Ukrajinčina, príbeh útlaku

Ukrajinčina, príbeh útlaku

Foto: Marina/flickr.com

Ako nezávislý štát Ukrajina existuje len 26 rokov. Vznikanie národa je nemysliteľné bez ukrajinskej literatúry.

Samostatnosť jazyka sa musela presadiť proti ruštine. Pred sto rokmi sa začal vývoj vlastnej kultúry. 

Ukrajinčina ako literárny jazyk sa vyvíjala až v 19. storočí a je spätá s menami Tarasa Ševčenka a Lesje Ukrajinky. Jazykom intelektuálov bola ruština, a tak určujúca bola ruská kultúra. Navyše územie dnešného ukrajinského štátu a jeho obyvatelia boli rozdelení medzi rôzne panstvá. Preto ukrajinská kultúra absorbovala vplyvy iných národností a bolo ešte ťažšie budovať vlastnú identitu. K tomu pristupoval útlak ukrajinského jazyka a kultúry v cárskej ríši a ešte krvavejší počas sovietskeho režimu.

Ukrajina ako časť iných štátov

Od konca 18. storočia bola Ukrajina rozdelená medzi Ruskú ríšu a Rakúsko-uhorskú monarchiu. Ukrajinský jazyk bol vždy považovaný za jazyk chudobných, nevzdelaných roľníkov a javil sa ako podradný oproti ruštine. Toto znižovanie hodnoty sa ešte vyostrilo dekrétom cára Petra I., ktorý v roku 1709 zakázal publikovanie kníh v ukrajinčine. To takmer znemožnilo pestovanie a vývoj ukrajinského jazyka. Túto bariéru prelomil až Ivan Kotľarevskyj tým, že Vergíliovo dielo Aeneis adaptoval na pomery ukrajinsky hovoriaceho obyvateľstva. Je považovaný za zakladateľa ukrajinského literárneho jazyka. V roku 1842 vydali jeho súborné dielo. 

Literárny talent Tarasa Ševčenka dopomohol ukrajinskej literatúre k prelomu, preto mu postavili vo viacerých mestách pamätníky. Jeho úcta na Ukrajine súvisí s kritizovaním vtedajších spoločenských pomerov. Nevoľníctvo ukrajinského ľudu pod vládou cárov je pozadím mnohých jeho textov. Za kritizovanie Ševčenko zaplatil rokmi vyhnanstva. Svojím odporom, neoblomnosťou postoja a vystupovaním za slobodu sa stal osobou, ktorá stelesňuje ukrajinskú identitu. Jeho texty nestratili na aktuálnosti, takže ho často citujú. Niektoré jeho verše sa stali príslovečnými. V jeho básni „Odkaz“ sa v posledných riadkoch píše:

„Áno, pochovajte ma a povstaňte

a roztrhajte svoje okovy.

A hroznou krvou nepriateľa

nech sa sfarbí načerveno sloboda!

A v deň, ktorý vám daruje

slobodu a zbratanie,

spomeňte si na mňa

pokojným a dobrý slovom.“

Básnik, výtvarník, spisovateľ a politik Taras Ševčenko (1814 – 1861). Foto: wikimedia

Večné napätie: ruština – ukrajinčina

V roku 1876 vtedajší ruský cár Alexander vo všeobecnosti zakázal ukrajinský jazyk. Ruské úrady chceli potlačiť nastupujúci nacionalizmus. Príslušný dekrét podpísal počas liečebného pobytu v Bad Ems. Napriek tomu od konca 19. a začiatku 20. storočia viacerí spisovatelia písali svoje diela už nie v ruskom, ale v ukrajinskom jazyku, Ivan Franko, Mychajlo Kocjubynskyj, Lesja Ukrajinka, Olha Kobyľanská. Im a ďalším spisovateľom vďačíme za to, že ukrajinská literatúra a tým jazyk dosiahli novú úroveň. O tom svedčia nielen početné literárne diela, ale aj vedecké a publicistické práce.   

To vyvolalo intenzívnu debatu o rusky píšucich spisovateľoch ukrajinského pôvodu. Dodnes ide o to, ku ktorému kultúrnemu okruhu treba pripísať napríklad Nikolaia Gogoľa. Väčšina literárnych vedcov nevidí žiaden zmysel v tom, aby sa delilo dedičstvo tohto veľkého spisovateľa a sporilo sa o tom, ktorá krajina má väčší nárok na jeho dedičstvo. Samozrejme, že v tomto spore zohrávali a ešte aj dnes zohrávajú dôležitejšiu úlohu politické dôvody. Potomok starej kozáckej rodiny sa narodil v ukrajinsky hovoriacej rodine na území Poltavy, potom sa presťahoval do Ruskej ríše a písal väčšinou po rusky. Témy ukrajinského všedného dňa, dejín, tradícií a spoločenských pomerov sa vinú ako červená niť celou Gogoľovou tvorbou.

Používanie ukrajinčiny a ruštiny na Ukrajine, údaje sú z roku 2001, mapka z ukrajinskej wikipédie.

Prenasledovanie a útlak v sovietskom období

Zatiaľ čo ukrajinský jazyk a tým intelektuáli boli v cárskej ríši utláčaní, represálie proti ukrajinskej inteligencii v dvadsiatych a tridsiatych rokoch počas etablovania vlády Sovietov boli oveľa silnejšie. V tom čase ukrajinská kultúra dosiahla svoj prvý vrchol. Umelci, spisovatelia, hudobníci, herci vytvorili veľký počet diel, a tým priviedli ukrajinskú kultúru k rozkvetu. Toto bolo nezlučiteľné s komunistickou straníckou politikou. Sovietsky režim orientovaný na masy nemohol pripustiť vznik kultúry podporujúcej indivíduum a nezávislosť. Spisovatelia, umelci a iní intelektuáli boli prenasledovaní, posielaní do vyhnanstva na Sibír alebo vraždení. Do národnej pamäte sa táto perióda vryla ako „popravené obrodenie“.

Ničenie ukrajinskej inteligencie sa začalo zatknutím básnika Mychaila Jalovyja a samovraždou spisovateľa Mykolu Chvylovyja. Osud občanov neverných vláde prebiehal podobne: prenasledovanie, láger, emigrácia, poprava. Svoj vrchol Stalinov teror dosiahol masovými popravami 3. novembra 1937 pri príležitosti 20. výročia Októbrovej revolúcie. Vtedy podľa oficiálnych údajov zastrelili vyše 100 osôb, medzi ktorými boli nimi Mykola Kuliš, Les´ Kurbas, Mychailo Jalovyj, Valerjan Pidmohylnyj, Pavlo Fylypovyč – výkvet ukrajinského národa. Toto bolo pre ukrajinský národ tragédiou.

Cár Alexander II. patril spolu s cárom Petrom Veľkým a tyranom Stalinom k najväčším nepriateľom ukrajinčiny. Foto: wikimedia

Povojnový vývoj ukrajinskej literatúry v rámci ZSSR nebol síce taký krvavý, ale napriek tomu bol dramatický. Rusko ako vládnuca krajina si chcelo aj kultúrne udržať svoju nadradenosť. Samostatnosť a sloboda prejavu „podriadených“ republík sa nehodili do tohto konceptu. Preto bol ďalej vyvíjaný tlak na ukrajinských intelektuálov.

V 60. rokoch sa hlásila o slovo nová generácia ukrajinských spisovateľov a básnikov, nazývajú sa aj „šesťdesiatnici“. Ich najznámejšími zástupcami sú Ivan Svitlyčny, Lina Kostenko, Ivan Drač, Vasyl Sumonenko, Dmytro Pavlyčko, Hryhir Ťuťunyk a Ivan Čuba, ktorí tematizovali slobodu a duchovné hodnoty a takýmto spôsobom vyjadrovali svoje odmietanie totalitného režimu. Vláda videla v ich tvorbe veľké nebezpečenstvo. Hoci sa opatrenia proti činnosti, ktorá bola v opozícii k vláde, obmedzovali najskôr na zákazy tlače, mnohých tvorcov umenia prenasledovali. Niektorých jednoducho zlikvidovali bez toho, aby sa to niekedy dostalo na verejnosť.    

Tŕnistá cesta k uznaniu ukrajinčiny

Jazyková otázka je na Ukrajine aktuálna dodnes, pretože časť obyvateľstva hovorí po rusky a často vôbec neovláda ukrajinčinu. Obidva jazyky sú síce spríbuznené, napriek tomu rusky hovoriaci obyvatelia sotva rozumejú ukrajinčine, zatiaľ čo ukrajinsky hovoriaci obyvatelia ruštine rozumejú. Keďže jazyk je kľúčovým komponentom národnej identity, ukrajinčina je po demonštráciách na Majdane silnejšie podporovaná.

Aktuálna ukrajinská literatúra pomaly odkrýva záves, ktorý zakrýva ešte pre mnohých ukrajinské dejiny. V posledných rokoch ukrajinská literárna scéna vykazuje razantný vývoj. Odkrýva sa viac spisovateľov a umelcov z minulosti a vystupujú zo zabudnutia. Novej generácii tvorcov literatúry sa darí šíriť svoje knihy medzi obyvateľstvom, rozvíja sa čitateľská kultúra. A to bez obmedzení a obetí, ktoré museli prinášať skoršie generácie.

Vychádza so súhlasom autorky. Z nemčiny preložil otec Ján Krupa. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo