Po totálnej moci siahali komunisti na Slovensku už na jeseň 1947

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Po totálnej moci siahali komunisti na Slovensku už na jeseň 1947

Agitácia na Slovensku pred voľbami v roku 1946. Voľby vyhrala Demokratická strana. Foto: Archív TASR.

Pred 70 rokmi nastala v Bratislave horúca jeseň. Napokon sa skončila až v závere zimy 1948 celoštátnym prevratom, ktorý znamenal nástup totalistickej komunistickej moci v Československu.

Slovensko malo na začiatku tretej Československej republiky v roku 1945 osobitné postavenie. Dôvody boli historické. Slováci sa po skončení druhej svetovej vojny vrátili do spoločného zväzku s Čechmi a Moravanmi, ale nebol to vstup do tej istej rieky.

Hoci povojnové vládne politické strany dávno odsúdili všetky akty, ktoré viedli na jeseň 1938 k vzniku druhej Československej republiky, kde Slovensko v špecifických podmienkach ustupujúcej demokracie a v tieni moci násilníckeho Nemecka získalo autonómiu, predsa museli rešpektovať zmenu pomerov a pristúpiť na asymetrické rozloženie moci medzi dva hlavné národy.

Slováci vstupovali do obnovenej republiky ako samostatný národ, s vlastným parlamentom a vládou. Vo vyhlásení prvej povojnovej československej vlády, ktoré nesie názov miesta jeho zverejnenia ako Košický vládny program, sa garantovalo osobitné postavenie Slovenska v republike.

Prvým znakom, ktorý z vonkajšieho pohľadu odlíšil predmníchovskú a povojnovú republiku, bola územná zmena. Štát sa zmenšil.

Karpatská Ukrajina sa odpojila. Zmanipulovaným procesom medzi obyvateľmi sa jej územie na vlastnú žiadosť začlenilo pod Sovietsky zväz. Československo sa zmenšilo a stratilo veľkú časť jedného národa.

Ešte väčšia zmena sa týkala iného národa – obnovený štát vyhnal zo svojho územia takmer všetkých Nemcov. Podobný krok plánovali viacerí politici aj s Maďarmi, tí však napokon zväčša ostali, i keď mnohí si užili veľa súženia.

Hranice Československa sa až na odchod niekdajšej Podkarpatskej Rusi v porovnaní s predvojnovým stavom veľmi nezmenili. Slováci to mohli vnímať povzbudzujúco, pod ich správu sa vrátili južné časti odrhnuté na jeseň 1938 po prvej Viedenskej arbitráži, ba zadunajské územie pri Bratislave sa ešte o niečo zväčšilo.

Kompas Československa nastavený na východ

Výraznou zmenou v porovnaní s predmníchovským stavom, keď republika existovala v pôvodnej veľkosti, bola okrem nového národnostného členenia zahraničnopolitická orientácia a prechod na iný politický systém.

Kým prvá Československá republika sa orientovala na západné štáty a spojencov mala hlavne vo Francúzsku a Veľkej Británii, jej povojnová nástupkyňa sa primkla k Sovietskemu zväzu. Hoci sídlo exilovej československej vlády bolo počas druhej svetovej vojny v Londýne, napokon sa vládni politici na čele s Edvardom Benešom, hlásiacim sa opäť do funkcie prezidenta, do obnovujúceho štátu vracali z Moskvy.

V Moskve bolo nielen ústredie exilových českých komunistov, ale zároveň to bolo hlavné mesto štátu, kde v roku 1943 podpísala exilová vláda kľúčovú medzinárodnú zmluvu, ktorá ju po vojne napokon pripútala k tomuto centru svetovej moci. Zdieľať

Exilová vláda si viac priala prísť na územie obnovujúceho sa Československa s vojnovými spojencami zo západu, no realita, ktorú vlastne sama privolala, ju prinútila prekročiť východné hranice spolu so sovietskou armádou. V Moskve bolo nielen ústredie exilových českých komunistov, ale zároveň to bolo hlavné mesto štátu, kde v roku 1943 podpísala exilová vláda kľúčovú medzinárodnú zmluvu, ktorá ju po vojne napokon pripútala k tomuto centru svetovej moci.

V obnovenom Československu sa vytvorila široká vláda politických strán, ktoré s požehnaním svetových veľmocí samy seba uznali za jediné legitímne. Okrem toho, že táto vláda nemala žiadnu opozíciu, vyznačovala sa tým, že nominanti do parlamentu a vládneho kabinetu sa nominovali sami, bez volieb.

Podobnú situáciu by sme našli i v západoeurópskych povojnových štátoch. Rozdiel bol v tom, že tam po krátkom čase vzniklo štandardné usporiadanie typické pre demokratické režimy. Vládu dostala do rúk parlamentná väčšina kontrolovaná opozičnými politikmi zvolenými vo voľbách.

V Československu táto situácia nenastala až do roku 1990. Vláda poňala všetky legitímne politické strany a opozícia neexistovala. Do roku 1948 bola takáto vláda koaličná, potom sa vlády ujala jediná politická strana, i keď tvrdievala, že je zástupkyňou všetkých občanov.

A tak nachádzame vo vláde ranej tretej Československej republiky limitovaný počet strán, pričom každá má zastúpenie v ministerskom kabinete. V parlamente sedia menovaní, nie volení poslanci. Takáto vláda a dočasné Národné zhromaždenie pôsobili viac ako rok, až do prvých povojnových volieb v máji 1946.

Voľby v roku 1946 v neprospech slovenských komunistov

Slovensko malo v obnovenom štáte osobitné postavenie. Malo vlastný parlament – Slovenskú národnú radu a vlastnú vládu – Zbor povereníkov. Podobne ako na centrálnej úrovni, ani tieto orgány neboli volené, ale menované politikmi, ktorí ich založili. Na základe dohôd ešte z čias Slovenského národného povstania mali v týchto najvyšších orgánoch paritné zastúpenie Demokratická strana a Komunistická strana Slovenska.

Čakalo sa na voľby, aby sa pomer ustálil podľa hlasovania voličov. V máji 1946 zvíťazila na Slovensku Demokratická strana so ziskom 62 percent hlasov, 30 percent dostali komunisti a zvyšné percentá patrili dvom malým stranám, ktorým povojnové vedenie štátu dovolilo pôsobiť.

Voľby sa nekonali tak, ako sme ich poznali napríklad z rokov 1990 až 1992. Volili sa politické strany a tie po zverejnení číselných výsledkov priamo menovali svojich zástupcov do Slovenskej národnej rady a do Zboru povereníkov. Podobne sa to dialo na nižšej úrovni – v národných výboroch, akejsi predĺženej ruke slovenskej vládnej moci. Politické strany sem nominovali na miestnej úrovni svojich zástupcov podľa povolebného číselného kľúča.

Sebavedomie slovenských komunistov tesne po vojne bolo obrovské. Išlo o jedinú konsolidovanú politickú stranu, ktorá počas prvej Slovenskej republiky pôsobila ako nelegálna opozícia v ilegalite. Práve preto získala pomerne silnú podporu obyvateľov, ktorí nesúhlasili s vládnou politikou.

Gustáv Husák ako predseda Zboru povereníkov zohral na jeseň 1947 kľúčovú úlohu pri nevyberanom útoku proti Demokratickej strane. Cieľom bol získať celú moc na Slovensku pre komunistov.

Keďže po obnovení Československa bola niekdajšia vládna Hlinkova slovenská ľudová strana zakázaná a spolu s ňou i ďalšie, ktoré s ňou na jeseň 1938 spolupracovali, spektrum sa zúžilo na dve strany. Komunisti ešte počas Povstania pohltili ľavicovo uvažujúcich sociálnych demokratov. Druhá časť sociálnych demokratov dostala dodatočne povolenie pôsobiť v nevýznamnej Strane práce. Tá vo voľbách získala tri percentá hlasov.

Zaujímavejšia bola situácia na opačnej strane zúženého politického spektra. Keďže demokratov bolo možné po vojne pre ich program a postoje zaradiť medzi ľavičiarov alebo niekam do stredu, pravá časť ostala neobsadená. Bolo to trochu iné ako v Česku, kde si moc delili štyri strany vrátane predvojnových pravicových lidovcov.

Slovenskí vládni politici si uvedomovali, že ich ponuka sa neprekrýva so zmýšľaním veľkej časti obyvateľov Slovenska, a preto sa pred voľbami v roku 1946 snažili každá svojím spôsobom túto väčšinovú podporu zabezpečiť.

Práve z tohto boja vzišla politická kríza, ktorá na Slovensku naplno prepukla na jeseň 1947 a bola predzvesťou celoštátneho komunistického puču, ktorý sa odohral o pár mesiacov neskôr.

Neúspešný pokus o založenie novej katolíckej strany

Vodca českých komunistov Klement Gottwald ešte v moskovskom exile karhal ústrednú postavu slovenských komunistov Gustáva Husáka, akože to robil na Slovensku povstanie, keď doň nezapojil katolíkov. Ich výraznejšia podpora napokon chýbala.

G. Husák, sám vychovaný matkou ako katolík, možno chápal túto kritiku ako neoprávnenú. Veď tesne po vyhlásení banskobystrického povstania, ako sa v povojnovom období toto ozbrojené vystúpenie pôvodne nazývalo, navštívil tamojšieho biskupa Andreja Škrábika, aby získal pre ozbrojený boj jeho podporu. Ak sa mu to nepodarilo, nemuselo to byť len preto, že biskup sa odvolával na proklamovanú nestrannosť rímskokatolíckej cirkvi, ale i preto, že G. Husák vtedy neoplýval veľkou mocou.

Inak to už bolo po vytlačení nemeckej armády z východného Slovenska na jar 1945. G. Husák, ktorý úspešne prečkal v bezpečnom úkryte etapu medzi porazením Slovenského národného povstania a príchodom sovietskej armády, sa vrátil do vedúcich pozícií v obnovených povstaleckých orgánoch. Rýchlo sa snažil nadviazať spoluprácu s košickým biskupom Jozefom Čárskym a dostať na svoju stranu katolíkov.

Veľmi sa mu to nedarilo, a preto oslovil niekdajšieho poslanca snemu Pavla Čarnogurského, aby sa skontaktoval s neskompromitovanými ľudákmi a inicioval vznik katolíckej strany. Opätovne povolil vydávanie Katolíckych novín a redakcii diktoval, aby šírila medzi veriacimi posolstvo spravodlivosti nového režimu.

Viliam Široký bol najsilnejšou postavou slovenských komunistov v Prahe. Ako sa povojnové Československo postupne centralizovalo, jeho moc rástla. V 50. rokoch sa zbavil svojich konkurentov v Komunistickej strane Slovenska vo vykonštruovaných súdnych procesoch.

Prípravy na vznik novej strany sa na začiatku roka 1946 skutočne rozbehli, jej založenie dokonca odobrili slovenskí biskupi. Strana mala už program i zakladajúcich predstaviteľov, no zasiahla vyššia moc. K. Gottwald ako predseda Národného frontu združujúceho v štáte všetky vládne strany nebol proti, ale s podmienkou, že strana nebude niesť názov kresťanská a že jej šéfom bude Vavro Šrobár, ktorý mal medzi slovenskými katolíkmi mizivú podporu.

G. Husák sledoval založením novej strany dva ciele. Keďže mala vzniknúť s podporou komunistov, očakávalo sa, že po voľbách bude s nimi úzko spolupracovať. Zároveň hodlal oslabiť konkurenčnú Demokratickú stranu a znížiť jej podporu medzi katolíckymi voličmi.

Komunistom sa napokon nepodarila ani jedna vec. Hoci katolíci z Demokratickej strany spočiatku uvažovali založiť nový subjekt, napokon tam zväčša ostali a zohrali kľúčovú úlohu. Nový subjekt s povoleným názvom Strana slobody síce vznikol a jeho šéfom sa skutočne stal V. Šrobár, no mal mizivú podporu. Vo voľbách v máji 1946 získal iba štyri percentá hlasov.

Komunisti dosiahli opačný výsledok, ako čakali. Vyprovokovali predstaviteľov Demokratickej strany k obrane. V nej vznikla predvolebná dohoda, známa pod názvom aprílová, ktorá garantovala po voľbách obsadzovanie postov katolíkmi a evanjelikmi zhruba v pomere dve ku jednej.

Nevôľa komunistov rešpektovať volebné výsledky

Dosiahnutie dohody v Demokratickej strane bolo základným kameňom jej veľkého volebného víťazstva.

G. Husákovi i jeho najbližším komunistickým spolupracovníkom z Povstania Ladislavovi Novomeskému a Karolovi Šmidkemu už vtedy tieklo do topánok, lebo k slovu sa stále viac hlásila vnútrostranícka konkurencia pôsobiaca v centrálnych pražských vládnych a straníckych inštitúciách. Najvýznamnejšími boli Viliam Široký a Július Ďuriš.

V Komunistickej strane Slovenska prepukli spory, ktoré vlastne neustali až dovtedy, ako sa na začiatku 50. rokov dostali G. Husák a jeho najbližší spolupracovníci do väzenia. V povojnových rokoch bola však ich pozícia stále silná, až taká, že si na jeseň 1947 úspešne zmerali sily s vážnym protivníkom – Demokratickou stranou.

Na tento boj komunisti využili zbrane všetkých kalibrov. Začalo sa to hneď po voľbách v máji 1946. Hoci výsledky boli jednoznačné, komunisti odmietali podeliť si moc v pomere nastavenom voličmi. G. Husák spochybnil samé voľby. Napríklad vyhlásil, že „dvadsať hlasov dedinských babičiek, ktoré volili podľa pána farára, nevyváži pozíciu uvedomelého továrenského robotníka“.

Komunisti žiadali paritu, ako to bolo do volieb. Hoci napokon museli ustúpiť a stratili aj kľúčový post povereníctva vnútra, G. Husák sa napriek volebnej porážke stal predsedom Zboru povereníkov. Tým pádom mal dosah na prácu ministerstva vnútra, ktoré po vynútenej dohode s Demokratickou stranou obsadili poddajným nestraníkom Mikulášom Ferjenčíkom.

Taktikou komunistov bolo klásť Demokratickej strane také podmienky, aby sa oslabila a napokon prenechala prevahu menšinovým komunistom. Dnes je takéto počínanie nepredstaviteľné, lebo víťaz volieb automaticky preberá vládu a porazení odchádzajú do opozície. Vtedy však vládol Slovenský národný front, teda všetky strany povinne v ňom združené, a opozícia neexistovala.

Inými slovami, tieto dve strany sa museli dohodnúť na delení moci. Neznamená to, že komunisti túžili len po výhodnej dohode, ich konečným cieľom bolo úplne uchopiť moc. Preto v prípade trucovania Demokratickej strany uvažovali aj o jej rozpustení. Dôvodom malo byť jej spájanie sa s bývalými ľudákmi.

Jozef Lettrich sa ako predseda stal najvýraznejšou tvárou Demokratickej strany. Hlavne on súperil s Gustávom Husákom na jeseň 1947. Napokon boj prehral. Jeho pozície sa v strane oslabovali a po úplnom nástupe komunistov k moci unikol do exilu.

Ak si uvedomíme, že sami komunisti si tesne po vojne priali vytvoriť zo zakríknutých nesprofanovaných ľudákov a ďalších aktivistov novú katolícku stranu, ale, samozrejme, podľa vlastných predstáv, potom vyznieva obviňovanie ich konkurencie z podobných aktivít neprimerane. Na druhej strane to svedčí o účelovosti politiky tejto strany – použiť všetky prostriedky na to, ako dosiahnuť úplnú moc.

Ďalším príkladom takéhoto prístupu je postoj k rímskokatolíckej cirkvi. Kým tesne po vojne s ňou komunisti oportunisticky hľadali styčné body, po voľbách v roku 1946 na ňu tvrdo zaútočili. Obvinili ju z politizovania. Zvlášť ťažko im padlo, že pred voľbami sa čítal v kostoloch pastiersky list, kde predstavitelia cirkvi nabádali voliť také strany, ktoré majú blízko ku kresťanským hodnotám.

Predstavitelia cirkvi si určite uvedomovali, že sú stranní a že ich konanie ovplyvní volebné výsledky, čím vlastne vstupovali do politiky. Na druhej strane bol ich odmietavý postoj k ateistickým komunistom pochopiteľný.

Slovenskí komunisti obetovali národný rozmer

Účelovosť konania slovenských komunistov sa prejavovala v ďalších oblastiach. Hneď po vyhnaní Nemcov a obsadení východných častí Slovenska sovietskou armádou presadzovali pozemkovú reformu, čo sa im v prvej fáze po zhabaní veľkých poľnohospodárskych majetkov Maďarov a aktivistov režimu prvej Slovenskej republiky aj s pomocou demokratov podarilo.

Potom však pozemková reforma, ktorá by siahala aj na ďalšie veľkostatky, zamrzla. Dôvod bol jednoduchý – podobný krok sa nehodil českým komunistom. Tam sa pôdy malo uvoľniť dosť po vyhnaných Nemcoch, preto nebolo treba hneď siahať na iné majetky.

Slovenských komunistov to muselo veľmi škrieť. Dobre si uvedomovali, že ich podpora medzi roľníkmi na poľnohospodárskom Slovensku je nízka. Hlad po pôde bol na Slovensku mnoho desaťročí obrovský, ale komunisti si potenciál získania podpory obyvateľov obdarovaných pôdou nemohli dovoliť naplno využiť.

Kým pri pozemkovej reforme slovenskí komunisti škrípali zubami, našli sa témy, kde sa im spolupráca s českými partnermi hodila. Snaha centralizovať štát podľa vzoru prvej Československej republiky bola v Prahe stále silnejšia – odhliadnuc od toho, o akú politickú stranu išlo. Centrom moci v Prahe sa posilňovalo, o čom svedčia tri pražské dohody podpísané v rokoch 1945 až 1946.

Na vzájomný boj hľadali slovenskí komunisti a demokrati spojencov. Kým za Povstania to boli práve predstavitelia Demokratickej strany, ktorí vychádzali z predmníchovského usporiadania, a komunisti nevylučovali možnosť zachovania samostatného Slovenska či dokonca jeho pripojenie k Sovietskemu zväzu, postupne sa postoje obracali.

Slovenskí komunisti v snahe mať v rukách čím viac tromfov neváhali ustupovať zo svojich pôvodných stanovísk a hlavne vďaka nim sa úplne pochovala pôvodná myšlienka federatívneho usporiadania a neskôr aj silnej slovenskej autonómie. Príčin bolo opäť viac.

V prahnutí po absolútnej moci na Slovensku vychádzali v ústrety vedeniu československých komunistov. Na vysvetlenie, Čechoslováci už vtedy takmer neexistovali, ale Slováci pôsobiaci v Prahe, hlavne spomínaný V. Široký, nepociťovali potrebu nejakého silného postavenia Slovenska. Navyše, slovenským komunistom, ako bol G. Husák, mohli vo vnútrostraníckom boji vykrikovať, že republiku ťahajú do podobného vývoja ako v roku 1938.

Komunisti na Slovensku pochopili, že ich podpora medzi obyvateľmi slabne. Prejavilo sa to napríklad v tom, že ich členská základňa redla. Mohlo to byť prejavom procesu, že ju postupne opúšťali ľudia, ktorí do strany vstúpili účelovo, aby sa ubránili postihom pre svoju ľudácku či gardistickú minulosť.

Preto boli komunisti ochotní hodiť za hlavu dakedy tak silno proklamované národné ciele. Tých sa čoraz viac chytali v Demokratickej strane. To vyzeralo tiež účelovo a bolo to dokonca nebezpečné. Demokrati postupne čelili obvineniam, že sa snažia rozvrátiť republiku a obnoviť samostatný štát.

Vhodná medzinárodná situácia na uchopenie moci

Komunisti a demokrati si nadobro skrížili zbrane na jeseň 1947. Tento termín nebol náhodný. Zmenili sa medzinárodné podmienky a vnútorná situácia.

Diktát Sovietskeho zväzu sa naplno prejavil už v lete. Rozpadlo sa spojenectvo medzi víťaznými vojnovými veľmocami a teraz sa v skutočnosti ukázalo, aké sú ich záujmové sféry. Plány vedenia Sovietskeho zväzu získať cez komunistické strany v západnej Európe výraznejší vplyv sa rozsypali.

Spojené štáty americké začali razantne presadzovať vlastnú politiku v Európe a poškodeným štátom ponúkli pomoc na obnovu hospodárstva, čím si ich zároveň pripútavali. Československo dostalo tiež ponuku zapojiť sa do Marshallovho plánu. Keď už pražská vláda v júli 1947 pomaly vysielala do Paríža vlastnú delegáciu, prišla reakcia z Moskvy. Stalin ju obvinil, že chce prispieť k izolácii Sovietskeho zväzu. Vláda potom jednomyseľne svoje rozhodnutie zmenila, cestu do Paríža odmietla a podvolila sa Moskve.

V septembri vzniklo z iniciatívy Sovietskeho zväzu Informačné byro komunistických a robotníckych strán. Na úvodnom zasadnutí sovietsky zástupca Andrej Ždanov označil Marshallov plán za program zotročenia Európy a naplno povedal, že vznikla hrozba vzniku novej svetovej vojny.

V tejto atmosfére stratili komunistické strany v sovietskej sére vplyvu všetky zábrany. Od Moskvy dostali požehnanie a podnikali kroky na úplné uchopenie moci. Kým tesne po vojne bolo Československo akýmsi lákadlom pre významnejšie štáty západnej Európy, ako bolo Francúzsko či Taliansko, že komunisti môžu v atmosfére všeobecného povojnového európskeho príklonu k socialistickým myšlienkam postupnými krokmi získať vládu, v druhej polovici roka 1947 sa po jasnom rozdelení sfér vplyvu v tej východnej bez zakrývania spustila mašinéria na ovládnutie celých štátov.

Ján Ursíny bol na jeseň 1947 podpredsedom Demokratickej strany i československej vlády. Komunisti ho okrem iného obvinili z prezradenia štátneho tajomstva – vraj vyniesol z vlády informáciu, že trestanecké jáchymovské bane na urán strážia sovietski strážnici. Abdikoval a po februári 1948 skončil vo väzení.

V októbri si najvyšší členovia Komunistickej strany Československa vypočuli informáciu z rokovania Informačného byra priamo od najpovolanejšieho, ktorý tam bol osobne – od Rudolfa Slánskeho. Strana si dala úlohu posilniť už aj tak silné pozície v armáde a polícii, vytlačiť z Národného frontu, a teda aj z vlády, „reakčné“ strany či vytvoriť v nich ľavicové frakcie.

Tento scenár rýchlo zafungoval na Slovensku, neskôr na celoštátnej úrovni aj v Prahe.

Hospodárske problémy na vytvorenie domnelého nepriateľa

Slovensko bolo dva roky po vojne v žalostnom hospodárskom stave. Krajina bola poničená dvoma frontmi, najprv v Slovenskom národnom povstaní, neskôr pri postupnom vytláčaní Nemcov Sovietskou armádou. Zásobovacie problémy obyvateľov v prídelovom systéme pretrvávali a prejavoval sa nedostatok takmer všetkého – od potravín až po textil.

Čechy a Morava boli na tom lepšie. Vnútorná vojna tu nebola, front ich územím prešiel za pár týždňov a nenapáchal také veľké škody. Česi a Moravania vyšli lepšie z menovej reformy, pretože nová povojnová československá koruna nahradila protektorátnu i slovenskú v pomere jedna k jednej. Pritom hodnota slovenskej bola niekoľkonásobne vyššia. To spôsobilo povojnové znehodnotenie úspor na Slovensku.

Československí komunisti začali ofenzívu už v lete 1947. Vzhľadom na rysujúcu sa mimoriadnu poľnohospodársku neúrodu navrhli zdaniť občanov vlastniacich majetok prevyšujúci hodnotu jedného milióna korún a tým kompenzovať celoštátne škody. Milionárskou daňou tlačili svojich partnerov vo vláde k riešeniam, ktoré sa zapáčili masám, ale nebezpečne obmedzovali ekonomickú aktivitu.

Podobne agresívne postupovali komunisti na Slovensku. Zo zásobovacích problémov obviňovali väčších statkárov a šmelinárov. V čase nedostatku a hroziaceho hladu ukazovali prstom na domnelého nepriateľa. Situáciu zneužili na zneváženie protivníka, pretože povereníkom zodpovedným za zásobovanie bol predstaviteľ Demokratickej strany Kornel Filo. Ten pod nevyberaným tlakom napokon odstúpil.

Túto taktiku odpozorovali slovenskí komunisti od svojich sovietskych kolegov. V časoch kolektivizácie pôdy v 30. rokoch 20. storočia sa výrazne narušila poľnohospodárska výroba a nastal hladomor. Sovietsky režim sa vtedy nepriznal k zlyhaniu v uplatňovanej politike, ale práve naopak, príčiny biedy desiatok miliónov ľudí nachádzal v kulakoch a drobných politických protivníkoch, ktorí tu po predchádzajúcom terore ešte ostali.

Iným spôsobom, ako zaútočiť na politických súperov, boli konšpirácie. Štátna bezpečnosť v roku 1947 vytrvalo pracovala na tom, aby odhalila veľké protištátne sprisahanie, ktoré by pomohlo komunistom. Z vtedajšej rétoriky bolo zrejmé, že za týmto sprisahaním budú podzemné a exilové skupiny usilujúce sa o zahatanie postupu komunizmu a obnovu samostatného Slovenska. Negatívna úloha sa pripisovala najmä rímskokatolíckej cirkvi, ktorá sa usilovala obnoviť „klérofašistický režim“.

Politické krytie tomuto protištátnemu sprisahaniu mala dať Demokratická strana, pretože pred voľbami v roku 1946 sa spolčila s ľudákmi. Predvolebnú aprílovú dohodu označovali komunisti za novú žilinskú dohodu z októbra 1938, keď sa Hlinkova slovenská ľudová strana spojila s ďalšími pravicovými politikmi, aby vyhlásila autonómiu, ktorá neskôr prispela k rozdeleniu Československa.

Akcia bola dôsledne pripravená, komunisti nenechali nič na náhodu. Do zbrane povolali v septembri 1947 tisíce partizánov, oficiálne do boja proti ozbrojeným ukrajinským nacionalistom, banderovcom, ktorí sa presúvali cez Slovensko do americkej vojnovej zóny na západe. V skutočnosti to bolo pohrozenie spurným predstaviteľom Demokratickej strany.

Jesenná kríza bola dopredu plánovaná

Udalosti nasledovali rýchle. Koncom leta a v priebehu jesene zatkla polícia šesť stoviek osôb podozrivých z protištátneho sprisahania a neskôr parlament vydal na stíhanie aj poslancov, vysokých predstaviteľov Demokratickej strany Miloša Bugára a Jozefa Kempného. Útok smeroval priamo na podpredsedu pražskej vlády Jána Ursínyho, obvineného z prezrádzania štátneho tajomstva a zo styku s protištátnymi skupinami. Znechutený J. Ursíny sa v septembri vzdal funkcie a neskôr bol zatknutý a protiprávne odsúdený.

V septembri komunisti na oboch stranách rieky Moravy začali presadzovať nerealistický, ale príjemne znejúci poľnohospodársky program, podľa ktorého mali roľníci dostať lacné úvery so štátnou zárukou a mali sa im znížiť dane. Na kompenzáciu výpadkov spôsobených suchom mali slúžiť prostriedky z milionárskej dane, ktorá sa v októbri skutočne stala zákonom. Po februári 1948 tí istí komunisti nútili roľníkov, aby sa zbavovali svojej pôdy v prospech družstiev.

V septembri sa zišla celoslovenská konferencia odbojových zložiek a vyslovila požiadavku, aby sa jej predstavitelia stali členmi Slovenského národného frontu, teda potom aj Zboru povereníkov. Podobnú požiadavku vzápätí vyslovili odborári, ktorí vtedy už boli zastúpení v jednotnej odborovej organizácii. Obe zoskupenia sa vyslovili za očistenie verejného života od protištátnych živlov a nastolenie poriadku v zásobovaní obyvateľov.

Tieto vystúpenia neboli náhodné. Komunisti sa snažili rozšíriť národný front o záujmové organizácie, ktoré im išli po ruke. Tým by sa v autonómnej slovenskej vláde a parlamente, ak sa tak dali ešte po oklieštení právomocí ešte nazvať, zvýšil ich vplyv, lebo práve Slovenský národný front bol vtedy určujúci pri zostavovaní týchto inštitúcií.

Komunisti sa snažili nátlakovými akciami negovať výsledky volieb z roka 1946 a uchopiť moc.

Bezprostredným podnetom na zmenu mocenských pomerov bol októbrový zjazd závodných a zamestnaneckých rád. Robotníci, odborári mali v zoštátnených firmách silnú pozíciu a boli hlavnou oporou komunistov v spoločnosti. Zjazd žiadal odstúpenie exitujúceho Zboru povereníkov a vytvorenie nového, zloženého podľa ich terminológie z protifašistických síl.

Akcia bola dopredu zosnovaná, komunistickí povereníci čakali len na túto chvíľu a ako prejav podpory požiadaviek odborárov podali v posledný októbrový deň demisiu. Predseda Zboru povereníkov G. Husák to považoval za demisiu celého orgánu a takto to oznámil vyšším inštitúciám v Bratislave a Prahe.

Predstavitelia Demokratickej strany protestovali, že niet dôvodu na odstúpenie celej autonómnej slovenskej vlády. Ak by sa pomery v Zbore povereníkov predsa mali meniť, potom by sa mali podľa zásad parlamentnej demokracie uskutočniť nové voľby, ktoré by stanovili nové pomery vo vládnych orgánoch.

Stanoviská súperov boli nezmieriteľné, a tak na Slovensku vypukla otvorená politická kríza. Do riešenia sporov zasiahla vyššia inštancia – československá vláda v Prahe. Veci vzal do rúk jej predseda – komunista K. Gottwald.

Napokon dohoda ako príprava na nový útok

Pražská vláda si vypočula správy o protištátnom sprisahaní na Slovensku a brala ich s plnou vážnosťou. Slovenský komunistický minister poľnohospodárstva Július Ďuriš neváhal označiť Demokratickú stranu za nových henleinovcov, teda obdobu separatistickej predvojnovej nemeckej strany, ktorá presadzovala odtrhnutie pohraničia a jeho pripojenie k štátu Adolfa Hitlera.

K. Gottwald podporoval požiadavky slovenských komunistov, aby sa dostali k silnejšiemu zastúpeniu v Zbore povereníkov.

Keďže komunisti museli aspoň ako-tak rešpektovať výsledky volieb z roku 1946, prišli s novou taktikou. Keď sa dnu nepodarilo dostať cez dvere, tak aspoň cez okno. Zradcovské elementy spomedzi demokratov mali podľa nich nahradiť predstavitelia záujmových organizácií, ktoré komunisti ovládali – odborov a odbojárov, hlavne bývalých partizánov.

Keďže komunisti museli aspoň ako-tak rešpektovať výsledky volieb z roku 1946, prišli s novou taktikou. Keď sa dnu nepodarilo dostať cez dvere, tak aspoň cez okno. Zdieľať

Na podporu svojich požiadaviek zvolávali komunisti protestné zhromaždenia. Tu sa začala brániť aj Demokratická strana, ktorá po prvý raz rovnako vytiahla ľudí na námestia. Hrozilo, že boj sa prenesie do ulíc.

Nekomunistické strany v československej vláde nemali Demokratickú stranu vo veľkej láske, lebo na rozdiel od slovenských komunistov sa tvrdošijne bránila postupnému odbúravaniu autonómneho postavenia Slovenska v republike. No ich predstavitelia si zároveň dobre uvedomovali, že ide len o testovanie síl a že podobným spôsobom môžu českí komunisti vystúpiť aj proti nim, čo sa o pár mesiacov skutočne potvrdilo. Preto sa slovenských demokratov zastali.

V tejto napätej atmosfére napokon vznikla dohoda. Demokrati a komunisti o niečo ustúpili a po mesiaci a pol sa v polovici novembra dohodli na zrekonštruovaní Zboru povereníkov. Demokratická strana v ňom stratila väčšinu, komunisti si spolu s predsedníckych postom zachovali pozície a na uvoľnené miesta si sadli zástupcovia dvoch malých slovenských strán a odborníci.

Komunisti síce neopanovali slovenský vládny orgán, no zasadili Demokratickej strane vážnu ranu. Dvaja jej najvyšší predstavitelia sedeli vo väzení. Podpredseda strany musel opustiť post v pražskej vláde a hrozilo mu neodôvodnené stíhanie. Do Demokratickej strany sa vkradla apatia a vnútri sa pomaly štiepila.

Azda najvážnejším dôsledkom bolo vnesenie nového konfesionálneho napätia medzi katolíkov a evanjelikov. Oslabené vedenie Demokratickej strany sa v strachu pred jeho spájaním s ľudákmi vzdalo aprílovej dohody, ktorá garantovala pomerné pozície katolíkov v inštitúciách. Katolíci, i v samej Demokratickej strane, si potom hľadali vlastné cesty na presadzovanie svojich pozícií.

Nerovný boj s komunistami

Komunistom sa síce v jesennej kríze na Slovensku nepodarilo uchopiť moc, ale posilnení pracovali ďalej na tom, aby Demokratickú stranu vytlačili zo Slovenského národného frontu, teda z inštitúcie, ktorá zastrešovala celé legálne politické spektrum. Kto vtedy nebol v národnom fronte, neexistoval.

Zároveň obviňovali Demokratickú stranu zo spolkov s reakčnými silami, za ktoré pokladali nekomunistické české strany. Otvorený stret českých a slovenských komunistov s týmito reakčnými silami, ako ich nazývali, sa odohral vo februári 1948. Keď podali nekomunistickí členovia vlády vrátane zástupcov Demokratickej strany v Prahe demisiu, pre G. Husáka ako predsedu Zboru povereníkov to bol podnet na to, aby za pomoci polície mocipánsky zbavil funkcií členov za Demokratickú stranu.

Tento postup G. Husáka už nemal nič spoločné ani so zásadami vtedajšej ľudovej demokracie a naznačoval, akým smerom sa bude uberať budúcnosť Slovenska. Demokratická strana sa síce bránila, ale bol to chabý pokus. Najmä preto, že časť jej predstaviteľov sa po trpkých skúsenostiach z bojov z jesene 1947 rozhodla separátne spolupracovať s komunistami. Tým vlastne komunisti dosiahli svoj cieľ – svojho súpera rozložiť a po kúskoch zlikvidovať.

Otázka je, či mohli nekomunistickí politici v tomto povojnovom boji vôbec obstáť. Na českej politickej scéne sa s komunistami chytili za pasy ostrieľanejší politici, a predsa neuspeli. Do veľkej miery komunistom pomohol vtedajší systém národných frontov, keď vo vládach boli zastúpené všetky politické strany. Opozícia zdanlivo neexistovala. V skutočnosti však tvrdý boj zúril práve vo vládach a paralyzoval riadenie štátu.

Komunisti v Prahe i Bratislave boli pracovití, mali pripravené rozličné scenáre, ako naplno uchopiť moc. Mali v rukách odbory, armádu, políciu, stáli za nimi bývalí partizáni. Mali veľkú zahraničnú podporu. Sovietsky zväz ako hlavný spojenec Československa ich priamo nabádal, aby úplne uchytili moc.

Nemožno obísť skutočnosť, že komunisti mali pomerne širokú podporu obyvateľov, hlavne v Čechách. Disponovali ňou aj na Slovensku, lebo prinášali pekne znejúci program, účelovo nachádzali pôvodcov hospodárskych ťažkostí a verejnosti ich predstavovali ako nepriateľov ľudu. Populizmus kvitol a nebolo strany, ktorá by mu dokázala vážne čeliť.

Ako sa neskôr ukázalo, komunisti prinášali hlavne sľuby. Keď uchopili moc, systém sa otočil proti vlastným obyvateľom. Z tohto pohľadu je príbeh horúcej jesene na Slovensku spred 70 rokov poučením aj pre dnešok.

Foto: Archív TASR, Wikimedia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo