Pred lámaním palice osoží hlbšia analýza (polemika)

Pred lámaním palice osoží hlbšia analýza (polemika)

Predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ondrej Krajňák, FOTO TASR – Jakub Kotian

Reakcia na text Martina Hanusa Prečo treba ÚPN založiť znova.

Kto môže za úpadok, pýta sa Martin Hanus vo svojom článku o Ústave pamäti národa a dáva si hneď aj odpoveď. Hlavnú príčinu vidí v existenciálnej kríze ÚPN, pričom účelová novela z popudu SNS je len jej príznakom. Hlavnou príčinou krízy sú vraj „bezútešné roky s Ondrejom Krajňákom“. Tvrdí, že ústav je paralyzovanou inštitúciou. Údajne sa prepadla výskumná činnosť, nevydávajú sa publikácie, nerobia výstavy, nechodia pozvánky na významné konferencie.

Na vine je teda Krajňák, ale slovami M. Hanusa doložme, že je to „len povrchný pohľad“ na problematiku takej zložitej inštitúcie, ako je ÚPN. Preto poskytujeme hlbšiu analýzu s vedomím, že ani táto odpoveď nemôže byť vyčerpávajúca v celej šírke.

V prvom rade priznajme, že kritický mediálny záujem o ÚPN sa prejavil hneď po nástupe Ivana Petranského do funkcie predsedu správnej rady. Po zriadení sekcie vedeckého výskumu prišli prvé kritiky na nové personálne obsadenie ústavu. Po deklarovanom slobodnom bádaní v ÚPN a po hľadaní tzv. tretej cesty niektorí bádatelia opustili líniu zákona o ÚPN. Popri skúmaní zločinov nacizmu a komunizmu sa otvoril široký priestor pre priamu či nepriamu obhajobu slovenského štátu a jeho predstaviteľov.

Tretia cesta sa postupne zmenila na prvú, teda na zjavnú obhajobu slovenského štátu, lebo podľa Petranského a niektorých bádateľov treba „rozlíšiť režim od štátu“. Tento duch bádania priviedol ÚPN do úlohy obhajcu slovenského štátu, a tým aj do centra mediálnej kritiky a tiež do izolácie v prostredí iných vedeckých a bádateľských inštitúcií.

Ústav sa dostal do pasivity v hodnotení obdobia komunistického režimu. Zanedbané súdne spory s bývalými príslušníkmi ŠtB spochybnili legitimitu archívu ÚPN tým, že úspešne popierali oprávnenú evidenciu ich vlastných agentov v registračných protokoloch ŠtB. Výskumom KSČ sa zaoberal bývalý pracovník ústavu marxizmu-leninizmu, neskôr zamestnanec ÚPN.

Snaha o rehabilitáciu G. Husáka ako nedocenenej osobnosti obdobia normalizácie mala byť korunovaná na konferencii organizovanej ústavom. Položme si otázku, komu vyhovovalo takéto napätie v ÚPN?

Vtedajšie výčitky na adresu ÚPN nezašli ďalej ako ku kritike bádateľských a knižných výstupov, prípadne verejných vystúpení zamestnancov ústavu na oslavách vzniku slovenského štátu či Tisových výročí. Napríklad aj na akciách Slovenskej pospolitosti, či neskôr na akciách poriadaných skupinami extrémistov.

Médiá neoslovili členov správnej ani dozornej rady, aby sa dozvedeli o cieľoch a zámeroch inštitúcie, o koncepcii, rozvoji, riadení vedeckého výskumu či absencii vedeckej rady ústavu. Neurobil to ani M. Hanus, preto môže poľahky zopakovať okrídlené porekadlo o Krajňákovi, ktorý si údajne s nikým nerozumie.

Krajňák začal naprávať zdedené deformácie a meniť smerovanie inštitúcie. Narazil však na odpor niektorých členov správnej rady, pretože po Langošovej smrti rada na seba dočasne prevzala personálne kompetencie a už sa ich nechcela vzdať. Za člena Správnej rady bol opäť menovaný Ivan Petranský, bývalý štatutár ÚPN a neskôr aj jeho riaditeľ kancelárie.

Ak M. Hanus vidí v správnej rade aj jej správnu orientáciu, potom treba prečítať aj zápisy z jej zasadaní. Je to oštara, ale optika „jeden proti jedenástim“ sa prinajmenšom zakriví celkom nečakaným smerom.

Čitatelia by sa dozvedeli, ktorý člen sa aktívne či pasívne podieľal na postupnej zmene v ústave smerom k obhajobe slovenského štátu, kto proti nej protestoval a s akým účinkom. Alebo prečo ústav pod vedením Petranského opustilo takmer tridsať odborníkov a kto z členov rady proti tomu protestoval. Možno stálo za to opýtať sa ich, kde je dlhodobá koncepcia rozvoja ústavu. M. Hanus túto tému neotvoril ani v článku, ani na verejnej diskusii ako jej moderátor. Naopak, prevzal recyklovanú rétoriku Petranského o tzv. slabých výsledkoch ústavu.

Výsledky ústavu, naopak, ocenili zahraniční partneri či organizácie politických väzňov.

Možno klásť aj ďalšie otázky, prečo všetky zasadnutia správnej rady boli neverejné, prečo členovia rady nedovolili robiť zvukový záznam zasadaní. A dodajme, že napätie spôsobovali aj bývalí zamestnanci, ktorí sa zrazu dostali do správnej rady.

Je pochopiteľné, že inštitúcia, ktorá spravuje citlivé dokumenty komunistickej štátnej bezpečnosti a zaoberá sa minulosťou, bude vystavená intenzívnej kritike svojich odporcov. O to viac, ak si ústav plní svoje úlohy.

Ak zverejnil mená sudcov, vyšetrovateľov, prokurátorov a príslušníkov ŠtB, ktorí v rozpore s medzinárodným právom sa podieľali na súdení nevinných spoluobčanov. Najmä ak v súdnych sporoch ústav stál na strane obetí zločineckých režimov. Ak žiadal odobratie výsluhových dôchodkov bývalým príslušníkom ŠtB a v kauze Babiš nepoľavil ani na Najvyššom súde.

Pred lámaním palice nad ÚPN by iste bolo dobré pripraviť aspoň základnú analýzu výstupov, štúdií, článkov, dokumentov, zborníkov, výstav za posledné desaťročie a stanoviť, kto je za čo zodpovedný, aby sa do „rozkladu“ inštitúcie nezahŕňali odborníci, ktorí ju napriek všetkému rozvíjali.

Mnohé dokumenty o činnosti ústavu sú napokon vo výročných správach na stránke ÚPN, aj tie môžu podať svedectvo, do akej miery je inštitúcia v „existenciálnej kríze“. Napätie medzi predsedom Správnej rady a jej členmi našťastie nemalo dosah na pestrú činnosť ústavu, ktorú ocenili aj zahraniční partneri.

Predseda správnej rady Ondrej Krajňák nie je bez manažérskych chýb a nedostatkov. Treba sa však pozrieť na pravdivý obraz dedičstva jeho predchodcu. Treba zrátať kroky, ktoré sa mu podarilo uskutočniť pri zmene orientácie ústavu od národnosocialistických tém k témam skutočných zločinov dvoch režimov. Rovnakým metrom sa treba pozrieť na vízie, nápady, námety a koncepcie doterajších správnych rád na pomoc rozvoju ÚPN. Kde sú?

Súhlasím s Hanusom v otázke istej bezútešnosti. Spôsobujú ju politické zásahy do činnosti ústavu, o tom niet pochýb. Na jej analýzu sú však potrebné silnejšie okuliare. Napokon, tak či tak stojíme pred nevyhnutnou analýzou doterajšej práce ústavu, ak je záujem o jeho silné, dôstojné, profesionálne postavenie. Zaiste to poslúži v budúcnosti, pretože účelovou novelou zákona o ÚPN sa zápas o historickú pravdu ešte zďaleka nekončí.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo