Antipedagogika má novú bibliu

Antipedagogika má novú bibliu

Flickr/Rolands Lakis

Podľa novej knihy o výchove by mali rodičia hovoriť deťom slovo „nie“ len minimálne, aby z nich vyrástli samostatné bytosti.

V slovenčine vyšla nová príručka „nevýchovy“, ide o preklad bestselleru dvojice nemeckých autoriek Danielle Graf a Katje Seide. Kniha s názvom Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva ide na vlne súčasných trendov, ktoré radia rodičom, aby dieťaťu neprekážali usmerňovaním a nechali ho slobodne sa rozvíjať.

Kniha má čitateľa prilákať farebnou obálkou s fotografiou nafučaného dievčatka, ktoré má prikreslené čertovské rožky a chvost. Rodič tak nadobudne pocit, že siaha po príručke, ktorá dáva rady, ako ísť na nezvládnuteľné dieťa.

Motív ilustrácií čertíka sa objavuje aj na ďalších stranách, hoci ide len o reklamný ťah, ako prilákať zúfalých rodičov. Ale ide o účinný marketing, dnes je množstvo rodičov, ktorí nevedia, čo si počať so svojimi vymodlenými deťmi.

Samotné autorky sú matkami, jedna vychováva tri a druhá dve malé deti. Pri hľadaní odpovedí si založili blog, kde radia rodičom, ako postupovať v konkrétnych situáciách. Blog mal v Nemecku veľký úspech, preto sa rozhodli vydať knihu a svoje rady pretaviť do knižnej príručky.

Má ísť o reakciu na populárne knihy o výchove, ktoré naopak hlásajú návrat k disciplíne a k posilneniu autority rodiča.

Ak má rodič pocit, že má pred sebou novinku a úplne nový prelomový prístup vo výchove, opak je pravdou. Autorky sa len inšpirovali trendmi takzvanej rešpektujúcej výchovy, ktorá hlása partnerský vzťah medzi rodičmi a deťmi. Ide o kopírovanie myšlienky terapeutky Naomi Aldort a ďalších autorov. Pridaná hodnota knihy sú len odpovede na problémy konkrétnych situácií rodičov s ich deťmi.

Výchovou k neslobode?

Hoci máte po prelistovaní pocit, že si kupujete veľmi praktickú príručku rodičovstva, napriek niektorým zaujímavým radám ide predovšetkým o ideologickú knihu, ktorá má presvedčiť, že deti netreba chváliť ani trestať. Výchovu prostredníctvom autority nazývajú autorky čiernou pedagogikou, ktorá zdeformovala celé generácie v Európe.

Štýl výchovy našich predkov podľa tejto teórie spôsobil, že „žijeme s pocitmi menejcennosti a nedostatočného uznania za to, že človek je sám sebou. Ak sa rodičia snažia formovať dieťa podľa svojich predstáv, hoci aj s dobrými úmyslami, znemožňujú mu tvorbu vlastného ja“.

Výsledkom výchovy bez zákazov a trestov má byť podľa autoriek človek, ktorému je, naopak, jedno, „čo o nich hovoria iní, pretože sa s nikým nepotrebujú porovnávať a samostatne sa rozhodujú, aké konanie je „správne“ alebo „nesprávne“.

A tak sa dozvedáme, že dieťa sa na svet rodí ako dobré a nepotrebuje teda našu výchovu, len láskyplné prostredie, ktoré čo najmenej používa slovo nie.

Každé jedno konanie rodiča je preto potrebné deťom vysvetľovať, silu rodičovstva možno použiť len v prípade ohrozenia bezpečnosti dieťaťa a drzé provokovanie dieťaťa máme vnímať ako pozitívnu vec, lebo dieťa práve učí vyjadrovať svoj názor.

Autorky zdôrazňujú, že v predškolskom veku nemáme od dieťaťa požadovať, aby sa ospravedlňovalo alebo používalo slovo ďakujem a prosím, lebo na to nemá ešte psychologické vybavenie a nevie sa vcítiť do druhej osoby. V prvých piatich rokoch má iba pozorovať a učiť sa od rodičov. Nútenie do takýchto prejavov by bolo neúprimné a to predsa ako rodičia nechceme.

Kde sa to vzalo? 

Tieto výchovné metódy sú v poslednom čase veľmi obľúbené medzi mladými rodinami, aj na kresťanských rodinných portáloch vychádzajú oslavné ódy na tento spôsob výchovy.

Nejde pritom o zdanlivú novinku, ktorá zrazu stavia doterajší tradičný prístup k rodičovstvu, kde sa deti usmerňujú cielenou výchovou, na hlavu.

Korene tejto výchovy môžeme hľadať ešte v časoch osvietenstva, keď Jean Jacques Russeau napísal svoje dielo Emil alebo o výchove. V tom čase priniesol revolučnú myšlienku, že rodičia majú rešpektovať individuálne schopnosti a potreby dieťaťa a vychovávať ho v súlade s prírodou.

Táto výchova mala byť podľa Russeaua postavená na princípe rovnosti, lebo človek sa rodí ako dobrý a zlým sa stáva až v dôsledku spoločenského vývoja, za čo môže súkromné vlastníctvo. V jeho diele sa dozvedáme, že „človek naozaj slobodný chce len to, čo môže, a robí to, čo sa mu páči... Nemali by sme preto opravovať omyly, dieťa musí na všetko prísť samo“.

Zdá sa to povedomé? Novodobé nevýchovné prúdy sú len prežutými osvietenskými ideami, ktoré bojovali proti vtedajším autoritám a mali predstavu, že za sociálnu nerovnosť môže pokrok vo vede, moc a cirkev.

Sám Russeau sa vo svojom diele vyjadril, že dieťaťu by sme nemali o Bohu hovoriť nič, kým nie je schopné túto problematiku pochopiť. „Je lepšie Boha nepoznať, ako mať o ňom mylné predstavy.“

Foto Vydavateľstvo Tatran

Vráťme sa však ku knihe o vymodlenom dieťati. Autorky nám vysvetľujú, že ako rodičia nemôžeme na provokácie dieťaťa reagovať negatívne, lebo „dieťa nadobudne pocit, že v očiach rodičov nie je dobré. (…) Pravdepodobne deti sľúbia, že opäť „budú dobré“, a pritom sú pevne presvedčené o tom, že od prírody nie sú dobré, ale zlé a že rodičia majú pravdu, keď ich hrešia. Dieťa potom pobehuje po okolí vnútorne prázdne“.

Toto neustále podsúvanie rodičom, že keď nebudú konať podľa princípov „nevýchovy“, tak spôsobia deťom celoživotnú traumu, že sa v deťoch postupne nazbiera hnev, ktorý raz nekontrolovane vybuchne, autorky pripomínajú na viacerých miestach v knihe.

Ustavičné psychologizovanie nad dôsledkami prísnejšej výchovy sa dostáva pod kožu zdôrazňovaním, že z vašich detí budú nesebavedomí a nekritickí jedinci. V nemeckom prostredí, kde je telesný trest spoločensky netolerovaný už aspoň 40 rokov, sú aj prísny pohľad či zvýšený hlas brané ako násilie na deťoch.

Údajná trauma z výchovy 

Nedávno som si pri prepínaní na večerný film vypočula koniec akejsi diskusie, ktorú moderovala Elena Vacvalová, a jej hosťami boli Marián Geišberg so synom a Milan Lasica.

Geišbergov syn, mimochodom kreatívny mladý muž s vlastným názorom, so smiechom verejne opisoval historku, ako jeho a bratov otec v detstve bil a že to považoval dokonca za spravodlivé a veľmi osožné.

Nato sa zapojil Milan Lasica, ktorý prispel podobnou skúsenosťou a nakoniec Vacvalová ukončila blok na tému násilie s príbehom ako raz, keď bola drzá, si jej mama nasadila špeciálne veľký prsteň na ruku, aby to ešte viac štípalo.

Tejto výchovnou korektnosťou nepostihnutej generácii hercov ani nedošlo, že mnohým súčasným rodičom pri pozeraní relácie padla sánka. V Nemecku by ju dnes určite ani nezaradili do vysielania.

Ako je možné, že Milanovi Lasicovi, jednému z najkreatívnejších ľudí súčasného humoru, ktorý svoje názory verejne vyjadruje bez ostychu, nespôsobilo niekdajšie rodičovské násilie doživotné traumy, aké sa uvádzajú v novodobej príručke?

Samozrejme, telesné násilie v podobe, v akej ju poznali uplynulé generácie detí, je dnes prekonanou výchovnou metódou a je to tak dobre. Lenže tvrdenia „nevýchovy“ alebo rešpektujúcich trendov sú absurdné, robia z rodičov násilníkov už len preto, že od útleho detstva deti vedome formujú. Či už podľa princípov ľudskej slušnosti alebo ideálov kresťanstva.

Čo najmenej hovoriť nie

Kniha obviňuje tradičnú výchovu z toho, že pripravuje deti zámerne na trhové hospodárstvo, aby prežili vo svete konkurencie, a dúfa, že „každá ďalšia generácia detí bude vyrastať aspoň o trochu slobodnejšie a samostatnejšie než predchádzajúca, a tak nájdeme cestu späť k svojim kolektívnym a kooperatívnym koreňom“. Nech už si každý pod tým predstaví hocičo...

Šokujú aj vyjadrenia typu: „V situáciách, kde nehrozí nebezpečenstvo, by sme vždy mali brať do úvahy, že aj dieťa je samostatnou osobnosťou, a preto by malo mať základné právo samostatne sa rozhodnúť, či chce alebo nechce spolupracovať. Dobrovoľnosť platí najmä vtedy, ak sa to týka osobnej zóny dieťaťa. My dospelí by sme napríklad nemali trvať na tom, aby naše deti išli ráno pred odchodom z domu na WC. Môžeme ich však upozorniť, že budeme dlhšie cestovať električkou, kde nebude WC. (…) Mali by sme tiež zo skúsenosti vedieť, že deťom bude bez bundy vonku zima, ale napriek tomu by sme ich nemali nútiť obliecť si ju. Je to ich telo a vlastná skúsenosť ich naučí patrične s ním zaobchádzať. Musia za seba prevziať zodpovednosť a rodičia im musia dôverovať...“ Pripomínam, že príručka sa týka detí predškolského veku.

Áno, kniha ďalej spomína aj vytýčenie hraníc, ale nie takých, o ktorých rodičia na základe svojej skúsenosti alebo svetonázoru rozhodnú, že sú vhodné. Autorky hovoria o hraniciach, ktoré si aj najmenšie deti vytvoria spolu s rodičmi, aby boli prospešné pre obe strany.

Takže keď sa dieťaťu nechce napríklad upratovať, autorky radia reagovať rodičovi takýmto spôsobom: „Dobre, beriem na vedomie, že teraz naozaj nechceš upratovať. Ale záleží mi na tom, aby sa dnes upratalo. Nemôžem a nechcem ťa nútiť upratovať, lebo to považujem za správne. Ale ak chceme, aby sa to podarilo bez nátlaku, potrebujem tvoju pomoc. Musíme nájsť kompromis, ktorý bude výhodný pre nás oboch.“

Netreba si ani len predstaviť, aká urečnená by musela byť mama povedzme troch či štyroch detí, keby mala ku každému z nich pristupovať takýmto spôsobom.

Autorka príručky ďalej radí dávať deťom čo najviac pozitívnych odpovedí, lebo tým viac budú v budúcnosti spolupracovať a súhlasiť. Opisuje konkrétnu situáciu, keď ju jej malý syn začal z celej sily sácať, lebo sa nahneval. Ona mu na to odpovedala: „Och, ty si ale nahnevaný! Riadne si ma potlačil!“ Namiesto negatívnej reakcie rodiča radí autorka ponúknuť deťom iný spôsob, ako si vybiť na rodičovi svoj hnev. Ona navrhla synovi, že sa budú pretláčať rukami, aby si vybil frustráciu.

Napriek rozporuplným riešeniam, ktoré kniha ponúka, je jednoznačne prínosom týchto výchovných trendov sonda do duše dieťaťa. Vysvetľujú vývoj jednotlivých fáz detstva, čo a v akom období je dieťa schopné prijať. To, že veľa reakcií detí súvisí s tým, že sa len nedokážu vcítiť do myšlienkového sveta dospelých alebo si ich ako rodičia málo všímame a dávame im málo lásky.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo