Oberanie ovocia (Július Lenko)

Oberanie ovocia (Július Lenko)

Báseň na nedeľu – Michal Chuda vyberá na každú nedeľu krásne slovenské básne.

Július Lenko
Oberanie ovocia


Po dlhej plavbe prístav našla loď.
Búrkami, víchricami preplávala.
Vravím jej: tu svoj veľký náklad zhoď,
loď jablková, spusti svoje kotvy
pri našom móle do zelených vôd.

Kolíšu sa jej boky hlboké
a nad nimi sa trepe zástava
s emblémom:  v z d u š n í  e s k a m o t é r i.
O stožiare jej ihneď oprú sa
vysoké rebríky a na konároch
sa hompáľajú ľahké košíky.

Aký to šťastný môj vlastnícky hmat:
na suchej zemi loď i prístav mať.

Načiahni ruku, prilož k plodu dlaň.
Len neublíž mu. Nestras. Neporaň.
Má srdce, chce žiť, biť, je bez viny.
Nech nezastavia sa v ňom hodiny.

Nech svojím úsmevom, keď bude zima,
nám krásny príbeh raja pripomína,
nech zas sa na palubu nalodia
susedia z prízemia i poschodia.

Po dlhej plavbe prístav našla loď,
či vlastne jabloň – náklad svoj nám dáva
radostne, veď s ním možno tisíckrát
pirátom ušla. Pod zástavou práva.

 
Július Lenko (1914 – 2000), básnik, prekladateľ, redaktor a pedagóg, „básnik vzletu i rodnej zeme“, patril k naozaj čítaným autorom. Študentom sa zavďačil zbierkou Stužková slávnosť (1974). Pôsobil romanticky, no bol ukotvený v realite.

Zoznámil ma s ním môj profesor z humenského gymnázia Pavol Bilec, keď prišiel navštíviť Bratislavu. Lenko už od roku 1960 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Tatran na Michalskej ulici. Oni dvaja sa poznali z čias, keď Lenko učil na Obchodnej akadémii v Humennom. Bol to pre mňa zážitok spoznať známeho básnika. Pôsobil skromne, ba až rozpačito, zároveň však dal najavo, že veľa času pre nás nemá.

Neskôr sme sa zblížili, vnímal som z jeho strany záujem i žičlivosť. Spomínam si na oslavy nedožitej storočnice Ivana Krasku v jeho rodisku Lukovištiach v roku 1976, kde sme boli za Zväz slovenských spisovateľov. Recitoval som tam svoju báseň venovanú Kraskovi a pripravil som scenár na slávnostný večer jeho poézie. Ako spomienkový darček sme dostali pohárik s básnikovým menom, za ktorým bola číslica 100. Lenko sa tešil, povedal, že vždy, keď si doň naleje, bude myslieť na Krasku.

Moje posledné stretnutie s ním bolo smutnejšie – ako vážne chorého sme ho s Vincentom Šikulom navštívili doma. Ležal, no na ústa mu podchvíľou sadal úsmev o oči mu žiarili ako kedysi.

Text básne Oberanie ovocia som prevzal z vydania Július Lenko: Naberanie živej vody (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1989).

 

                                                                                         

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo