Blog 03. október 2017

Zabi sa! (Oslobodená od útlaku Zlého)

Štefan Patrik Kováč, ThL.
Štefan Patrik Kováč, ThL.
„Čo sa stalo, Janka?“ zaujímali sme sa. „Prečo ten smútok, prečo tá beznádej?“ „Musím sa vám, Štefan a Evka, s niečím zveriť,“ nadýchla sa zhlboka. „Počujem hlasy.“ Išli sme z chrámu po chodníku dolu ulicou smerom ku stanici, aby sme ju trochu vyprevadili a najmä sa porozprávali. Dali sme jej čas. Čakali sme, kedy ona začne hovoriť.
„Čo sa stalo, Janka?“ zaujímali sme sa. „Prečo ten smútok, prečo tá beznádej?“ „Musím sa vám, Štefan a Evka, s niečím zveriť,“ nadýchla sa zhlboka. „Počujem hlasy.“ Išli sme z chrámu po chodníku dolu ulicou smerom ku stanici, aby sme ju trochu vyprevadili a najmä sa porozprávali. Dali sme jej čas. Čakali sme, kedy ona začne hovoriť.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Štefan Patrik Kováč, ThL.

Zabi sa! (Oslobodená od útlaku Zlého)

„Načo si tu?“ hovoril jej hlas vo vnútri. „Načo vlastne žiješ? Si zbytočná! Nepotrebná. Tu na svete žiješ zbytočne. Celý tvoj život je nezmyselný. Zabi sa! Zabi sa!“

S rehoľnou sestrou Janou sme sa spoznali dávnejšie. Bola neustále usmiata. Pred tým rozhovorom na ulici si nemôžem spomenúť, žeby sme ju zastihli zamračenú. S manželkou sme oceňovali jej principiálnosť a odvahu, lebo do svojej kongregácie vstúpila ešte za vlády komunistov. Počula volanie Ježiša, Ženícha svojej duše, aby mu patrila celá, a tomuto volaniu chcela byť verná. Napriek vonkajšej nepriazni. Ani dusná spoločenská situácia prenasledovania veriacich, ktorá vládla v krajine už dlhých štyridsať rokov, ju nemohla zastaviť.

Vážim si takýchto ľudí a ich rozhodnutia.

Vtedy boli rehoľné spoločenstvá potláčané – mužské úplne, ženské sa „trpeli“ len s ohľadom na mienku zahraničia; v štátnej ústave totiž tvrdili, že tu údajne panuje náboženská sloboda. Bol to výsmech pravdy. Aj tak však nemohla nosiť rúcho, patrila medzi takzvané tajné alebo neoblečené sestry, ktoré sa navonok museli niekde zamestnať a žiť bežným civilným životom. Schádzali sa po bytoch a domoch. Držal ju sľub chudoby, poslušnosti a čistoty, ktorý zložila ako svoj celoživotný záväzok.

Po páde komunistov a príchode slobody dostala ich kongregácia rehoľný dom. Nastal čas slobody aj pre Janu, svoje presvedčenie mohla začať žiť v plnosti. Nikto jej už samozrejme nezakazoval nosiť habit a žiť život modlitby a služby. Liturgické slávenie Eucharistie vo svojom provizórnom kláštore, v ktorom sme ju viac krát navštívili, ešte nemali, tak chodievala do kaplnky v meste. Tam sme sa po večernej liturgii častejšie stretli. Bola šťastná.

Prešlo zopár rokov.

Kongregácia dostala oveľa väčší dom v susednom meste. Jana sa presťahovala tam. Povinností pribúdalo. Už zriedkakedy mohla zájsť do kaplnky, do ktorej sme my s manželkou chodievali. Bolo to viacero rokov po odsťahovaní sa z nášho mesta, keď sme sa v kaplnke po Večeri Pána v trojici aj s manželkou opäť stretli.

Po typickom úsmeve, na ktorý sme boli zvyknutí, nebolo ani stopy. Ten na jej tvári vystriedali chmáry. Znepokojilo nás to. Nevideli sme sa už dlhšie a tak sme nevedeli, čo sa deje.

Na mesto padal súmrak.

„Čo sa stalo, Janka?“ zaujímali sme sa. „Prečo ten smútok, prečo tá beznádej?“

„Musím sa vám, Štefan a Evka, s niečím zveriť,“ nadýchla sa zhlboka. „Počujem hlasy.“

Išli sme z chrámu po chodníku dolu ulicou smerom ku stanici, aby sme ju trochu vyprevadili a najmä sa porozprávali. Dali sme jej čas. Čakali sme, kedy ona začne hovoriť.

„V hlave počujem: Načo si tu! Si prebytočná! Zavadziaš len druhým. Zabi sa! Zídi už konečne z tohto sveta, budeš mať potom konečne pokoj. Celý tvoj život je nezmyselný. Si slabá a nevládzeš robiť a slúžiť druhým. Nemá to celé zmysel. Spáchaj samovraždu. Zabi sa!“

Ani účasť na Eucharistii a jej prijímanie, ktorá je predtým spôsobovala toľko radosti, už neznamenala príchod pokoja do jej duše. Tie hlasy zostávali, ba mocneli. Hovorila nám, že žije v hroznom nepokoji a rozorvanosti. Naozaj je nepotrebná? Naozaj je druhým len na obtiaž?

Zaujímal som sa, kedy to začalo a ako to gradovalo.

Rozprávala nám o svojich depresiách. Zaľahla na ňu akási ťažoba. Začalo to tým, že pred nejakým časom ju slovne zranil jeden kňaz. Nešetrne okomentoval jej ťažkosti, lebo už nestíhala za mladými sestrami a v kuchyni, záhrade a inde bolo toľko práce! „Veď vy sa už na nič nehodíte! Z vás už nie je žiadny osoh! Ste nanič.“ To boli slová prekliatia, ktoré nemali byť nikdy vypovedané. Zdravotné ťažkosti už mala aj predtým, ale o krátky čas po tomto incidente začala počuť spomenuté hlasy navádzajúce ju na samovraždu.

Akosi to všetko na ňu doľahlo.

Padla do hlbokých depresií. Keďže nemohla – tak cítila – zastávať tie úlohy, ktoré na ňu v kláštore kládli, vychádzalo jej z toho, že je nepotrebná, zbytočná. Zrejme bola pod útlakom ducha smrti a ducha samovraždy. Vprostred cesty zastala.

„Štefan,“ otočila sa ku mne. „Mohol by si sa za mňa modliť?“

„Áno,“ súhlasil som, „neodkladajme to.“

Odbočili sme z hlavnej do vedľajšej ulice medzi dve nízke bytovky. Tam som sa za ňu prihováral.

„Pane Ježišu,“ začal som modlitbou o ochranu, „ochráň počas tejto modlitby mňa, moju manželku i našu rodinu, lebo Zlý sa bude chcieť pomstiť. Verím ti, že nás zaštítiš. Chválim ťa za Janku, že si ju povolal do života. Zjavil si sa jej a povedal si jej, aby všetko zanechala a nasledovala ťa. Ona odpovedala na tvoje volanie veľkodušne a opustila všetko – rodinu, priateľov, svet. Satan neznáša takéto rozhodnutia, v ktorých sa mu duša úplne vydáva, a snaží sa ich zničiť. Ale ty si ho už porazil svojím krížom a Obetou. Teraz vzhliadni na svoju služobnicu, lebo ju trápi zlý duch. Využil prekliatie človeka, čo mal stáť na tvojej strane barikády; odpusť aj jemu. Ty však môžeš všetko napraviť. Ty robíš veci nové. V mene Ježiša Krista vyhlasujem, že tento útlak musí prestať, tento diabolský vplyv musí skončiť! Tebe je podriadená každá sila na nebi i na zemi i v podsvetí. Nad Jankou vyhlasujem slobodu! Jana je v mene Ježiša Krista slobodná! Už viac žiadne hlasy o smrti a zbytočnosti! Vyhlasujem nad ňou život a radosť! Ona je Božie dieťa, ty ju potrebuješ. A jej telo je chrámom Ducha Svätého. Je napísané: Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové (2 Kor 5:17). Ty, zlý duch, už nemáš nad ňou vládu. Mlč v mene Ježiša Krista! Odíď na miesto, ktoré ti Syn Boží určil! Ona je slobodná v Kristovej krvi! Chválim ťa, Ježiš, že vyslobodzuješ svoj ľud z otroctva a utláčaným prinášaš slobodu. Dnes ju dávaš aj Jane. Nech je tvoje meno oslávené. Amen. Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na počiatku, tak nech je vždy i na veky vekov. Amen.“

„Si slobodná, Janka,“ jemne som ju objal. „Veríš tomu?“

„Áno, verím. Ježiš je môj Pán,“ po tvári sa jej začala rozlievať nádej a radosť. Tak sme sa rozišli.

Stretli sme sa až o nejaký čas.

Jej obličaj bol zmenený. Vrátil sa jej úsmev! Ten, na ktorý sme boli zvyknutí. Pod hrubšími okuliarmi opäť tie veselé až šibalské oči. To bolo dobré znamenie.

„Ako sa cítiš?“ zaujímali sme sa.

Obr. Možnosť prezretia kníh na ver.sk a martinus.sk (podporíte našu službu).

„Výborne, priatelia,“ úsmev prezrádzal, že Ježiš je mocný. „Priamo tam na mieste v uličke sa nič prekvapivé nestalo, ale po ceste do kláštora – ja som stále verila – zo mňa čosi ťažké akoby spadlo alebo odo mňa odišlo a zaplavila ma radosť! Bolo mi do spevu a chválila som Pána v jazykoch. Len ma tak dvíhalo. Cítila som sa zrazu taká ľahká.“

„Počula si odvtedy tie hlasy o smrti a samovražde?“

„Nie, práveže nie,“ usmiala sa ešte viac. „Som slobodná. Oslobodená. Skákala som v radosti po chodníku. Neviem, čo si ľudia, ktorí ma vtedy videli, o mne mohli pomyslieť. Ja som však nad tým nerozmýšľala – bola som taká šťastná! Vedela som, že je to preč a ja som v srdci opäť pocítila radosť! Vďaka ti, že si sa vtedy za mňa modlil. Veľmi mi to pomohlo. Ten vplyv zmizol a odvtedy som už tie hlasy nepočula!“

Aj keď nie všetky zdravotné ťažkosti pominuli, tento studený šepot ducha smrti prestal.

Musel prestať.

„Chvála Pánovi, Janka,“ usmiali sme sa aj my s manželkou. „Akého dobrého Pána máme, však?“

Takýmto veciam sa veriaci nemusí poddávať. V mene Ježiša Krista môžeme opäť dosiahnuť nový život. Nebojme sa konať rozhodne a s autoritou, ktorú nám dáva Pán. Oslobodzovanie ide spolu s uzdravovaním. Nad Janou som vyhlásil slobodu, ktorú nám vydobyl náš Spasiteľ. Bola oslobodená od diabolského vplyvu. Použil som slovo viery. Veril som totiž, že Ježiš má moc vyslobodiť ju z útlaku Zlého. A verila aj ona. Ježiš si chce použiť našu dôveru. Potom môže zasiahnuť svojou mocou.

Štefan Patrik Kováč, ThLic

Nech je to na oslavu Pána. Prosím o zdieľanie, priatelia > > >

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0