Máme opäť rok 1960?

Máme opäť rok 1960?

Demokratická senátorka Dianne Feinstenová počas pohovoru v Senáte USA, na ktorom kandidátke na sudcu vytýkala jej katolícku vieru. Foto: twitter.com (screenshot)

Demokratickí senátori grilovali kandidátku na sudkyňu Amy Coney Barrettovú pre jej katolícku vieru. Nemôžeme to nechať tak.

Keď v roku 1960 John F. Kennedy kandidoval na prezidenta, bol antikatolicizmus, ktorý raz harvardský historik Arthur M. Schlesinger nazval „najhlbším predsudkom v dejinách amerického ľudu,“ stále dosť silný – a otvorený. A to nielen medzi obvyklými podozrivými ako Ku Klux Klan či južanskí farmári. Ako hovorí slávny postreh amerického básnika Petra Vierecka, antikatolicizmus je „antisemitizmom intelektuálov,“ ktorý možno nájsť rovnako ľahko v New Yorku či Bostone ako v Alabame či Tennessee.

Preto vôbec nebolo čudné, že mal Kennedy pocit, že musí ísť v septembri roku 1960 pred Zhromaždenie pastorov metropolitnej oblasti Houstonu a protestantských vodcov ubezpečiť: „Nie som katolícky kandidát na prezidenta. Som kandidát na prezidenta Demokratickej strany, ktorý je zhodou okolností tiež katolíkom. O verejných záležitostiach sa nevyjadrujem za svoju Cirkev – a Cirkev sa nevyjadruje za mňa.“

„Ortodoxný katolík“ sa možno stane politickým termínom pre niekoho, kto je z verejného úradu diskvalifikovaný pre svoje náboženské presvedčenie. A možno ani nie je vítaný v slušnej spoločnosti. Zdieľať

Bol to dômyselný príhovor, ktorý zostavili poradcovia z Ivy League a progresívni kňazi. Nervóznych protestantov mal ubezpečiť, že americkú politiku nebude diktovať pápež. Kennedy v ňom prakticky povedal, že jeho katolicizmus nebude mať na jeho prezidentské rozhodnutia žiaden vplyv.

Vtipkári vtedy poznamenali, nemilosrdne, no presne, že táto preventívna kapitulácia bola tak trochu zbytočná, lebo katolicizmus chlapcov Kennedyovcov bol taký súkromný, že ho väčšinou nevnucovali ani sami sebe. Táto taktika však vyšla. Kennedy vyhral, no verejný katolicizmus – ktorý bol vtedy v Amerike silný – prehral.

Obvyklí sentimentálni optimisti vnútri i mimo Cirkvi to oslavovali ako prekonanie dlhotrvajúceho predsudku. Antikatolicizmus sa však vtedy ani teraz nestratil: všimnime si, ako minulý týždeň Dianne Feinsteinová, Al Franken a Dick Durbin počas pohovoru s kandidátmi na sudcov v Senáte nehanebne grilovali profesorku práva z Notre Dame Amy Coney Barrettovú.

Vynechám slizké detaily, ktoré si môžete prečítať tu, a poviem len, že „ortodoxný katolík“ sa možno stane politickým termínom pre niekoho, kto je z verejného úradu diskvalifikovaný pre svoje náboženské presvedčenie. A možno ani nie je vítaný v slušnej spoločnosti.

Demokratická senátorka Dianne Feinsteinová počas pohovoru v Senáte USA hovorí kandidátke na sudkyňu Odvolacieho súdu profesorke Amy Barrettovej, katolíčke a matke siedmich detí: „Keď čítate svoje prejavy, človek dochádza k záveru, že je vo vás silne prítomná dogma. A je to znepokojujúce, keď prídete k veľkým témam, za ktoré mnoho ľudí v tejto krajine roky bojovalo.“ Narážala tým na „právo na potrat“, ktoré zakotvil proces Roová verzus Wade. Podobne aj senátori Durkin a Franken spochybnili Barrettovej spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu pre jej katolícku vieru. 

Tento útok demokratov – dokonca i nominálneho katolíka Durbina – nemôže prekvapiť. Demokrati oddane veria, že antikoncepcia, potraty, gejské manželstvo a transrodové práva (dokonca aj pre veľmi malé deti) nielenže definujú naše „najhlbšie hodnoty“ ako Američanov, ale musí ich prijať každá viera, ktorá si chce v americkej spoločnosti zachovať vážnosť.

„Neortodoxní“ katolíci prijímajú všetko toto tiež, občas vo väčšom percente než všeobecná populácia, a preto nie sú problémom – aspoň nie v politike. Boh sa k tomu možno jedného dňa bude chcieť vyjadriť.

Kto by mohol zabudnúť na absurdné divadlo, keď sa bývalý senátor Joe Biden – neortodoxný katolík, ktorý bol dokonca oddávajúcim na gejskej „svadbe“ – spýtal nominanta na sudcu Najvyššieho súdu Clarenca Thomasa, či podporuje „pravú“ verziu prirodzeného zákona?

Senátori minulý týždeň hrali hru na viacerých frontoch. Zapískali na psiu píšťalku a radikálnej ľavici u demokratov signalizovali, že ísť po skutočných katolíkoch je v poriadku. Zdieľať

Vo Washingtone sa vždy hovorí o tom, že politici používajú „psie píšťalky”, čiže signalizujú svojim hrubým nasledovníkom temné významy. (Tí, čo toto tvrdia, vlastne – zrejme nevedomky – pripúšťajú, že aj oni sú psi, lebo počujú veci, ktoré väčšina z nás nepočuje.)

Senátori minulý týždeň hrali hru na viacerých frontoch. Zapískali na psiu píšťalku a radikálnej ľavici u demokratov signalizovali, že ísť po skutočných katolíkoch je v poriadku.

Okrem toho však vedeli – čo je možno ešte hanebnejšie než samotný útok – že to pre nich nebude mať žiadne dôsledky. Vygooglite si ich mená. Tlač sa o tom takmer nezmienila.

Verejné osobnosti v celej krajine majú strach vyjadriť najmenšie pochybnosti o súčasnom ošiali v súvislosti s „transrodovými právami“. Médiá sa vrhajú na obete. Keď ľudia podporia tradičnú rodinu, postavia sa proti gejskému manželstvu či veria, že „muža a ženu ich stvoril“, strácajú prácu a majú zničenú kariéru.

Americkí senátori však môžu pokojne nevyberaným spôsobom zaútočiť na presvedčenia nominantky, presvedčenia, ktoré boli pre Západ po dve tisícročia ústredné, opierajúc sa pritom o zvyškový americký antikatolicizmus a novú sexuálnu benevolenciu. Vedia, že za to nebudú musieť zaplatiť.

A preto je to naša chyba.

Stojí za to si spomenúť, že keď sa Kennedy musel líškať, Najvyšší súd mal ešte päť rokov do rozhodnutia v prípade Griswold verzus Connecticut, že štáty nemôžu brániť manželským párom používať antikoncepciu. Prípad Roová verzus Wade, ktorý legalizoval potraty, mal prísť o desať rokov. Gejské práva, nehovoriac o gejských manželstvách, boli vtedy nemysliteľné. Houstonskí pastori by boli v roku 1960 v týchto veciach s katolíkmi, hoci by si aj zachovali dlhotrvajúce predsudky voči katolíckej viere, praxi a katolíckemu verejnému vplyvu.

Evanjelikáli, ortodoxní Židia a moslimovia sú dnes s nami. Je však pre nich nelichotivým komplimentom, že s výnimkou pár evanjelikálov im nikto nerobí problémy, lebo pre sexuálnych totalitárov v skutočnosti nepredstavujú hrozbu. Katolicizmus – skutoční katolíci – stále áno.

Či presnejšie môžu. Túto najnovšiu nehanebnosť si nemôžeme len všimnúť, poľutovať a potom na ňu až do najbližšieho prípadu zase zabudnúť. Je len jeden spôsob, ako reagovať na toto ohrozenie našich práv ako katolíkov, i nášho vzácneho, hoci krehkého amerického náboženského pluralizmu: svätý hnev.

Žiaden katolík hrdý na toto meno nemôže túto vec nechať len tak, ale musí sa všetkými cestami postarať, že takýto nepokrytý predsudok už nikdy nevystrčí rohy.

Žiaden katolík hrdý na toto meno nemôže túto vec nechať len tak, ale musí sa všetkými cestami postarať, že takýto nepokrytý predsudok už nikdy nevystrčí rohy. Zdieľať

Mlčali o tom noviny a televízne správy? Musíme ich zaplaviť odkazmi poukazujúcimi na ich spoluvinu na „najhlbšom“ historickom predsudku Ameriky.

Musíme sa ozvať v súkromí i na verejnosti, postupovať spoločne s evanjelikálmi, Židmi, moslimami, všetkými ľudmi dobrej vôle – bez ohľadu na to, čo vatikánski mudrlanti v La Civiltà Cattolica nazývajú „ekumenizmom nenávisti“ – a zmeniť verejný étos, aby už nikdy netoleroval takéto hanebnosti voči ľuďom iného náboženstva, kultúry či rasy.

Musíme sa postarať o to, aby bolo zosmiešňovanie „ortodoxných katolíkov“ rovnako neprijateľné, dokonca i v súkromí, ako – povedzme – „islamofóbia“.

Od Houstonu 1960 k Washingtonu 2017 sme sa nedostali jedným veľkým skokom. Do inštitúcií sa zahrabali usilovní kultúrni radikáli, vyprázdnili ich a nahradili našu tradičnú morálku a verejné hodnoty niečím iným.

Ak to dokázali ľudia s pochybnými cieľmi a s chabými argumentmi, ktorí boli len pred päťdesiatimi rokmi na okraji, dokážeme to aj my.

A ak nie, môžeme sa hanbiť.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press.

Pôvodný text: Is it 1960 Again?

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo