Krvavý deň pre španielsku demokraciu

Krvavý deň pre španielsku demokraciu

Stúpenci referenda oslavujú na uliciach v Barcelone po oficiálnom skončení referenda o nezávislosti Katalánska 1. októbra 2017. Foto: TASR/AP

Katalánci včera v referende získali viac, než čakali – imidž obete.

Včera, 1. októbra, sa v Katalánsku uskutočnilo už v poradí druhé referendum o nezávislosti. V priebehu troch rokov odpovedali voliči dvakrát na jedinú otázku: „Chcete, aby sa Katalánsko stalo nezávislým štátom vo forme republiky?“ Hoci bude referendum legislatívne neplatné, jeho priebeh doviedol Španielsko do jednej z najväčších politických kríz od obnovenia demokracie. Separatisti práve preto žiadajú miestnu vládu, aby vyhlásila nezávislosť a na utorok generálny štrajk. Okrem závažného sporu vo verejnom medzinárodnom práve, kde súperí zachovanie teritoriálnej celistvosti s právom národa na sebaurčenie, ukázal tiež dva svety či skôr dva národy, ktoré si už len ťažko nájdu cestu k sebe.

Zlý sen o nezávislosti

Katalánsky boj o nezávislosť nebol v novodobej histórii Španielska ešte nikdy taký prehnaný, no hlavne násilný, ako to bolo včera. Napriek represiám vlády sa na ňom zúčastnilo takmer 2,3 milióna obyvateľov, z ktorých sa 90 percent prihlásilo k nezávislosti, čo je o 10 percent viac ako v poslednom nezáväznom hlasovaní v novembri 2014. Podľa hovorcu katalánskej vlády Jordiho Turulla úrady vypočítali, že v dôsledku zapečatenia škôl a krádeží hlasov bolo stratených približne 770 000 hlasov, spolu s ktorými by sa referendum stalo platným. Premiér regionálnej vlády Carles Puigdemont ešte predtým oznámil, že Katalánci získali právo mať nezávislý štát. Katalánska vláda totiž už pred referendom pripravila zákony, ktoré by zabezpečili rýchle oddelenie.

Správou dňa je však spôsob, akým referendum prebehlo. Počet zranených po násilnostiach prekračuje číslo 840. Španielsky premiér Mariano Rajoy sa aj napriek tomu vo svojom prejave polícii za zásahy poďakoval. Medzi ranenými bolo aj 33 z nich. Krvavé zákroky s obuškami a gumovými projektilmi, rozbíjanie dverí, násilné vytláčanie ľudí z volebných miestností či odnášanie alebo skôr krádež urien – španielska demokracia 21. storočia v praxi.

Katalánski ochrancovia zákona na rozdiel od tých španielskych nebránili voličom hlasovať, za čo boli neraz odmenení potleskom. Policajný zbor Katalánska sa však už štyri dni pred konaním referenda dostal do sporu s centrálnou vládou v Madride, keď odmietol obsadiť všetky verejné budovy na čele so školami, v ktorých malo dôjsť k plebiscitu. Náčelník katalánskej polície Pere Soler to odôvodnil slovami, že hlavným poslaním polície je zaistiť práva občanov, nie znemožňovať ich výkon. Podľa denníka El Pais malo Španielsko rozmiestniť na území Katalánska v deň konania referenda asi 2 000 policajných dôstojníkov a niekoľko stoviek nákladných vozidiel. Španielskych policajtov prišlo však až okolo 10 tisíc, keďže miestni policajti odmietli výzvu centrálnej vlády zabrániť referendu.

Minister zahraničia Alfonso Dastis označil zásahy, počas ktorých sa španielska polícia pokúšala Kataláncom zabrániť hlasovať, za nepríjemné, ale primerané.

Takmer zmarené referendum

Aj keď účelom španielskej vlády a polície bolo prekaziť sporné referendum, obyvatelia ešte aj po uzavretí volebných miestností čakali v rade na hlasovanie. A nielen vtedy. Katalánci strážili volebné miestnosti, odkedy bolo známe, že ich má španielska polícia v úmysle uzatvoriť. Hoci sa polícii podarilo v sobotu obsadiť z 2 315 škôl viac než polovicu, podľa hovorcu katalánskej vlády bolo v deň hlasovania otvorených približne 73 percent z nich. Pre každý prípad však katalánska vláda vyzvala obyvateľov, aby volili v ktorejkoľvek otvorenej miestnosti. Katalánci mohli tiež počas hlasovania použiť vlastné vytlačené volebné lístky, keďže na základe nariadenia španielskej prokuratúry boli zabavené všetky referendové materiály vrátane približne 1,5 milióna hlasovacích lístkov.

Vláda však okrem toho nariadila zablokovať takmer 150 webových stránok, ktoré poskytovali informácie o referende, postavila pred vyšetrovanie viac ako 700 katalánskych starostov, ktorí súhlasili s prípravou referenda, či tiež pozatýkala najmenej 14 katalánskych úradníkov. Väzenie za organizovanie referenda hrozí aj katalánskemu premiérovi Carlesovi Puigdemontovi. Španielsky minister financií Cristóbal Montoro dokonca schválil mechanizmus na prevzatie kontroly nad finančnými prostriedkami autonómneho regiónu. Odôvodnil to ako opatrenie proti financovaniu plánovaného referenda z verejných zdrojov. „Ani jedno euro nebude vynaložené na nezákonnú činnosť,“ citovala ministra financií agentúra Reuters. Kroky pripomínajúce miesto demokracie totalitný režim v rozkvete. Napriek veľkej snahe vláda nedokázala zastaviť referendum na celom území, hoci sa snažila zabrániť aspoň tomu, aby k hlasovaniu nedošlo v kľúčových oblastiach, ako napríklad v Barcelone, ktorá je baštou separatistov.

Prieskumy naznačovali, že zhruba polovica Kataláncov je proti nezávislosti. Lídri opozície v Katalánsku hovorili o „tichej väčšine“. Expertka európskej politiky na London School of Economics Dr. Mireia Borrell-Porta tvrdí, že práve kvôli silovej politike a agresívnemu prístupu Madridu sú teraz aj tí Katalánci, ktorí boli proti nezávislosti, na strane stúpencov.

Za všetkým je ústava

Španielska vláda mala vždy problém s prijatím záväzného hlasovania na základe toho, že je protiústavné. Ako prvé katalánske referendum, tak aj druhé vyvolalo veľkú nevôľu centrálnej vlády v Madride. Dlhodobo proti nemu vystupovali najvyšší španielski ústavní činitelia na čele so španielskym premiérom Marianom Rajoyom. Ten referendum pokladá za nedemokratické a od začiatku sľuboval, že urobí všetko, čo je v jeho silách, aby plebiscitu zabránil. Španielska centrálna vláda sa preto odvolala na Ústavný súd, ktorý hneď deň po vyhlásení referenda 7. septembra nariadil jeho zastavenie. Hlasovanie totižto porušuje ústavu krajiny z roku 1978, v ktorej sa píše, že krajina je nedeliteľná a právomoc usporiadať referendum má výlučne centrálna vláda v Madride. Aby bolo hlasovanie právne v priadku, o osude Kataláncov by muselo rozhodnúť celé Španielsko. Za takúto ústavu vtedy hlasovalo aj viac ako 90 percent katalánskych voličov. Ústava poskytla regiónom širokú autonómiu, ale potvrdila „neoddeliteľnú jednotu španielskeho národa“.

Kto je za a kto proti

Medzi najsilnejších podporovateľov katalánskej nezávislosti patria azda najmä autonómne regióny Španielska Baskicko a Galícia, ale aj dvaja medzinárodní aktéri, a to celkom pochopiteľne Škótsko a tiež – slovenský čitateľ spozornie – Maďarsko. Škótska premiérka Nicole Sturgeonová dokonca v reakcii na násilie počas katalánskeho referenda vyzvala Španielsko, aby nechalo ľudí v pokoji rozhodnúť. Európska únia stojí v tomto spore niekde medzi. Keďže vyhlasuje, že ide o vnútornú záležitosť Španielska, odmietla žiadosť primátorky Barcelony Ady Colauovej, aby zohrala úlohu sprostredkovateľa v kríze medzi Madridom a katalánskou vládou. Zato si vyslúžila od separatistov nálepku tichého podporovateľa centrálnej vlády a veľkú kritiku za ignoranciu občianskych práv Kataláncov ako európskych občanov. Keďže Európska únia nemá v záujme ďalšie štiepenie krajín, prípadná podpora Katalánska ani neprichádzala do úvahy. Mohla by totiž spôsobiť ťažko zastaviteľný domino efekt. Podporu jednotnému Španielsku, naopak, vyhlásil prezident Spojených štátov amerických Donald Trump počas návštevy španielskeho premiéra Mariana Rajoya.

Ukážka použitia policajnej sily proti zástancom nezávislosti.

Za nezávislosť na žobrotu

Hoci je kraj jedným z najbohatších regiónov Španielska, samostatnosť by mu nemusela hneď priniesť ekonomický výnos, a to pre niekoľko faktorov. Hoci je región, na rozdiel od zvyšku Španielska, veľmi atraktívny pre zahraničných investorov a veľkosť ekonomiky možno prirovnať k Fínsku či Portugalsku, problém je v tom, že po získaní samostatnosti by Katalánsko bolo automaticky vylúčené z Európskej únie a Eurozóny, do ktorej smeruje až 75 percent produkcie krajiny. Automaticky by Katalánsko stratilo všetky politické či obchodné dohody voči jednotnému európskemu trhu. Taktiež by musela vzniknúť nová vlastná mena. Kým by si Katalánsko vytvorilo nové dohody, na export by boli uvalené vysoké clá a tok kapitálu do regiónu by sa spomalil. Podľa analytika spoločnosti Trim Broker Ronalda Ižipa by to znamenalo prepad ekonomického rastu o desiatky percent, rýchlu infláciu a nedostatok tovarov na domácom trhu. Dodáva, že by mohlo trvať aj celé roky, kým by sa ekonomika z toho dostala.

Čo hrá v prospech nezávislého Katalánska?

Katalánsko je jeden zo 17 autonómnych regiónov Španielska, nachádzajúci sa na severovýchode krajiny, veľkosťou podobný Belgicku. Žije v ňom zhruba 7,5 milióna obyvateľov, čo predstavuje 15 percent španielskej populácie. Región však tvorí až 20 percent hospodárskeho výkonu celej krajiny, čím sa radí medzi najbohatšie regióny Španielska.

Nielen vlastná história, ale predovšetkým boj o národnú hrdosť a právo na sebaurčenie hrajú veľkú rolu v diskusii o nezávislosti tohto regiónu. Vláda vojenského režimu Francisca Franca, ktorá v rokoch 1939 – 1975 sústavne utláčala akékoľvek separatistické náznaky naprieč celým Španielskom, zanechala veľkú stopu aj v dejinách Katalánska. Avšak už pár rokov po páde Frankovho režimu katalánsky nacionalizmus znovu rozkvitol a viedol až k získaniu autonómie. V Katalánsku sa obnovil 135-členný parlament (proces autonomizmu spustila socialistická vláda), región tiež získal vlastnú políciu a právomoci vo veciach, ako je vzdelávanie či zdravotná a sociálna starostlivosť. Autonómia vytvorila priestor na ochranu katalánskej kultúry vrátane spoločného jazykového statusu pre kastílčinu (iný názov pre španielčinu) a katalánčinu, ktorá bola predtým zakázaná. Postupom času sa situácia zmenila v prospech autonómie a aj preto dnes platí zákon, na základe ktorého musia učitelia, lekári a zamestnanci verejného sektora používať na svojich pracoviskách výhradne katalánčinu. O špeciálnom postavení Katalánska svedčí aj to, že v niektorých európskych metropolách má vlastné zastupiteľské úrady, a to oddelene od španielskej ambasády. Napriek takémuto množstvu autonómie sťažnosti týkajúce sa kultúry a jazyka, no predovšetkým financií pretrvávajú dodnes.

Hlasy volajúce po osamostatnení nabrali tempo až po ekonomickej kríze v roku 2008, keď sa Španielsko ocitlo v obrovských dlhoch. Jeden z najčastejších argumentov zástancov nezávislosti Katalánska je fakt, že región posiela viac finančných prostriedkov do španielskej štátnej kasy, než dostáva späť od centrálnej vlády v Madride. Napríklad také Baskicko nemusí posielať výnosy zo svojich daní do spoločného rozpočtu. Toto je jeden z dôvodov, prečo ľudia začali uprednostňovať nezávislosť pred náročnou reformou Španielska.

Iní však tento argument pokladajú za skresľovanie celej situácie a dávajú do popredia ako hlavný dôvod rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré zmarilo pokusy o získanie väčšej autonómie od Španielska, čo naštartovalo nacionalistické nálady. V roku 2006 sa totiž poslanci centrálnej vlády a katalánskeho parlamentu dohodli na novom štatúte, ktorý by regiónu poskytol väčšiu autonómiu, finančnú sebestačnosť a ochránil ich jazyk a kultúru. V roku 2010 boli však hlavné časti štatútu zablokované španielskym Ústavným súdom, čo nahnevalo katalánskych nacionalistov. Ústavný súd rozhodol, že zatiaľ čo Katalánsko je „národnosťou“, nie je samotným národom. Práve preto mnohí pred rokom 2010 ani len nepomýšľali nad samostatnosťou od Španielska.

Po včerajších udalostiach bude však pre Kataláncov o to náročnejšie rozmýšľať o zotrvaní v spoločnom štáte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo