný učeniu Cirkvi, je otvorený a jasný, aj keď nikdy nekritizuje pápeža. Má sa za to, že jediný dôvod, prečo nebol doteraz menovaný za kardinála, čo je pri arcibiskupovi Filadelfie zvykom, je to, že pápež František nezdieľa jeho ortodoxnosť. 

Fascinujúce a súčasne tragické je, že neexistujú žiadni americkí kardináli, ktorí by boli považovaní za lídrov americkej cirkvi s patričnou autoritou. Celé roky bol takou osobnosťou napríklad newyorský kardinál John O’Connor, ale podobný verejný status dnes nemá žiadny jeho nasledovník.

Kardinál Blaise Cupich z Chicaga.

Prečo je to tak?

Hlavným dôvodom sú sexuálne škandály, ktoré sa začali v roku 2002 a ktoré zdevastovali morálnu autoritu Katolíckej cirkvi v USA. Ale aj keby k týmto škandálom nebolo došlo, obávam sa, že trend by bol rovnaký.

Prečo?

Všeobecne povedané, väčšina amerických katolíkov jednoducho nepovažuje Cirkev za inštitúciu, ktorá by mala mať autoritu nad ich svedomím. Nesúhlas je masívny a rozšírený. Bude to pôsobiť bizarne, ale poznám evanjelikálnych kresťanov, ktorých morálne presvedčenie je viac v línii s učením Katolíckej cirkvi, ako je to v prípade mnohých amerických katolíkov.

Pred desiatimi rokmi sa zdalo, že Amerika je omnoho konzervatívnejšia ako Európa, vychádzali o tom rôzne knihy, písali sa články. Dnes to už neexistuje, stratilo sa to. Čo sa stalo a prečo tá zmena prebehla tak rýchlo?

Je to komplikovaný príbeh. Keby som mal začať zoširoka, poviem, že Amerika je viac nábožná a Európa viac tradičná. Napríklad sobášnosť v európskych krajinách prudko klesla, ale páry, ktoré žijú spolu bez manželstva, zvyčajne zostávajú spolu, najmä ak vychovávajú deti, viac ako je to v Amerike.

Bolo zarážajúce a prekvapujúce sledovať vo Francúzsku alebo Taliansku veľké demonštrácie proti manželstvu dvoch osôb rovnakého pohlavia, v USA sa nič podobné nekonalo. Aj keď sme údajne viac náboženskí a konzervatívnejší ako Európania. Pravdou je, že my v Amerike omnoho viac platíme za náš radikálny individualizmus a nedostatok hlbokých kresťanských koreňov. Zdá sa, že konzervativizmus v Amerike je viac povrchný. 

Skúste špecifikovať.

Napríklad, dlho sme radi hovorili o rodinných hodnotách, ale zväčša išlo iba o tie reči. Nerobili sme to, čo je potrebné na podporu silných rodín, nič nie je pre nás také dôležité ako individuálna sloboda. Dobre rozumieme konceptu, že máme chrániť slobodu pred donucovaním, bez ohľadu, o čo ide. Ale sloboda k niečomu? Načo je sloboda? O tom nerozmýšľa nikto.

Neprekvapuje ma, že tak myslia liberáli po roku 1968, prekvapuje ma, ako slabo sa týmto úvahám venovali konzervatívci. Správali sme sa, akoby stačilo veriť v „tie správne“ veci, voliť republikánov a to nás zachráni. Správali sme sa, akoby nepriateľ bol iba na ľavici, a nie aj medzi nami. Obzvlášť pokiaľ ide o radikálnu trhovú ekonomiku, nikdy sme nad tým dostatočne nepremýšľali, nekriticky sme ju podporovali a nezamýšľali sa napríklad nad tým, ako trhová ekonomika podrýva niektoré spoločenské inštitúcie a tradičný spôsob života.

Ešte v roku 1999 som videl dokumentárny film na verejnoprávnej televízii s názvom The Lost Children of Rockdale County (Stratené deti z Rockadale), bolo to o prepuknutí syfilisu medzi študentmi veľkej strednej školy navštevovanej žiakmi zo strednej triedy na predmestí Atlanty. Bolo to niečo neobvyklé, pretože išlo o bohaté a politicky konzervatívne predmestie. Vyšetrovanie ministerstva zdravotníctva zistilo, že išlo o dôsledok kultúry masívnej sexuálnej promiskuity medzi tínedžermi. Autori dokumentu skúmali tému hlbšie a prišli na to, že tieto deti boli zväčša ignorované svojimi rodičmi, hoci dobre situovanými a zabezpečenými. Tínedžeri nemali žiadnu morálku, žiadne vedenie, nič. Niekoľko serióznych kresťanských dievčat v škole čelilo nemilosrdnému výsmechu len preto, že boli panny. Radšej odišli na cirkevnú školu.  

V jednom momente v dokumente prehovorili rodičia jedného študenta, ktorý bol v tom čase už sexuálnym zombie, že sa rozhodli tráviť spolu viac času doma ako rodina. Viete, čo to znamenalo? Že mama a otec pozerali televíziu v obývačke a ich syn vo svojej izbe. To sú rodinné hodnoty v americkom štýle. To, čo vidíme, je žatva toho, čo sme nasiali. Je mi ľúto, ak to na niekoho pôsobí zatrpknuto, ale ako americký kultúrny, náboženský a politický konzervatívec sa hnevám na naše zlyhania. My Američania máme často vo zvyku byť veľmi hrdí a so sebou spokojní, mali by sme mať viac pokory a ľútosti.

Amerika a náboženstvo, to je veľká téma, Tocqueville zdôrazňoval význam náboženstva pre americkú demokraciu, Chesterton Američanov nazval, že sú národom s dušou cirkvi.  Nedávno vyšla v slovenskom preklade kniha J. D. Vancea Hillbilly Elegy a zdá sa, akoby tam z toho Tocquevillovho a Chestertonovho pozorovania už nezostalo nič. Aká je americká duša dnes?

Prázdna. Plytká. A emotívna. Minulý týždeň mi jeden môj dobrý známy a evanjelikálny teológ hovoril o svojej skúsenosti, ako prednášal na veľkej konzervatívnej evanjelikálnej strednej škole, ktorá je spojená s významnou denomináciou. Mal tam sériu prednášok a bol šokovaný, že študenti nemali ani tie najzákladnejšie vedomosti o kresťanskej sexuálnej etike, o poslaní muža a ženy podľa Biblie a kresťanskej tradície, o rodine. Povedal mi, že „americký evanjelikalizmus nie je ničím viac než fasádou kapitalizmu a emotivizmu“. Emotivizmus je viera, že pocit je jediným spoľahlivým vodidlom k pravde. Bojím sa, že má pravdu a že sa to týka celého amerického kresťanstva.

Amerika je rôznorodá spoločnosť, kto sú dnešní veriaci?

V prostredí bielej pracujúcej triedy náboženská viera zväčša skolabovala. Čierni a hispánski pracujúci stále chodia do kostola vo vyššej miere, ale nezdá sa, že by ich navštevovanie kostolov chránilo ich rodiny a komunity pred rozkladom. Stredná trieda stále chodí do kostola, ale človek nemusí byť veštcom, aby videl, že kolaps sa blíži aj tu. Väčšina si pred tým zatvára oči, pretože keby priznali, ako vyzerá realita, cítili by zodpovednosť za to, aby sa pokúsili veci zmeniť, a to sa nikomu nechce. Taká je ľudská prirodzenosť. Veď aj v Noeho časoch väčšina ľudí chcela veriť tomu, že dážď skôr alebo neskôr prestane, preto bolo zbytočné strácať čas so stavaním archy.

Denník Postoj práve začal predávať vašu knihu Benediktova voľba. Ako by ste zhrnuli základný argument knihy? Čo je to Benediktova voľba?

Pred asi desiatimi rokmi som čítal knihu filozofa Alasdaira MacIntyrea After Virtue (česky Ztráta cnosti). MacIntyrov argument znie, že Západ už viac nezdieľa spoločnú tradíciu, v rámci ktorej by morálka dávala zmysel. V skutočnosti je mravnosť taká individualizovaná, že je stále viac a viac zložité navzájom komunikovať a vysporiadať sa s rozdielnymi predstavami. Namiesto toho sme sa stali spoločnosťou riadenou emotivizmom. Stratili sme svoje korene, svoju tradíciu a aj svoju vieru v Boha, prinajmenšom oblasť transcendentna.

MacIntyre porovnal naše časy s pádom Rímskej ríše na Západe, povedal, že prechádzame obdobím katastrofy ničenia našej civilizácie, aj keď si to neuvedomujeme. To, čo potrebujeme, povedal, sú nové komunity, v ktorých sa dá žiť v súlade s cnosťami, prečkať nové obdobie temna. To znamená, že čakáme na „nového – a nepochybne veľmi odlišného – sv. Benedikta“.

Svätý Benedikt z Nursie založil benediktínsky rehoľný rád na začiatku 6. storočia, uprostred rímskych ruín. Nesnažil sa zachrániť ríšu. Chcel iba slúžiť Bohu v svojej komunite. Keď v roku 547 zomrel, v krajine v okolí Ríma bolo založených niekoľko kláštorov. Za tri storočia sa toto monastické hnutie prudko rozšírilo po celej barbarskej západnej Európe. Kláštory – ako Noemova archa – niesli kultúrnu pamäť rímskych čias a kresťanskú vieru cez more obdobia temna, až pripravili Európu na znovunarodenie kresťanskej civilizácie. Čo by nový svätý Benedikt povedal a robil dnes v 21. storočí? To je otázka, ktorú som položil v knihe Benediktova voľba.

Profesor Alasdaire MacIntyre.

Stojíme pred radikálnou voľbou. Politika je dôležitá, ale tá nás nezachráni. Iba veľké pokánie a naozajstný návrat k hlbokej viere a tradícii nám dáva šancu. O dnešných kresťanoch na Západe rozmýšľam ako o spojeneckých vojakoch stlačených na pláži pri Dunkerque. Jediný spôsob, ako sa dočkať novej bitky, je nastúpiť na lode, stiahnuť sa do relatívneho bezpečia v Anglicku, prebudovať svoje rady a vybudovať novú silu a pripraviť sa na veľkú vojnu pred nami. O tom je Benediktova voľba. Znamená to, že kresťania sa majú stiahnuť zo sveta a utekať do hôr? Samozrejme, že nie. Naším poslaním je žiť v spoločnosti a vo svete, nie v kláštoroch.

Tu vás musím zastaviť, k rozhovoru o vašej knihe a polemike s vaším argumentom sa vrátime neskôr, keď sa naši čitatelia oboznámia s vašou knihou. Chcem sa teraz spýtať na niečo iné. Katolícka cirkev je nespochybniteľným víťazom krvavého 20. storočia, platí to pre obdobie nacizmu aj komunizmu. Úsmev Karola Wojtylu patrí k roku 1989, aspoň v našej časti sveta. K otázke: Svätý Ján Pavol II., ktorého aj vy spomínate s uznaním, hovoril o novej jari národov, o novej evanjelizácii v novom miléniu, sršal z neho inštitucionálny optimizmus, mnohí ďalší hovorili o generácii Jána Pavla II., ktorá mala tento jeho odkaz niesť.

Chcem tým povedať, že Ján Pavol veril v inštitúcie, nota bene inštitúciu Cirkvi, ktorú reprezentoval. Vy dnes hovoríte o svätom Benediktovi, v jeho odkaze je niečo radikálne nové, reprezentuje potrebu nových inštitúcií, dnes by sme povedali, že je to antiestablišmentový a antiinštitucionálny postoj, minimálne jeho kľúčová časť. Poľský pápež pritom zomrel len pred 12 rokmi, svätý Benedikt žil v období kolosálnych zmien západnej spoločnosti. Čo ale robí našu dnešnú spoločnosť tak dramaticky inou, ako bola pred 12 rokmi?

Keď som začal písať Benediktovu voľbu, spýtal som sa svojho priateľa a katolíckeho filozofa profesora Michaela Hanbyho, aby mi dal radu, aký prístup mám zvoliť. Povedal mi: „Vždy sa spýtaj samého seba: Čo by urobil Wojtyla?“ Keď nacisti ovládli Poľsko, pokúsili sa zničiť celú kultúrnu pamäť rímskeho katolicizmu a poľského patriotizmu. Nebolo možné, aby Poliaci čelili nacistom priamo. Karol Wojtyla, mladý herec študujúci za kňaza, on a jeho okruh, písali a tajne hrali hry, ktoré pestovali príbeh katolíckej viery a poľského národa nažive. Riskovali svoje životy, rovnako ako ľudia, ktorí ich tajné predstavenia navštevovali. Vedeli, ako veľmi na tom záleží.

To isté platí pre nás aj dnes. Karol Wojtyla dobre vedel a ako pápež upozorňoval, že komunizmus bol iba jedným reprezentantom materializmu a ateizmu, a ako taký nepriateľom Cirkvi. Západný individualizmus a konzumerizmus bol omnoho rafinovanejším nepriateľom. Ján Pavol II. veril, že utrpenie východnej Európy v čase komunistických diktatúr by mohlo nejakým spôsobom chrániť vaše národy pred hedonizmom liberálno-demokratického Západu otupujúcim duše a že viera by opäť mohla na východe Európy rozkvitnúť. Nestalo sa to, aspoň nie v miere, ako v to dúfal pápež Ján Pavol II. V Amerike a Európe pápeža Jána Pavla II. milovali, ale omnoho menej ľudí ho aj počúvalo a držalo sa jeho rád. To nie je jeho tragédia, je to naša tragédia.  

Myslím, že Ján Pavol mal omnoho viac viery v inštitucionálnu Cirkev, ako by sa z dnešnej perspektívy zdalo opodstatnené. Veľa som písal o sexuálnych škandáloch v Cirkvi a mal som pocit, že nechcel veriť tomu, že také strašné veci sa mohli diať. Bol to veľký svätec, ale nie rovnako veľký správca a administrátor Cirkvi. Treba ale priznať, že čelil takému úpadku v Cirkvi, že to bolo na jedného muža príliš. Benedikt XVI. musel tejto bolestnej realite čeliť tiež. Myslím si, že Benedikt XVI. bol omnoho väčším realistom, pokiaľ ide o hodnotenie stavu Cirkvi, ako jeho svätý predchodca.

Čo tým chcete povedať?

Nie je to dôvod na zúfanie alebo vzdanie sa viery! Naopak, mali by sme akceptovať, že primárna zodpovednosť za obranu viery a budovanie odolnosti a odporu spočíva na nás, obyčajných kresťanoch. Spiritualita benediktínov je veľmi praktická. Každodenný život má byť vybudovaný u každého z nás okolo Boha. Pri modlitbe, štúdiu, práci, ale aj pri jedle, vzťahu k iným. Vo všetkom. Človek nemusí byť duchovným géniom, aby to dokázal. Treba veriť a používať prostriedky našej cirkvi a kresťanskej tradície, treba ich znovu objaviť.

V knihe opisujem príklad Tipi Loschi, úžasnej katolíckej laickej komunity, ktorá žije v talianskom meste San Benedetto del Tronto. Majú blízko ku kláštoru v Norcii, vedú vlastnú komunitnú školu Scuola G. K. Chesterton. Navštívil som ich dvakrát a milujem to tam. Sú veľmi solídni vo svojej katolíckej ortodoxii a súčasne pôsobia radostne, ako banda dobre živených hobitov. A sú otvorení voči svetu. Ich líder, právnik, ktorý sa volá Marco Sermarini, je skvelý katolík a laik, spýtal som sa ho, ako dosiahli to, čo majú vo svete, kde tak veľa ľudí stráca vieru alebo ju žije iba spolovice. Odpovedal mi: „Nič nové sme nevymysleli. Nič sme neobjavili. Iba znovu objavujeme tradíciu, ktorá bola zamknutá v starej nádobe. Zabudli sme na ňu.“

Marco Sermarini, vpravo.

Ak máme pamäť a vieme, čo raz bolo, a ak máme túžbu, aby to znovu ožilo, potom máme dôvod na nádej. Boh na nás nezabudol. My sme zabudli na neho. Tým, ako sme zabudli na neho, zabudli sme na samých seba. Je čas, aby sme sa vrátili do domu nášho Otca.

Bol som nedávno v Paríži, kde som poskytol niekoľko prejavov a rozhovorov pri príležitosti francúzskeho vydania mojej knihy, a počul som veľa pesimizmu od starších francúzskych katolíkov. A majú pravdu: vyzerá to veľmi zle. Ale stretol som aj mladých francúzskych katolíkov, ktorí nie sú kvôli realite, ktorú vidia okolo seba, sklamaní. Naopak, boli plní viery vo svoju budúcnosť s Ježišom Kristom. Mám 50 rokov a začínam spadať do tieňa staršieho muža plného pesimizmu. Ale tí mladí skvelí parížski katolíci mi dali toľko nádeje, tuším, že rovnakých by som stretol aj na Slovensku. Oni sú naša budúcnosť.

Keď o tom človek rozmýšľa, tak si uvedomí, že tým, ako svätý Benedikt vstúpil do večnosti, tak nie je iba našou minulosťou, je aj našou prítomnosťou a budúcnosťou. Pozná cestu vpred. Raz nám ju už ukázal. Urobí to znovu, ak mu dáme šancu.

Foto: archív, wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo