EÚ nefunguje, treba obnoviť jej pôvodného ducha

EÚ nefunguje, treba obnoviť jej pôvodného ducha

Konrad Adenauer podpisuje zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu a založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva v Ríme (TASR/AP)

Rozhovor so Španielkou Victoriou Martín de la Torre, autorkou knihy o Európskej únii a jej zakladateľoch.

Španielka Victoria Martín de la Torre napísala knihu Európa, skok do neznáma: Cestou späť v čase za zakladateľmi Európskej únie (Europe, a Leap into the Unknown: A Journey Back in Time to Meet the Founders of the European Union), ktorá vyšla v španielčine a angličtine v roku 2014.

Kniha opisuje povojnové stretnutia v Európe a päť kľúčových postáv, ktoré stáli pri zrode európskeho projektu: Robert Schuman, Konrad Adenauer, Jean Monnet, Alcide De Gasperi a Paul-Henri Spaak. Autorka v rozhovore hovorí o svojej nespokojnosti s EÚ, akú zažila pri príchode do Bruselu, taktiež o vízii a hodnotách jej zakladateľov, ako aj o tom, ako prinavrátiť Únii ducha a zmysel. V súčasnosti pracuje na tlačovom oddelení Skupiny progresívnej aliancie socialistov a demokratov v Európskom parlamente.

Prečo ste napísali túto knihu a čím je originálna?

Mala som ideálnu predstavu o Európskej únii ako o projekte založenom na bratstve a priateľstve, a keď som náhodou prišla o prácu novinárky v Španielsku, našla som si inú v Bruseli. Bola som dosť sklamaná, že to nebolo také ideálne, ako som si myslela. Buď som bola naivná a nikdy to nebol dobrý projekt, alebo sme možno zabudli na pôvodnú ideu. Tak som preskúmala životy otcov zakladateľov a ich víziu a zistila som, že mali fascinujúce životy a dôvodom, prečo mohli pre Európu vykonať to, čo vykonali, boli ich osobné hodnoty. Je škoda, že väčšina ľudí pracujúcich v inštitúciách EÚ a píšucich o Únii vskutku vôbec nevie o týchto zakladateľoch.

Moja kniha sa číta ako román, ale všetko je pravdivé, lebo som to preštudovala a je v nej náhľad do osobnosti protagonistov. Existuje toľko nudných kníh o Európskej únii, ktoré len vysvetľujú „ako“ a nikdy nevysvetlia „prečo“ a „kto“. Myslím, že zmeny či inštitúcie sa objavia, len keď je tu niekto, kto je ochotný uskutočniť daný projekt. Na základe mojej knihy natočila Rada Európskej únie dokumentárny film Európa počas generácií (Europe Through the Generations).

Vo všeobecnosti som mala veľmi pozitívne reakcie. Napríklad učitelia na školách mi povedali, že toto je dobrý spôsob, ako sa naučiť niečo o Európe, lebo to nie je abstraktné, sú tu reálni ľudia. Taktiež niektorí europoslanci, ktorí si knihu prečítali, mi povedali, že im to dalo inú perspektívu, lebo aj ľudia pracujúci tu v Bruseli si myslia, že EÚ vznikla z ekonomických dôvodov – a tak to nie je.

Ako to, že kniha je aj v nórčine, keď Nórsko nie je členom EÚ?

Je tam veľmi aktívna proeurópska menšina, ktorá organizuje podujatia, diskusie, takže publikácia tejto knihy bola ďalším spôsobom, ako predstaviť Európsku úniu. Tiež sa tým umožnila diskusia o rôznych témach, ktoré idú do hĺbky, lebo niekedy agendu prevezme len niekoľko tém, čím sa zakryje širší pohľad.

Táto kniha podčiarkuje dôležitosť USA na začiatku európskeho projektu ako Marshallov plán, prítomnosť amerických delegácií na povojnových mítingoch v Európe či stretnutia európskych lídrov v Británii a v USA.

Keď bola Európa okupovaná a zničená, nebola tu sloboda a všetci tí, ktorí po nej túžili, sa stretávali v Londýne a v USA a niektorí lídri z krajín strednej a východnej Európy diskutovali o povojnovej budúcnosti už v prvých vojnových rokoch. V istom zmysle bola predstava Veľkej Británie a USA veľmi tradičná: chceli propagovať spoluprácu, lenže nesnívali o politickej únii. Boli nápomocní pri budovaní základov slobody a Európa takisto potrebovala ekonomickú pomoc, Marshallov plán, ale tých niekoľko európskych lídrov malo revolučnú víziu, že jedného dňa budeme mať vládu pre všetkých Európanov a žiadne hranice medzi európskymi krajinami, a to šlo omnoho ďalej než to, čo si predstavovali Američania a Briti.

Je v tomto zmysle brexit pochopiteľný? Nesú inštitúcie EÚ časť zodpovednosti?

EÚ sa neustále vyvíja, je to proces, v ktorom ľudia prechádzajú zmenou svojich sŕdc, náhľadov i svojej identity, až cítia, že majú viac spoločných vecí s inými ľuďmi. Po druhej svetovej vojne mala Veľká Británia stále svoj Commonwealth pred nezávislosťou kolónií, teda je pravda, že európske krajiny mali rozličnú štartovaciu čiaru. Neskôr Británia vstúpila do Európskeho spoločenstva, ale pravdepodobne sme nespravili dosť na práve tú zmenu sŕdc a zmýšľania.

Myslím, že pred brexitom nejestvovala skutočná debata o Európe vo Veľkej Británii a mnoho Britov malo pokrivený obraz o EÚ. A hovorím, že som bola sklamaná, keď som prišla do inštitúcií, no ak cítiš, že si súčasťou rodiny, snažíš sa napraviť zlé veci spoločne. Myslím, že vo Veľkej Británii sa propagovali najmä negatíva, vieme, že počas brexit kampane zaznelo mnoho lží. Namiesto toho, že by sme po celé tie roky stavali mosty, sme neuspeli v prehlbovaní vzájomného porozumenia medzi Britániou a zvyškom Únie.

Možno po brexite očakávať ďalší odchod krajín?

Ponaučenie, ktoré si beriem od otcov zakladateľov, a dôvod, pre ktorý som napísala knižku, je, že inštitúcie, regulácie, legislatíva sú všetky sekundárne. V prvom rade chceli vybudovať spoločenstvo a v tom zaiste neimprovizovali. Slovo spoločenstvo, ktoré si vybrali pre prvé Európske spoločenstvo, má filozofický základ. Existuje pekný citát Roberta Schumana, ktorý znie asi takto: Spoločenstvo predkladá všetkým partnerom jeden cieľ, ktorý filozofia sv. Tomáša Akvinského nazývala spoločné dobro. Prekračuje akýkoľvek egoistický motív. Dobro každého je dobrom všetkých a naopak.

Nie je to o veľkých a malých krajinách alebo bohatých a chudobných: je to o rodine, o spoločenstve, v ktorých sa hľadá spoločné dobro. Len tak možno uvažovať o inštitúciách, keďže sú len spôsobom, ako vybudovať toto spoločenstvo. Dnes sme zabudli, že sme spoločenstvom a že jeho cieľ nie je ekonomický, a ak ideš slepo za svojím záujmom proti druhému, narúšaš toto spoločenstvo.

Nemožno požadovať solidaritu, ak medzi nami niet záväzku. Ak je to napokon len hra o moc, prečo by som mal prejaviť solidaritu? Pretože niektoré krajiny sú považované za viac proeurópske než iné, myslím, že sme podobne vytvorili európskych občanov prvej a druhej triedy, a to nie je komunita, ktorú mali na mysli otcovia zakladatelia. Takže skôr než budeme diskutovať o inštitúciách, práve, zmluvách, musíme obnoviť ducha, inak to nebude fungovať.

V knihe sa uvádza, že Jean Monnet prebral manželku svojmu zamestnancovi a skrýval sa s ňou pred jej manželom. Čo je azda šokujúcejšie, je fakt, že tento spoluzakladateľ EÚ šiel do komunistického Ruska so žiadosťou o sovietske občianstvo pre svoju milovanú Silviu, aby takto mohla požiadať o rozvod. Je to na Jeanovi Monnetovi obdivuhodné?

Po prvé, moja kniha ukazuje skutočné osoby a každý sa dopúšťa chýb, čiže lídrov by sme si nemali idealizovať, lebo ktokoľvek s chybami sa môže stať lídrom. Z morálneho hľadiska sa Silvia práve vydala za Taliana, ktorý sa o ňu nezaujímal, podvádzal ju hneď po sobáši, takže mohla by dosiahnuť nulitu manželstva. Jean a Silvia boli spolu do konca života, a keď jej prvý manžel zomrel, zosobášil ich v Lurdoch miestny biskup a ich priateľ.

A čo spomínaný fakt, že spoluzakladateľ EÚ žiadal o pomoc komunistické Rusko, aj keď len v osobnej oblasti?

Jean Monnet bol veľmi pragmatický, rozhodný muž, chcel sa oženiť s tou ženou a v tom čase bolo Rusko krajinou, kde žena mohla požiadať o rozvod. Trvalo im to roky, a keď sa to stalo, Jean bol poradcom Čankajšeka, takže vtedy to bolo Rusko pred druhou svetovou vojnou aj pred studenou vojnou.

Ako si vysvetľujete zdráhanie či nechuť zakladateľov zmieniť sa o kresťanských hodnotách už na počiatku EÚ? Jeden z nich mal dokonca nezhody s pápežom Piom XII.

To je veľmi komplexná otázka. Traja z otcov zakladateľov boli praktizujúci katolíci, jeden ateista, jeden agnostik a stali sa veľmi dobrými priateľmi, pričom všetci chceli vzájomne pracovať na spoločnom dobre. Ateista Paul-Henri Spaak, socialista z Belgicka, si skutočne ctil kresťanské dedičstvo, keďže bol presvedčený, že je pre Európu dobré.

Dvaja zo spomínaných troch katolíkov sú v procese blahorečenia, čo pre mňa znamená, že cirkev označuje tieto osoby za vzor, ako byť katolíkom. V tom čase žil aj Charles De Gaulle, zbožný katolík, no on nie je v procese blahorečenia. Preňho boli národ a obrana jeho identity také dôležité, že nikdy nepochopil snahu Roberta Schumana o zmierenie s Nemeckom. Myslel si, že Schuman bol slabý a vzdával sa práva Francúzska na povojnové reparácie, zatiaľ čo Schuman cítil potrebu odpustiť, chcel priniesť svoje katolícke hodnoty do verejného života a bol dokonca ochotný vzdať sa časti práv na reparáciu.

Rovnako to bolo s De Gasperim. V istom momente sa mu pápež snažil povedať, aký politický program by mal sledovať, a De Gasperi povedal: Vždy vás budem rešpektovať ako morálnu, duchovnú autoritu, ale myslím, že ja viem najlepšie, akú politickú stratégiu zvoliť, mám sa riadiť svedomím a je to moja kresťanská povinnosť. To bola príčina ich nezhody. Preňho bola politika službou.

Skrátka chceli priniesť kresťanské hodnoty do spoločnosti, každému, nielen katolíkom. Rozmýšľali takto: Ak by téma kresťanských koreňov či hodnôt rozdelila spoločnosť, je lepšie nespomenúť ich, lebo lepšie je spájať a jednota je kresťanská hodnota. Preto sa nepotrebovali zmieniť o kresťanstve, keď hovorili o Európe.

V tom čase každý vedel, že boli katolíci inšpirovaní svojou vierou. Schuman chodil každý deň do kostola, De Gasperi písal o svojej inšpirácii a jeho dcéra bola rehoľnou sestrou... Pretože boli vo vnútri ozajstnými katolíkmi, nemyslím, že by to potrebovali využívať politicky.

Takže to znamená, že boli politicky bystrí a ani v súčasnosti nie je núdza o to, ako niektorí naznačujú, aby sa zmieňovali a zdôrazňovali kresťanské korene Európy v zmluvách EÚ a pod...

Oni skutočne milovali slobodu, museli bojovať proti Hitlerovi a komunizmu. Všetci z otcov zakladateľov čítali personalistických filozofov, ako Jacques Maritain, Emmanuel Mounier, pričom základom tejto filozofie je koncept osoby a spoločenstva. Na jednej strane tu bola kapitalistická, individualistická vízia a na druhej strane naopak komunizmus, marxizmus, kde človek vôbec nie je dôležitý. A tak na základe katolíckeho učenia filozofi vyvinuli koncept osoby, ktorá má individuálne práva, ale musí rásť v spoločenstve, lebo je zodpovedná aj za spoločenstvo.

Pre otcov zakladateľov bolo neprípustné, aby sa ideológie zmocnili demokracie a vôbec, nik nemôže pretláčať svoju morálku voči iným preto, lebo si myslí, že je lepšia, pretože potom sa stáva ideológiou. Naopak, musí sa snažiť presvedčiť ľudí, ukázať im, čo je dobré, zúčastňovať sa na debatách.

Taktiež tu funguje princíp subsidiarity, ktorý je jedným z princípov sociálnej náuky cirkvi, a vďaka nemu sú rôzne témy, napríklad rodinné právo a potrat, kompetenciou národných štátov. A žijeme v demokratickej spoločnosti, takže ak si myslíš, že niečo je dobré, musíš presvedčiť väčšinu a vyhrať voľby. Pravdepodobne to bolo jednoduchšie v čase otcov zakladateľov, pretože my dnes žijeme v omnoho komplexnejšom svete.

Povedali ste, že ste boli sklamaná z EÚ, a tak ste napísali knihu o jej zakladateľoch. Pominulo sa teda sklamanie a vracia sa ich duch späť?

Nie, ale keď som prišla, veci sa zdali byť v poriadku pre väčšinu ľudí, ale teraz s brexitom, utečeneckou krízou sme veľmi klesli nadol, takže je úplne očividné, že niečo nefunguje a stratili sme smer. Kríza je príležitosťou na opätovné zamyslenie sa, ako povedal Jean Monnet: Ľudia sa nemenia, pokiaľ nevidia potrebu, a potrebu vidia len v čase krízy. Čiže dnes je najvhodnejší čas na reštart, opätovné zamyslenie, obnovenie ducha.

Čo konkrétne treba spraviť?

(Ticho…) Niečo, čo by sme mohli spraviť, je počúvať: na všetkých úrovniach Európskej únie. Nemožno chodiť na mítingy s vopred daným cieľom v hlave, ktorý musíš presadiť, ale s tým, že tam pôjdeš počúvať.

Ako to spraviť prakticky?

Keď sa stretávajú hlavy štátov, nemôže to byť tak, že Gréci povedia: „My chceme, aby ste nám pomohli s finančnou krízou.“ Potom Taliani povedia: „My chceme pomoc s utečencami.“ A Nemci povedia: „My chceme zlepšenie bankového sektora“ atď. Ak by sa Nemci zamýšľali nad tým, ako sa cítia Gréci, ak by Gréci premýšľali nad tým, ako sa cítia Taliani a ak by sa všetci snažili hľadať riešenia spoločne, všetko by sa mohlo zmeniť. Ak sa vrátime k myšlienke sv. Tomáša Akvinského o spoločnom dobre, potom hovoríme o odlišnom spôsobe riešenia problému, lebo sa „zdieľajú“ obavy. To sa dá robiť v Európskej centrálnej banke, keď sa primátori stretávajú a diskutujú o znečisťovaní a pod.

Potrebuje Európa novú víziu alebo skôr vrátiť sa späť ku koreňom? A akú európsku hodnotu by ste vyzdvihli ako zvlášť dôležitú?

Potrebujeme novú víziu založenú na tej pôvodnej. Nemožno ísť späť do minulosti, no možno nájsť inšpiráciu a otcovia zakladatelia sú stále inšpiratívni v novom, globalizovanom svete. Je mnoho kníh o tom, čo je skutočne európske, a jednou charakteristickou črtou je rozmanitosť, lebo v Európe skutočne oceňujeme diverzitu, keďže je to kultúrne, historicky, jazykovo veľmi rozmanitý kontinent.

Veľmi sa mi páči kniha Európa, rímska cesta (Europe, La Voie Romaine) od Rémiho Braguea, kde vysvetľuje, akým spôsobom Európa integrovala to najlepšie z odlišných kultúr na základe gréckej filozofie, judeo-kresťanského náboženstva, rímskeho práva a osvietenstva, a to s otvoreným a integrujúcim prístupom. Kniha sa volá Rímska cesta, lebo Rimania vedeli identifikovať, čo je dobré na inom mieste, pretože mali dobré „know-how“ a vedeli to bez akýchkoľvek problémov prijať. Dnes si potrebujeme udržať tento prístup, aby sme čelili výzvam globalizácie a nebáli sa zmeny alebo iných kultúr prenikajúcich do Európy.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo