TÉMA: Vláda verzus tretí sektor

V stredu 1. augusta vláda na svojom rokovaní schválila návrh na zriadenie Rady vlády SR pre mimovládne neziskové organizácie. Hoci ide o obnovenie činnosti v minulosti existujúceho inštitútu, v kontexte predošlých aktivít SMERu vyvstávajú viaceré otázky. Do akej miery sú vládne snahy úsilím o úprimný dialóg? Nejde iba o rozkladanie zodpovednosti? Nevyvolá zriadenie rady rozdelenie vo sfére predstaviteľov občianskej spoločnosti?

Cena za participáciu

Ako bolo naznačené, projekt rady, ktorá by napomáhala diskusii medzi exekutívou a mimovládnymi neziskovými organizáciami, nie je nový. V rôznych podobách existuje už od čias prvej vlády Mikuláša Dzurindu. Nejde však o „umelý výtvor“, ktorý by vznikal výlučne direktívnym spôsobom „zhora“. Ako pre Postoy.sk zdôraznil Filip Vagač, splnomocnenec vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti, „zriadenie rady sa deje na základe požiadavky zástupcov jednotlivých platforiem v rámci stretnutia s premiérom“. Rada, ktorá má vzniknúť, podľa neho „posilňuje možnosti participácie, lebo v rámci jej rokovaní môže prebiehať priamy dialóg medzi jednotlivými platformami a danými rezortmi, ale taktiež spoločná diskusia o stave občianskej spoločnosti na Slovensku“.

Politológ Peter Spáč z Masarykovej univerzity v Brne sa však pre Postoy.sk vyjadril, že „bez ohľadu na politické zafarbenie existujúcej exekutívy by sa politická reprezentácia nemala príliš usilovať o zásahy do fungovania neziskového sektora“. Naznačuje tým, že spôsob, akým tento a podobné orgány vznikajú, nezodpovedajú príliš „logike“ občianskej spoločnosti ako takej, keďže tá je v prvom rade sférou nezávislou od verejnej autority. „Základným impulzom pre fungovanie tretieho sektora je práve jeho občianske pozadie, ktorým sa tento segment odlišuje od oficiálnych politických predstaviteľov krajiny“, zdôrazňuje Spáč. Na druhej strane, ako pripomína vládny splnomocnenec Vagač, „úlohou občianskej spoločnosti je v mnohých prípadoch poskytovať aj kritickú spätnú väzbu“. Takýto spätný ohlas na kroky podnikané exekutívou, ako aj možnosť reprezentantov tretieho sektora predostrieť svoje názory, má ponúkať práve predmetná rada. Filip Vagač preto takéto iniciatívy považuje „za dobrý nástroj komunikácie“.

Mimo hry

Formálne má rada okrem predsedu, podpredsedov a tajomníka pozostávať z dvoch samostatných komôr. Prvú majú tvoriť vybraní zástupcovia exekutívy, vrátane splnomocnenca pre rozvoj občianskej spoločnosti, druhú zástupcovia platforiem mimovládnych neziskových organizácií. Celkovo 31 členov druhej komory bude zastupovať len niektoré zložky občianskej spoločnosti a konkrétne organizácie tretieho sektora. Okrem iných v nej svojho reprezentanta budú mať napríklad Rada mládeže Slovenska, Ženská loby Slovenska, Vidiecky parlament, Slovenská humanitná rada či okrúhly stôl Maďarov na Slovensku. Zatiaľ čo splnomocnenec Vagač označuje takýto spôsob fungovania za „akýsi ,parlament´, v ktorom môžu zaznievať rozličné názory, niekedy spoločné, niekedy veľmi rozdielne“, politológ Peter Spáč naznačuje aj možné negatíva: „Tým, že sa utvorí formálna platforma, ktorá bude zahŕňať predstaviteľov exekutívy a konkrétnych reprezentantov neziskového sektora, dôjde k nutnému rozdeleniu členov občianskej spoločnosti na dve kategórie: so zastúpením v rade vlády a bez neho. Hrozilo by tak utvorenie pevnejších väzieb medzi exekutívou s určitými vybranými reprezentantmi občianskej spoločnosti, čo rozhodne nie je v súlade so samotným autonómnym charakterom tejto spoločenskej sféry.“

"Dôjde k nutnému rozdeleniu členov občianskej spoločnosti na dve kategórie: so zastúpením v rade vlády a bez neho." Peter Spáč

Zdieľať

Falošná byrokratizácia?

Podobne paradoxne, ako spôsob vzniku a existencia rady, môže pôsobiť aj inštitúcia samotného splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti. Navyše, štatút pripravovanej rady i štatút splnomocnenca vykazujú čo do charakteru kompetencií podobné črty. Súhrnne možno pôsobnosť oboch orgánov vymedziť na oblasť organizácie, koordinácie, posilňovania spolupráce medzi vládou a občianskou spoločnosťou a zvyšovania informovanosti. Filip Vagač prekrývanie kompetencií a byrokratickú duplicitu odmieta. „Ak by existoval iba splnomocnenec, nebol by priestor na takýto široký dialóg, všetky názory by boli komunikované sprostredkovane jednou osobou. Základný rozdiel je v tom, že splnomocnenec je exekutívna funkcia, ktorá zabezpečuje výkon“.

Neokorporativizmus v praxi

Pôsobenie inštitúcií, ktoré majú prepájať nezávislú sféru občianskej spoločnosti s vládnymi politickými elitami, nie je jediným kontroverzným momentom úsilia viacerých doterajších vlád. V čase svojho vzniku vyvolal rozpory aj úplne nový inštitút, ktorý tohto roku vytvoril vládny SMER-SD – Rada solidarity a rozvoja. Deklarovaným zmyslom existencie tejto rady je pôsobiť ako platforma „pre diskusiu, hľadanie riešení a dohody“ medzi vládou a vybranými predstaviteľmi sociálnych partnerov, cirkví a odborníkov „pri príprave dôležitých rozhodnutí, ktoré sa týkajú rozvoja celej spoločnosti“. Vágnosť formulovaných cieľov rady, pestrosť spektra jej členov, ako aj nezáväznosť ňou prijatých uznesení vzbudili viaceré pochybnosti. Jedna z námietok sa v čase kreovania tejto rady týkala práve absencie reprezentantov viackrát spomínaného tretieho sektora. Táto výhrada však stráca opodstatnenosť so vznikom Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie. Prostredníctvom nej sa má totiž, ako bolo spomenuté, uskutočňovať priamy dialóg medzi vládou a reprezentantmi občianskej spoločnosti.

Hrozba pre vývoj politického systému Slovenska ale môže spočívať inde. Peter Spáč na príklade Rady solidarity a rozvoja upozorňuje, že „kroky SMER-u sú v tomto ohľade pragmatické, keďže daná činnosť je v súlade s jeho etatistickým a čiastočne i (neo)korporativistickým nazeraním na fungovanie štátu a súčasne si tým vytvára i priestor, aby zodpovednosť za konkrétne opatrenia mohla byť v prípade potreby rozšírená i na ďalšie subjekty. Daní aktéri, s ktorými vláda komunikuje, tak pre SMER do istej miery suplujú neprítomných koaličných partnerov ako nositeľov časti zodpovednosti za dohodnuté riešenia“.

Napriek intenzívnym snahám mnohých minulých vlád i tej súčasnej, ostáva otázka opodstatnenosti existencie toľkých koordinačných orgánov a diskusných platforiem otvorená. Na jednej strane možno argumentovať potrebou rozvíjania otvoreného diskurzu a posilňovania väčšej schopnosti vlády reagovať na požiadavky tretieho sektora. Na druhej strane jestvujú výhrady proti nadmernej byrokratizácii, posilňovaniu štátneho dozoru nad inak autonómnou verejnou sférou a jej cieleného rozdeľovania v súvislosti s prítomnosťou alebo neprítomnosťou jej reprezentantov vo vládou vytvorených inštitúciách. „Ak by i SMER a jeho predstavitelia skutočne chceli upraviť svoje vzťahy k tretiemu sektoru, je otázne, či inštitucionalizácia tohto prostredia je adekvátnym prvým krokom. Dialóg na tejto úrovni konkrétnu centrálnu platformu vôbec nepotrebuje a jeho jedinou silnejšou bariérou je samotná ochota vlády s neziskovým sektorom komunikovať“, uzatvára pre Postoy.sk politológ Spáč.

Marián Sekerák
Foto: flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo