Britský chaos po brexite

Britský chaos po brexite

Líder Labouristickej strany Jeremy Corbyn, foto TASR/AP

Vo Veľkej Británii sa zásadne mení politika. Corbynovi labouristi, ktorí chcú znárodniť priemysel, by dnes možno vyhrali voľby. Čo sa to deje s krajinou po brexite a po predčasných voľbách?

O novej povahe britskej politiky veľa vypovedali nedávne stranícke konferencie.

Labouristická konferencia sa konala minulý týždeň a priebežne v rovnakom čase konala aj konferencia strany UKIP, na ktorej čele stál do brexitu Nigel Farage. No a v týchto dňoch vrcholí aj konferencia konzervatívcov, ktorí prišli v predčasných voľbách o väčšinu, a premiérka Theresa Mayová je stále otrasená.  

Pozrime sa bližšie na tieto tri strany a na to, ako sa v priebehu krátkeho času zmenilo ich postavenie aj vyhliadky.

UKIP, existuje ešte vôbec?

Z UKIP to od hlasovania o brexite ide dole vodou. Strana akoby naplnila svoj účel a najmä odchodom Nigela Faraga z predsedníckej stoličky stráca dych.

Na jej čele sa už za tento krátky čas vymenili dvaja predsedovia, ktorí tam však nepobudli dlho. Na nedávno skončenej konferencii si tak strana volila už tretieho predsedu. Na zhrozenie britskej verejnosti to dlho vyzeralo, že za lídra bude zvolená kontroverzná politička Ann Marie Walters.

Prečo kontroverzná? Walters bola v minulosti spájaná s BNP – British National Party, čo je strana koketujúca s fašizmom. Taktiež bola jednou z osôb v pozadí Pegida Britain, čo bol nie veľmi úspešný pokus oproti moslimským pochodom podľa vzoru východného Nemecka.

Walters sama vôbec neskrývala, že jej kandidatúra mala poslúžiť ako platforma proti šíreniu islamu. Takýto program sa však zdal príliš extrémny viacerým prominentom UKIPu. Hoci ide o populistickú stranu, Farage si dala záležať, aby aspoň navonok nemohla byť obvinená z rasizmu.

A tak aj keď niektorí jej predstavitelia mali čas od času rasistické poznámky, strana sa za ne vedela ospravedlniť a na jej kandidátke sa viackrát objavili ľudia pôvodom z Indie či Pakistanu.

Teraz však sám Farage hrozil, že po zvolení Walters ako líderky on sám zo strany odíde. A k tejto hrozbe sa pridal aj jeho verný spojenec, miliardár Arron Banks, ktorý je nielen mecenášom UKIPu, ale veľmi štedro podporoval aj kampaň za brexit.

Nakoniec, možno aj pod vplyvom týchto hrozieb tak do čela UKIP nebola zvolená Walters, ale poslanec európskeho parlamentu Henry Bolton. Ide o umiernenejšieho kandidáta. Bolton je bývalý vysoko postavený policajt a armádny dôstojník. Ako zástupca UKIPu v európskom parlamente sa aktívne zapájal do bezpečnostných debát. Samozrejme, je aj nadšeným podporovateľom vystúpenia Spojeného Kráľovstva z EÚ.

Vo svojom príhovore sa hneď dištancoval od Walters a sám sa prihlásil k tomu, že zachránil UKIP od fašizmu. Teraz však čaká Boltona oveľa tvrdší oriešok naštartovať UKIP ako relevantnú stranu aj po brexite. Cestou môže byť kritika váhavého a nejednotného postoja konzervatívcov pri rokovaniach s EÚ. Po tejto téme však poškuľujú aj Faraga s Banksom. Povráva sa, že druhý menovaný po objave nových ložísk diamantov v Južnej Afrike (bane a diamanty sú hlavným zdrojom Banksových príjmov) disponuje ďalšími miliónmi, ktoré by rád investoval do politickej kampane.

Uvidíme, či staví na neznámeho a nie veľmi charizmatického Boltona alebo predsa len naštartujú nový projekt s Faragom. Nebolo by teda prekvapením, ak by sme sa o rok viac ako UKIPom zaoberali novou stranou vyššie zmienených pánov.

Labour, doľava a za predsedom!

Labouristi sa, naopak, vďaka dobrému výsledku z posledných volieb výmenou lídra zaoberať nemuseli.

Bolo totiž zvykom, že Jeremy Corbyn bol pravidelne označovaný vlastnou stranou za príliš veľkého ľavičiara a za krátky čas čelil viacerým vyzývateľom o svoju pozíciu.

Momentálne si však užíva post neohrozeného lídra, ktorý má oči upreté na prebratie moci z rúk konzervatívcov. Pravdou je, že tento socialista tradičného štýlu 80. rokov by pred takými troma či štyrmi rokmi sám neveril, že sa ocitne v tejto pozícii. Teraz však spolu so svojím tieňovým ministrom financií a dlhoročným  pobočníkom John McDonnellom plánujú budúcu vládu.

Vzhľadom na ich ideovú základňu sa netreba čudovať, že počuť slová o znárodňovaní strategických podnikov, obnove sociálneho štátu a podpore výstavby sociálnych bytov. Tieto plány však padajú na úrodnú pôdu v nemalej časti voličov.

Mladí ľudia vidia, že ceny nehnuteľností sú v Británii také vysoké, že si ich často nemôžu kúpiť ani pomocou hypotéky. Corbyn preto okrem budovania sociálnych bytov sľubuje aj zavedenie cenovej regulácie nájmov. Ďalšou témou, ktorou zaujal mladých, je jeho kritika výšky školného na anglických univerzitách. To pred pár rokmi skočilo z výšky 3 500 libier ročne až na 9 000 libier.

Študenti si síce môžu zobrať na platenie školného pomerne výhodnú pôžičku. Začať svoj život s dlhom minimálne 27 000 libier sa však mnohým študentom nepozdáva. A to najmä vtedy, keď aj samotní konzervatívci priznávajú, že zvýšenie školeného zatiaľ neprinieslo požadované zvýšenie úrovne štúdia.

Naopak, médiá ako Daily Mail s radosťou prinášajú reportáže o tom, ako niektorí rektori britských univerzít disponujú platom okolo päťstotisíc libier ročne.

Okrem získania mladého publika si labouristi gratulujú, že sa im po čase darí nadviazať lepšie kontakty s predstaviteľmi veľkého biznisu. Ten síce nie je nadšený z ich radikálne ľavicových nápadov, ale v neistej dobe potrebuje viesť dialóg s každým, kto hrá úlohu v tranzitnom období po brexite.

Za istých okolností sa totiž biznisu môže zdať MocDonnell ako prijateľný partner na dialóg, najmä ak ho porovnajú s Borisom Johnsonom a jeho narýchlo ušitým (a nie veľmi reálnym) plánom o „fantastickom brexite“.

Aby však obraz u labouristov nevyzeral až príliš ružovo, brexit môže spôsobiť problémy aj tejto strane. Ako už bolo spomínané vyššie, Corbyn a McDonnell sú klasickí socialisti. A tak z ich okruhu počas konferencie bolo počuť, že rovnako ako konzervatívci aj oni podporujú vystúpenie z jednotného trhu EÚ. Ich dôvod je však opačný. Corbynovci sa totiž boja, že niektoré európske regulácie by mohli byť problémom pri ich boji s divokým kapitalizmom.

Tu však môžu naraziť na problém. Viacerí umiernení poslanci labouristov sú vnútorne skôr proeurópski a podporujú čo najbližšie vzťahy medzi Spojeným Kráľovstvom a EÚ aj po brexite. Keď tento spor v rámci strany vypukne naplno, bude dôležité, kde sa postavia jej voliči. Či na stranu tak trochu mesiášskeho programu ich predsedu, alebo uprednostnia bližšie vzťahy s Úniou.

Konzervatívci, kompletný chaos?

Ak bola situácia vo vnútri UKIP ozaj neprehľadná, tak má ešte stále čo doháňať na chaos, ktorý vládne v konzervatívnej strane. Pozícia Theresy Mayovej je po voľbách otrasená a späť ju získava len s veľkými ťažkosťami.

Pár týždňov nebolo isté, či v tejto pozícii chce vôbec ostať. Médiá boli taktiež veľmi kritické k jej verejným výstupom v tomto období. Medzitým sa v jej vláde a strane vytvorilo viacero frakcií. Ide najmä o pro biznis frakciu v okolí ministra financií Philipa Hammonda, ktorá sa prikláňa ak už nie k zotrvaniu v jednotnom trhu EÚ, tak aspoň k čo najdlhšiemu tranzitnému obdobiu po brexite.

Týmito krokmi vychádza v ústrety veľkým biznisom, ktoré podporujú čo najdlhšie obdobie, v ktorom sa budú môcť adaptovať na nové podmienky. Na opačnom konci spektra stojí Boris Johnson, ktorý by chcel brexit najradšej tu a teraz.

Čo je pre Mayovú ešte horšie, obe skupiny podkopávajú jej autoritu. Počas leta to bol Hammond, ktorý neraz svoje postoje prezentoval ako vládne bez toho, aby to konzultoval s Mayovou. Aj keď na jej zásah musel Hammond svoje pozície korigovať, teraz čelí Mayová ešte väčšiemu problému.

Boris Johnson chrlí svoje postoje do médií bez toho, aby informoval hocikoho zo svojich kolegov, nieto ešte premiérku. A keďže jeho prejavu neraz chýba (paradoxne) práve diplomacia, spôsobuje problémy už nielen na domácej, ale aj zahraničnej pôde.

Manfred Weber, politik blízky Angele Merkelovej a predseda frakcie ľudovcov v európskom parlamente, dokonca priamo vyzýva Mayovú, aby pre zlepšenie vzájomného dialógu Johnsona rovno vyhodila z vlády. 

Brusel si nie je istý, s kým má vlastne viesť dialóg. Má to byť Mayová, minister pre brexit David Davis či Johnson? A aby to nebolo príliš jednoduché, samotná Mayová názorovo lavíruje medzi týmito skupinami. Raz je tvrdá a nekompromisná, vtedy Bruselu odkazuje, že žiadna dohoda je lepšia ako zlá a hlavným cieľom Británie je chrániť si svoje hranice. Potom však prednesie vo Florencii prejav, kde sľubuje EÚ otvorené rokovania, hľadá porozumenie a uisťuje všetkých Európanov, že sú v Británii stále vítaní.

Práve sa končiaca konferencia konzervatívcov mala byť šancou, kde strana ukáže svoju jednotu a Mayová si upevní svoju pozíciu.

O tom, či sa tak stalo, je možné pochybovať. Lídri strany síce hovorili o potrebe jednoty, popritom si však vymieňali rôzne štipľavé odkazy.

Situáciu komplikuje aj to, že strana nie je rozdelená len na dva, ale ešte viac táborov. Johnson si síce svojím solitérskym prístupom získal istú priazeň u voličov, táto jeho povahová črta však prekáža aj iným prívržencom brexitu, ako napríklad Pritti Prattel, ktorá ho na konferencii opakovane kritizovala. Mnohí Johnsonovi spolustraníci majú totiž pocit, že Borisovi ide najmä o kreslo premiéra, o ktorom už dávno neskryte sníva. Brexit tak môže byť len jeho výťahom k moci. 

Na druhej strane, Hammondovi chýba charizma a mnoho členov proeurópskej skupiny by na predsedníckej stoličke radšej videlo Ruth Davidson, ktorá je momentálne na čele škótskych konzervatívcov. Tá však nateraz podobné úvahy rázne odmieta.

V tejto neľahkej situácii tak Mayová vystúpila s prejavom, ktorý mal byť akousi protiváhou Corbynovým plánom. Chválila slobodný trh a hovorila o jeho užitočnosti v britskej histórii. Mladým sľubovala, že práve trh zaručí to, že britský sen o zbohatnutí a dobrom živote bude opäť realitou. Rovnako sľúbila masívnu podporu pre rozvoj bývania pre mladých a zmrazenie a časom možno aj postupné zníženie školného na univerzitách.

To, či sa jej však podarí prikloniť Britov na jej stranu, je viac ako otázne. Ešte otáznejšie však ostáva, či sa jej podarí získať späť autoritu vo vlastnej strane a vláde, kde ju tak potrebuje. Bez nej totiž budú rozhovory s Bruselom pokračovať len veľmi ťažko. A či sa to Mayovej páči, alebo nie, bude to práve brexit a jeho priebeh, cez čo raz bude súdená.          

                           

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo