Rebríčky kvality škôl INEKO majú aj mnoho odporcov, často sa kriticky diskutuje o ich metodike, výpovednej hodnote, viacerí riaditelia proti nim aj bojujú. Vy sa na ne ako pozeráte?

Rozumiem tým, čo hovoria, že tie rebríčky neporovnávajú vždy porovnateľné. Ale, samozrejme, že sme veľmi radi, že sa tak dobre umiestňujeme, lebo to niečo vypovedá o našej robote. Tento rok sme boli druhí, pred nami bola výberová škola pre nadané deti z Košíc. Aj v Michalovciach máme školu, kde majú triedu pre nadané deti, rodičia z celých Michaloviec tam chcú dať svoje deti a tiež boli za nami. My sme obyčajná škola, nerobíme výber. Ale tiež treba povedať, že v rebríčku je veľa škôl, ktoré nemajú ani také podmienky, ako máme my, napríklad majú oveľa viac detí z rómskych osád.

Čo hovoria rodičia na rebríček?

Myslím, že to vnímajú, ale viac zaváži to, že nás poznajú dlhodobo. Keď naše deti odídu na strednú školu, tak zrazu neskočia dole o dva-tri stupne v známkach, ako sa to stáva deťom z niektorých iných škôl. Naši jednotkári dokážu byť jednotkári aj ďalej. A to sa medzi rodičmi vie.

Nepýtajú sa vás kolegovia z iných škôl, či nepodvádzate pri testovaní?

Nepýtajú a ani neviem, ako by sa to dalo. Posledné testovanie na matematiku sme spravili skvele, a to sme mali v triede štyroch integrovaných žiakov.

Čomu to pripisujete?

Asi najmä tomu, že sa tu snažíme robiť veľa. U nás každý deň funguje program do štvrtej, krúžky, záujmové útvary, máme ich vyše tridsať. Pomalšie deti tu môžu zostať a doučiť sa, ak cez hodinu nestíhali. Tiež stabilný personál. To je asi dané tým, že tu nie je až taká ponuka práce, ale určite aj tým, že učiteľov to baví, väčšina z nich tu robí desaťročia. Keď si pozriete akúkoľvek súťaž, Super triedu, olympiády, Jazykový kvet, športové turnaje, naše deti nájdete všade, v tancoch sme majstri sveta. Keby to všetko naše učiteľky robili za peniaze, tak im to nemôžem zaplatiť.

Aký je priemerný vek pedagógov?

Nad štyridsať rokov.

Nehrozí vám, že taký učiteľský zbor má až príliš zabehané koľaje?

Určite nie, vzdelávajú sa aj ďalej, veľa chodíme na školenia, asi šiesti majú prvú kvalifikačnú skúšku, všetci ostatní už majú druhú. My sme si to robili ešte predtým, ako bol za to platový postup. Lebo sme chceli, mali sme ako učitelia ambície postupovať. Dnes sa za to sľubujú lepšie platy. Taktiež občas počujem v televízii, že niekde učitelia majú druhú či tretiu prácu. Neviem si to predstaviť, ako to môže fungovať. U nás takí nie sú, maximálne možno niekoho špeciálne doučujú jazyky alebo pripravujú na skúšky.

Na druhej strane, tým, že máte starší kolektív, aj tie tabuľkové platy sú vyššie, ako je to v školách, kde majú mladších učiteľov.

Veľké rozdiely to asi nebudú, lebo u nás nie sú žiadne osobné ohodnotenia, čo iné školy asi poskytujú. Veľa peňazí nás stoja delené hodiny jazykov, ktorých máme viac  ako iné školy. Žiaci sa od prvého ročníka učia anglický jazyk a od tretieho ruský alebo nemecký jazyk, tam sa pracuje v skupinách do 17 žiakov. Kompenzujeme to tak, že v niektorých triedach na druhom stupni máme aj 29 detí, pričom ideál by bolo mať ich 24, tak sú aj tie triedy dimenzované. Ale inak to vyfinancovať neviem, financovanie na hlavu je chyba systému, nemá zmysel, aby plat učiteľa bol závislý od počtu žiakov. Máme veľký areál školy, vybudovali sme si tu pekné prostredie, jazierka. Ale peniaze máme len na jedného údržbára, ktorý je zároveň záhradník, školník, kurič aj všetko ostatné.

Tiež informatiku majú žiaci už od druhého ročníka, a to sú delené hodiny. Ale peniaze navyše za to nedostávame, tie sa dávajú na žiaka. Všetci si chvália, ako učíme a venujeme sa deťom, je to za cenu toho, že nám chýbajú peniaze na osobné príplatky, ktoré by mohli mať učitelia. 

Koľko máte mužov v pedagogickom zbore?

Jedného. Pre mužov sú to predsa len nízke platy.

Ale keď sa organizovali učiteľské štrajky začiatkom roka a pozreli ste si mapku Slovenska, ktoré školy sa zapojili, tak na východe tam dlho skoro nič nesvietilo, potom pomaly niečo pribudlo. Pričom západ bol zapojený v podstate masovo. Prečo sa východniarom nechce štrajkovať za vyššie platy?

U nás sa to riešilo slobodne. Mojou povinnosťou bolo oznámiť kolegyniam, že je možnosť sa zapojiť a každý učiteľ tú možnosť mal. Nikomu som sa nevyhrážala ani nevyjadrila postoj, čo by mali robiť. Mám pocit, že veľmi neverili, že sa niečo dosiahne. Navyše, keď štrajkujete, musíte si platiť odvody, mzdu nedostanete.

Ale to platí aj pre tých na západe.

Neviem, možno im to potom dávajú z osobných príplatkov a možno to viac láka mladších učiteľov, ktorých je na západnom Slovensku viac. 

Zatiaľ čo na západnom Slovensku hovoria riaditelia o tom, aké ťažké je zohnať učiteľov a že majú veľkú fluktuáciu a deti každý rok iného triedneho, tu počúvame, že problém je skôr nájsť miesto, že mladí ľudia, ktorí by aj chceli byť pedagógmi, tu nemajú šancu.

Je to pravda. Ja som za svoju riaditeľskú kariéru prijala dvoch učiteľov, aj to len preto, že nám narástol počet žiakov. Každoročne mám iks žiadostí, ale nemôžem prijímať. Vek odchodu do dôchodku sa zvýšil, takže istý čas nebudeme asi prijímať nových. Nemôžem vyhodiť niekoho päť rokov pred dôchodkom, navyše, ak je dobrý učiteľ, nepošlem ho preč len preto, aby som niekoho prijímala. Hoci mladý by stál menej peňazí a deti by možno aj potrebovali vidieť niekoho mladšieho.

Znamená to, že učíte tak, ako sa učilo pred tridsiatimi rokmi?

V niečom áno, v niečom nie. Technológie nás celkom bavia, využívame interaktívne tabule, notebooky i tablety. Ale s mierou. Darmo im pustím video o tom, ako sa rysuje trojuholník s kružidlom. Ak si to kružidlo neohmatajú naozaj, nemá to zmysel, video im to do hlavy nedostane. 

Voľakedy, keď chodili inšpektori na vyučovanie, tak bolo také pravidlo, že ak sa na hodine nepoužili diapozitívy alebo meotar, tak sa to bralo ako mínus body, ako nevyužité technické pomôcky. Dnes mám pocit, že je to podobné s tabletmi a interaktívnymi tabuľami. Pritom samostatná kapitola je, že internet cez Edunet je strašne pomalý, aspoň u nás, kým sa nám updateujú veci, už potom nie je čas to spustiť. Koliesko na monitore sa len točí a točí.

A pokiaľ ide o vyučovacie metódy?

 Učíme tak, ako sme boli zvyknutí, ale treba povedať, že stále sa nájde niečo, čo nás dokáže prekvapiť. Nedávno boli kolegyne na školení o splývavom čítaní, otestovali to v triedach a povedali, že s tým majú skvelé výsledky. Ale napríklad v debate o novom písme Komenius sme rezervovaní, na to sa asi nedáme. Písané písmo je jemná motorika, ktorá sa inak ťažko vypestuje. Pri deťoch to už vidno úplne evidentne, že sa jemná motorika stráca, a ktovie, čo všetko sa tým riskuje, mozog je zložitý orgán, jemná motorika má vplyv aj na iné centrá. 

Toto ustupovanie ceste najmenšieho odporu je podľa mňa jedným z dôvodov čoraz slabších výsledkov slovenských detí. Talent je len asi 50 percent úspechu, zvyšok je tvrdá drina a vytrvalosť a deti tomu musia rozumieť. Zdieľať

Prečo to potom inde vo svete dovoľujú?

Ja som zachytila, že tam, kde sa s tým začalo, sa už nedalo vrátiť späť, aj keď učitelia mali podozrenie, že to nie je dobrý nápad. Pre deti je to totiž ľahšie písmo, a tak aj rodičia zatlačili. A je pravda, že aj pre učiteľov je to pohodlnejšie a každý ide rád cestou menšieho odporu. Otázka je, či je to naozaj výhodné pre deti aj z dlhodobejšieho pohľadu. Toto ustupovanie ceste najmenšieho odporu je podľa mňa jedným z dôvodov čoraz slabších výsledkov slovenských detí. Talent je len asi 50 percent úspechu, zvyšok je tvrdá drina a vytrvalosť a deti tomu musia rozumieť.

Ako to myslíte?

Napríklad si zoberte násobilku. Pre deti je to možno nepríjemné, keď sa to musia naučiť, a rodičom sa často nechce tiež s deťmi to vybojovať. Prídu a povedia, že načo, veď dieťa má kalkulačku. Ako sa chce ale potom naučiť zlomky, keď nevie násobilku z hlavy? Sčítanie a odčítanie cez desiatku, násobilka či delenie z hlavy, to je základ, ktorý dieťa musí mať, ak chce v živote riešiť zložitejšie problémy. Ak sa bude spoliehať na kalkulačku, tak ich riešiť nebude vedieť, lebo často potrebujete robiť rozhodnutia hneď a z hlavy.

Nebudete mať predstavivosť; keď vám niekto povie nejaký údaj, nepochopíte, čo to naozaj znamená, neviete s ním narábať. Podobne, ak dieťa nevie dobre čítať, nebude ani riešiť slovné úlohy, nepochopí zadanie, ak sa sústredí na jednotlivé slová a nenaučí sa potom formulovať problémy pre riešenie.

Hovoríte, že to deťom príliš uľahčujeme?

Áno, nemôže byť všetko len hra. Prosím, keď sa začína nová látka, nech je tam aj hra, nech sa zabavia so sčítacími pravítkami, keď sa idú učiť počítať. Ale potom sú veci, ktoré sa decuľko musí naučiť, inak to bude mať v živote ťažšie. Mám pocit, že im vlastne uľahčujeme cestu k neúspechu.

Keď sme prechádzali chodbou, videl som vaše nástenky, kde mali fotky najaktívnejšie deti. Viaceré učebné koncepty ale tvrdia, že deti by v takom veku nemali byť vystavené súťaživosti, že ich to stresuje.

Nemyslím si, že to robíme týmto spôsobom. Snažíme sa deti zapájať do rôznych aktivít, podľa toho, čo im sadne. Áno, snažíme sa ich motivovať, aby sa do niečoho zapojili. Tie fotky sú činnosť detí po deviatich rokoch, sú tam podľa toho, do akých súťaží sa dobrovoľne zapojili a aký výsledok dosiahli. Na konci školského roka ich oceňujeme z každej kategórie. Nenútime ich.

Nehovorím, že ich nútite, iba že to určite podnecuje súťaživosť a že dnes niektoré pedagogické smery hovoria, že súťaživosť deťom škodí, že ich vyvádza z komfortu a že to je zle.

Nemyslím, že súťaživosť detí treba utlmovať. Celý život je o súťaživosti. Keď deti robia testy, nie je to súťaživosť? Idete na pohovor do práce, nie je to súťaživosť? Dieťa sa musí naučiť súťažiť, predať sa. Samozrejme, odtiaľ potiaľ. Niektoré sú zasa až príliš sebavedomé a tiež to nie je zdravé a často na úkor iných. A tiež platí, že mnoho súťaží je kolektívnych, deti sa tam učia spolupracovať na dosiahnutí výsledku.

Máme dobré výsledky aj s integrovanými deťmi a neraz sa stalo, že nám doniesli slabšie deti z iných škôl, kde už s nimi mali problém. A tu sa im darilo o niečo lepšie ako tam. Máme pár pedagógov, o ktorých viem, že s takýmito deťmi majú trpezlivosť, takže ich cielene dávam tam. Nespravíme z nich géniov, ale vieme zistiť, na čo majú talent. Mali sme dievča, ktoré prišlo z inej školy so zlými výsledkami a s pocitom, že ju tam deptali. U nás tiež patrila medzi horších žiakov, ale zistili sme, že excelentne kreslí. Dnes máme na chodbe jej kresby, ktoré vyhrali aj súťaže. 

Sú dnes deti iné ako pred dvadsiatimi rokmi?

Určite sú iné, ale najmä rodičia sú iní. Je oveľa viac nekritických rodičov, ktorí by za dieťa spravili všetko a všetko vnímajú cez jeho pohľad. Často im robia úlohy alebo až neprimerane pomáhajú. Ak rodič siedmaka povie, že sa učil s dieťaťom, tak to dieťa už sotva niekedy naučíte samostatnej práci. Podobne, ak máte problematické dieťa a rodič spolupracuje s učiteľom, dá sa naozaj spraviť veľa, ak má desať-jedenásť rokov. Ale keď rodič pätnásťročného žiaka sa pri každom probléme postaví na stranu žiaka a potom sa k nám chodí „vypravdovať“, tak tomu dieťaťu škodí. Ak im ponúkneme, aby šli do konfrontácie aj s druhou stranou, to odmietnu, ich dieťa je nedotknuteľné. Ako potom chcú fungovať v živote? A nám kážu o demokracii. 

Podobne, pred deťmi by sa niektoré veci nemali hovoriť, ak rodič podrýva autoritu školy pred dieťaťom, sťažuje fungovanie dieťaťa v škole a my ho už ťažko môžeme vychovávať. Myslím, že niektoré hranice, ktoré boli užitočné, padli a deti z toho majú chaos. Napríklad sa mi nepáči, keď rodičia nosia deťom tašky. Podobne, je dobré, keď je učiteľ žiakom aj kamarát, ale musí poznať hranicu. Učiteľ musí byť osobnosť, mať rešpekt. Aj my rešpektujeme deti. Máme aktívnu žiacku radu, v ktorej má zastúpenie každá trieda od tretieho po deviaty ročník a stretnutia prebiehajú pravidelne raz mesačne.

Ako to vplýva na deti?

Sú dnes oveľa častejšie arogantné, škaredo sa vyjadrujú. Podobne vidíme súvislosť aj medzi tým, ako funguje rodina. Problémové deti sú často z rozvrátených rodín, preto často nevedia, kam z konopí. Nikto im neukáže, ako majú fungovať. Keby sme videli tie deti, v akých rodinách žijú, aké majú vzťahy, tak by nám bolo oveľa jasnejšie, prečo majú problémové správanie. Ale tieto deti sú často zvlášť uzavreté.

Naša skúsenosť je, že ak robíte veci vytrvalo, deti sa nakoniec zapoja. Zdieľať

Tendencia detí šikanovať sa nejako mení?

Určite sa o tom viac hovorí a posúvajú sa hranice toho, čo sa pokladá za šikanu, je na to vyššia citlivosť. To vnímam pozitívne.

Je dnes ťažšie motivovať deti?

Celkovo vzaté si to nemyslím, ale tam je úloha učiteľa kľúčová. Ak to baví učiteľa, deti sa rýchlo chytia, donesú veci na pokusy, zapoja sa. Ale bez vzťahu učiteľa k predmetu to nejde.

Bavia deti staré pokusy v dnešnej dobe obrazoviek?

Práveže v tomto máme veľmi dobré skúsenosti, aj z fyziky, aj z chémie. Dokonca máme také dni, že staršie deti ukazujú mladším jednoduché pokusy z bežných vecí, čo majú doma. Veľký úspech malo, keď staršie deti balili tie mladšie do bubliny v našom bazéniku. Alebo im ukazovali, ako zo starých papierov vyrobili nový, čistý. Páčilo sa to obom. Máme tu také skupiny, voláme to peer aktivisti, na rôzne predmety a deti to baví. Nedávno tak ukazovali, ako sa robia zdravé jedlá z bežných surovín. Máme tu tanečný súbor, v akadémii vystupuje  dvestopäťdesiat detí, takmer polovica školy. Vystúpenia majú tri reprízy, taký je záujem. Vo floorbale sme boli majstri Slovenska v niektorých kategóriách. Naša skúsenosť je, že ak to robíte vytrvalo, deti sa zapoja.

Žiadna stratená generácia?

Určite nie. Deti sú dnes v niečom iné, ale v tom základe sú to deti, aké tu boli vždy. A ak sa k snahe školy pripoja aj rodičia, čo sa tu u nás darí, tak tie výsledky prídu a sú veľmi pekné. Každoročne potrebujeme mnoho kostýmov na naše aktivity, tance, divadlá a to by sme napríklad ťažko zvládli bez mamičiek a babičiek našich detí, ktoré nám s tým pomáhajú.

Foto – Fero Múčka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo