Mrskanie bičíkmi

Mrskanie bičíkmi

Foto: Rick Cohen/flickr.com

Krátka poznámka k tomu, čo odhaľujeme diskusiou o Európe.

Zvykneme sa mrskať bičíkmi, často len z pasie. Preto tento text začnem malou pochvalou. Je dobre, že sa u nás diskutuje o jadre, je dobre, že vznikajú individuálne aj skupinové texty, ktoré hľadajú miesto Slovenska v meniacej sa architektúre EÚ.

V nedeľu budú v Nemecku voľby a celá téma sa tým dostane do novej fázy, preto nie je škoda ani jednej poctivej diskusie na túto tému. Sulíkom počnúc, Beblavým končiac.

Napriek tomu máme problém, veľký problém, ale k nemu až o pár riadkov nižšie.

Najskôr malé zhrnutie: Už pred nemeckými voľbami došlo k niektorým posunom. Angela Merkelová podporila vznik ministra financií eurozóny, rozpočet eurozóny, ideu Wolfganga Schäubleho na premenu ESM na Európsky menový fond.

Túto časť predstáv o budúcej EÚ u nás voláme diskusiou o jadre. Iste, minister financií eurozóny je nová inštitúcia, ale až kompetencie ukážu, či to bude mocensky vážny alebo skôr reprezentatívny inštitút, ako je to v prípade európskeho ministra zahraničia. Stavil by som na to druhé, ale posun tu je.

Iný prístup, aj keď s istým prienikom, ponúka francúzsky prezident Emmanuel Macron. Z jeho príhovoru francúzskym veľvyslancom z konca augusta vyplýva, že Francúzi by EÚ chceli meniť inak ako Nemci. Základom nemá byť transformácia eurozóny na vyšší stupeň (dohoda všetkých členov), ale založenie francúzsko-nemecko-západoeurópskej federácie na pôde EÚ. To znamená emancipácia od európskych zmlúv a inštitúcií a fakticky vznik novej entity, „malej Európy“. Únia bez Britov je stará francúzska predstava, Únia bez Východu je niečím novým.

Tretí prístup predstavil naposledy Jean-Claude Juncker, ktorý chce EÚ zmeniť v jej širších hraniciach po Brexite s cieľom všetci euro, všetci Schengen, viac trhu a obchodu, viac väčšinových hlasovaní (dane, zahraničná politika...), silnejší prezident EÚ (spojenie funkcií prezidentov Rady a Komisie) a ešte viac kakaa pre Východoeurópanov.

Kto má peniaze, ten má moc – najvážnejšie treba brať Nemcov. Poliaci a Maďari euro nechcú, suverenity v daniach sa nevzdajú okrem nich ani ďalšie krajiny, Junckerove plány sú nerealizovateľné. Macronov úsmev majú síce v Berlíne radi, ale jeho finta je priehľadná: také ľahké to s prenesením francúzskych (a talianskych) dlhov na nemeckých daňovníkov nebude.

Napokon, to, kde je stred diskusie, ukázal aj náš Peter Kažimír, ktorý túži po európskom poste. Z jeho prejavu na pôde nadácie Bruegel vyplýva, že najvyšším suverénom je Berlín: banková únia áno, ale nie tak, ako si ju predstavujú dlžníci, eurobondy nie, ale isté utopenie dlhov talianskych bánk áno, na to je ECB dosť silná a niektoré nástroje, ako ukázala Dragiho politika pri gréckej kríze, sú politicky neškodné a pred verejnosťou neviditeľné.

Kde sme v tejto diskusii my?

Po prvé, s výnimkou Sulíka v podstate nediskutujeme, ale pridávame sa. Minister Kažimír sa správa rovnako, ako sa pred ním správal minister Lajčák a všetci slovenskí diplomati, ktorí túžili po medzinárodnej funkcii. Neprekvapí, sumarizuje a hovorí to, čo chcú silní počuť. A pridá dva vtipy, aby ukázal, že nie je Nemec.

Žiadne výraznejšie vymedzenie neprišlo ani od Miroslava Beblavého, ani od progresivistov, ani nikoho ďalšieho. Dá sa povedať, že sa presadila Ficova koncepcia: klávesnica má dva klávesy, Ja a Nein.

Problém tohto prístupu nie je len to, že je nesuverénny. Problém je, že sa opäť odkláňa od reality Európskej únie. Snaží sa obnoviť cestu, ktorá mala definitívne skončiť neschválením ústavy, resp. pri gréckej kríze.

Tri najväčšie európske krízy uplynulej dekády (Grécko, Ukrajina, imigranti) ukázali, že bez ohľadu na stav integrácie v danej oblasti (eurozóna, zahraničná politika, hranice a azylová politika) je v Európe stále aktérom štát, a nie organizácia štátov (EÚ). Rozhodnutia Berlína (ale aj Budapešti) sa ukázali mocensky primárne – jednak pre ich bezprostrednosť a tiež rezolútnosť. Bez ohľadu na to, či išlo o otvorenie hraníc alebo ich uzavretie, sankcie voči Rusku alebo nový plynovod s Gazpromom, či udržanie Grécka v eurozóne a transfer dlhov z bánk na štáty, resp. balíčky ECB. Konajú štáty, či už samostatne, alebo prostredníctvom európskych inštitúcií.

Ak majú krízy nejaký zmysel, tak ten, že rozhodnú o sporných témach na istý čas. Nateraz sa ukazuje, že suverénom v EÚ naďalej zostávajú štáty. Viac Európy vo Francúzsku, ale aj Taliansku a Nemecku je synonymum štátneho záujmu, je to pragmatizmus, nie idealizmus. Videli sme to pri eurovale aj pri kvótach na migrantov.

Ak máme v tejto diskusii zohrať čo i len okrajovú rolu, mali by sme tento stav akceptovať. To, že to nebudú robiť zamestnanci Európskej komisie, sa asi očakáva, ale slovenskí politici sú v inom postavení.

Je to dôležité preto, že to mení podobu diskusie o budúcnosti Európy. Ako upozornil vo svojom vystúpení Ryszard Legutko, jeden z intelektuálne najzaujímavejších poslancov Európskeho parlamentu, diskusia nemôže mať vopred stanovený výsledok, má zmysel, len ak cieľ hľadáme. To sa dnes nedeje. Ani zo strany Merkelovej, ani Macrona, ani Junckera. A práve je to príležitosť pre politikov z krajín, ktoré zažili dve totality.

To nie je problém ideologický a už vôbec nie inštitucionálny. V skutočnosti je to problém duchovný. Intelektuáli aj politici po druhej svetovej vojne mu rozumeli, chápali, že ak má dôjsť k potlačeniu nacionalizmu, ktorý však už celé desaťročia v Európe nie je fašizoidný, pretože nie je expanzívny, ako si všimol už Ortega y Gasset, ale je nasmerovaný dovnútra (nacionalizmus rentré), Európa musí svoju pluralitu prijať, vždy nanovo, pretože to je jej DNA. Ideálom je – čítať, prosím, len ako prirovnanie –, aby integrovaná Európa fungovala v niečom podobne ako Katolícka cirkev, tzn. že môže mať svoje národné jazyky a národné špecifiká, ale musí existovať niečo, čo sa nespochybňuje. Dlho to tak bolo, až prišla fáza retardácie a potom brexit. Dnes to už neplatí. Ak dôležitý členský štát môže z EÚ vystúpiť, tabu padlo a európske „sacrum“ sa stratilo.

EÚ preto dnes nepotrebuje federalizmus, na to je príliš rôznorodá a riskuje ďalší rozklad, najmä ak niektoré štáty tvoria postnárodné a postnáboženské spoločenstvá a iné sú, naopak, etnicky homogénne a nábožensky praktizujúce národy.  Európa potrebuje realizmus. Z perspektívy Východu to znamená, že je dôležitejšia rola, ako kývať Západoeurópanom na ich návrhy. Oni si napokon hája svoje záujmy. Je prejavom európanstva hájiť tiež svoje.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo