Ako som stretol umiernenú ukrajinskú političku

Sedemroční chlapci z kadetského lýcea držia ukrajinské vlajky pri príležitosti slávnostného otvorenia nového školského roka v kadetskom lýceu v Kyjeve 1. septembra 2016. FOTO TASR/AP
Pred vojnou, v ktorej Kyjev stratil kontrolu nad piatimi až šiestimi miliónmi rusky hovoriacich občanov, komunikovali asi dve tretiny Ukrajincov prevažne po rusky.
V prípade zvyšných 39 miliónov občanov sa odvtedy vyháňa všetko ruské: 15 miliónov Ukrajincov má zablokovaný prístup k svojmu profilu na ruskom fejsbuku „Vkontakte“, navýšili sa požadované podiely ukrajinčiny v rozhlase a televízii a nový zákon o vzdelávaní, ktorý odteraz zakazuje takmer každé vyučovanie v jazykoch národnostných menšín, viedol k ochladeniu vzťahov s Maďarskom.
Stretávam sa s autorkou jazykového zákona, ktorý predkladajú tri politické strany, zákon je práve v pripomienkovom konaní. Čítal som, že ruštinu chce poraziť peňažnými pokutami, trestami odňatia slobody a jazykovými inšpektormi. Chcem si byť istý, že som nenaletel nejakému ruskému hoaxu.
I´m a very liberal person, but…
Jednu príjemnú nedeľu čakám poslankyňu Irynu Podoljakovú v jej pôvabnej obľúbenej kyjevskej kaviarni, hneď pri parlamente. V televízore bežia bez zvuku „Kreml News“, prenikavé a lacné výsmešky na adresu Putina; táto televízna stanica patrí manželke Podoljakovej šéfa Andrija Sadovyja, ktorý ako ľvovský primátor vedie parlamentnú stranu „Samopomoc“.
Iryna Podoljaková je považovaná za jednu z tých milých. Po triumfe Majdanu 2014, keď Ukrajina stratila Krym a Donbass, premýšľala v jednom poste, či Ukrajina u nej vo Ľvove „by nemala prejsť na ruštinu“. Myslela to takticky, ako signál oceňovania rusofónnych obyvateľov.
Prisadne si ku mne upravená 50-ročná blondína v ružovej blúzke. Je skutočne veľmi milá. Zdôrazní, že jej projekt zákona číslo 5670 sa odlišuje od iných iniciatív. Nacionalistov zo „Svobody“, ktorí atakujú rusky hovoriacich spoluobčanov ako „degenerovaných“ a „okupantov“, nazýva „idiotmi“. Vysvetľuje: „Jazyk je jedným z markérov štátneho a politického národa. Píšeme to pre deti.“ Kritika z Maďarska sa zakazuje: „Prepáčte, sme subjekt alebo sa budeme pýtať, čo na to povie Orbán?“
Č. 5670 vôbec nezasahuje do súkromnej komunikácie, hovorí Podoljaková, ale je „pozitívny, priateľský, civilizovaný. Nepociťujem v žiadnom prípade agresiu proti rusky hovoriacim občanom, ide to len s láskou.“
Vlastne chcela hovoriť po anglicky: „I´m a very liberal person, but…” Po jednej minúte jej vlastná lámavá angličtina začne pripadať hlúpo a spýta sa ma, či smie hovoriť ďalej po rusky. Vo svojom vnútri sa teším na to, ako túto voľbu jazyka spomeniem vo svojom príspevku. Pokračuje peknou ruštinou. Jej reč je hneď presnejšia a farbistejšia. Povie napríklad: „V Rade ma neustále prenasleduje zápach moču.“ Tým chce povedať, že mnohí jej poslaneckí kolegovia sú hnaní strachom.
Ruština ako maltčina?
Prechádzam s ňou zákon číslo 5670: „Je pravda, že na vysokých školách sa má vyučovať len po ukrajinsky, s výnimkou len pre úradné jazyky Európskej únie v jednotlivých predmetoch? Bude mať teda maltčina lepšie postavenie než ruština?“ – „Tu nejde o maltčinu. Nie je to namierené ani proti maďarizácii, ale proti rusifikácii.“ – „Je pravda, že vydavateľstvo, ktoré vydá knihu po rusky, musí potom vytlačiť vyšší náklad tejto knihy v ukrajinčine? Keď ich potom nedokáže predať, kto mu to zaplatí?“ – „Nikto.“ A dodá, že aj pri všetkých kultúrnych veľkopodujatiach musí byť garantované tlmočenie do ukrajinčiny – „Rozumiem vám správne, že tvorcovia, predavači alebo čašníci musia začínať povinne konverzáciu po ukrajinsky?“ Podoljaková to potvrdí. Príliš neskoro stíšim hlas, zahanbene škúliac na čašníčku – tá nešťastnica ma obslúžila po rusky.
Podoljaková vysvetľuje stanovenú procedúru: iba keby som sa sťažoval u ombudsmana a len keby tento posunul ďalej oznámenie, prišiel by do kaviarne jazykový inšpektor. „Existovať má iba 27 jazykových inšpektorov, jeden pre jedno administratívne územie.“ Podoljaková by na uľahčenie ešte dodala lehotu na osvedčenie. Výšku požadovaných trestov „zabudla“, podľa denníka to bolo viacero mesačných výplat.
Položím otázku, ktorá ma osobne dojíma najviac: „Je pravda, že pokusy o zavedenie oficiálnej viacjazyčnosti na Ukrajine sa majú pojednávať trestnoprávne ako štátny prevrat? Keď nejaký politik žiada ruštinu ako druhý úradný jazyk, má byť za to potrestaný?“ – „Prirodzene.“ Nepoviem k tomu nič. Len si pomyslím: Aké mám šťastie, že nie som Ukrajinec. Keby som bol Ukrajincom, sedel by som pod ňou v base.
A pritom oproti mne sedí zosobnenie toho, čo sa v politickom spektre dnešnej Ukrajiny nazýva umiernená liberálka. Je ochotná pristúpiť k zmierneniam, robí reklamu pre č. 5670 s humornými jazykovými inšpektormi na facebooku a „nemá rada pátos, že by to bola otázka národnej bezpečnosti“. Ani sa neobáva, že jej zákon by mohla zmariť ruská propaganda – „na to je príliš liberálny“.