ROZHOVOR: Kolakovič nám otvoril oči

Prinášame veľký rozhovor historika Martina Lacka s Vladimírom Juklom o Kolakovičovi a prvej Slovenskej republike. Zaznamenaný bol 20. júna 1999. Je časťou série rozhovorov s členmi Kolakovičovej Rodiny, ktoré autor zhromaždil v rokoch 1999 - 2005 a v budúcnosti pripravuje aj ich knižné vydanie.

Na niektorých miestach Vašej knihy (1) sa objavil názor, že ľudia tej doby chápali Slovenský štát ako štát kresťanský. Preto by som sa rád spýtal, kedy možno štát nazvať kresťanským. Je to vtedy, ak má kresťanské zákony?

Tak to by som ozaj radšej prenechal iným...

Ale aspoň Váš názor...

Tak teda aspoň zbežne. Myslím si, že je to štát, ktorý sa drží kresťanských zásad, čiže zákony toho štátu sú v súlade so zákonmi cirkevnými. A potom nielen zákony – čiže teória – ale aj prax v kresťanskom štáte by mala uplatňovať kresťanské princípy, princípy mravouky, vierouky vo verejnom, a podľa možností aj v súkromnom živote. Lebo, pravda, ten verejný život sa potom skladá z množstva jednotlivcov, indivíduí.

Považovali ste Vy osobne – a tiež okruh mladých ľudí, ktorý sa pohyboval okolo Kolakoviča – Slovenský štát za kresťanský?

Bola taká mienka, že teraz máme štát, ktorý je proste kresťanský. Ale práve Kolakovič – však o tom sa v knihe aj píše – nám postupne otváral oči. Začal ukazovať na situácie, v ktorých žili niektorí robotníci, povedzme tu pod hradom bola taká jedna proletárska štvrť, kde boli ľudia na tom finančne aj zdravotne biedne. A aj mravne – objavil tam aj prostitúciu a pohlavné choroby. Takže tým sa úcta k štátu a rešpekt, že by bol kresťanský, samozrejme akosi zvyklala, spochybnila. Potom neskoršie sme už mali námietky voči jeho označovaniu za kresťanský, už sme mali výhrady.

A čo evanjelici? Niekedy sa uvádza, že oni pokladali Slovenský štát za „katolícky“.

Je pravda, že väčšinu rozhodujúcich funkcií mali v rukách katolíci, ale boli aj nejakí evanjelici. Skôr by sa dalo povedať, že evanjelici boli zvyknutí hrať väčšiu rolu v dejinách slovenského národa, než by im povedzme podľa percentuálneho pomeru prislúchala. Mali vynikajúcich ľudí. Zaujímavé, že aj terajší prezident si uctil tri osoby, a to všetky evanjelické: Štefánika, Štúra a Dubčeka. Tým chcem povedať, že evanjelici hrali veľkú úlohu v našom národe, zatiaľ čo za Slovenského štátu sa to zmenilo. No niežeby boli diskriminovaní, ale snáď boli menej preferovaní.

Oproti predchádzajúcemu obdobiu prvej ČSR...

Áno, tak by som to povedal. Ale pritom mali pozície, najmä v hospodárstve, v ekonomike Slovenska.

Keď sme už pri otázke, čo je to kresťanský štát, čo ešte bolo v tom Slovenskom štáte s týmto – okrem sociálnych otázok – v rozpore?

Najmä stránka ideologická, lebo Nemecko sa riadilo ideológiou nacizmu a tento myšlienkový a politický systém bol cirkvou odsúdený. Pius XI. napísal encykliku proti nacizmu, dokonca v nemčine, aby si ju Nemci bez ťažkostí prečítali. Volala sa „Mit brennender Sorge“ – S pálčivou starosťou, že teda takto sa pápež pozerá na tento systém. Dá sa, pravda, povedať, že to bol taký novopohanský rasizmus - jedna zložka tohto myšlienkového systému, a s týmto nacistickým Nemeckom mal Slovenský štát dohodu o spolupráci a dokonca bol daný priestor pre šírenie tejto ideológie. A boli niektorí ľudia, čo ju šírili. Ale chvalabohu sa to akosi neujalo a najvyššie politické kruhy nerobili v tomto smere nejaký nátlak. No a jedna zložka toho systému bol aj postoj k židovskej otázke. Čiže svoj ideový základ má v tomto nekresťanskom, protikresťanskom systéme. Keby bola tá encyklika na Slovensku dostatočne známa a rešpektovaná, tak by k tomu nemohlo prísť.

Bola známa? Či ani moc nie?

No málo, málo...

Nerozširovala sa, či bola zakázaná?

Nebola zakázaná, ale nebola propagovaná. A keď sa čosi nepropaguje, tak sa to sotva samo od seba „uplatní“.

Druhý takýto systém bol samozrejme komunizmus. To aj režim Slovenského štátu zdôrazňoval, že komunisti, ZSSR, je proste pohanský systém. A skutočne aj bol protikresťanský. Lenže to bolo jednostranné. Nacizmus sa nejako neodsudzoval, radšej sa o tom pomlčalo – v záujme spolupráce s Nemeckom – zatiaľ čo na komunizmus a ZSSR sa hromžilo zle-nedobre.

Takže potom bolo v rozpore, že na čele štátu, ktorý paktoval s novopohanským Nemeckom, bol kňaz...

Samozrejme, isteže... Ja som bol vtedy mladý chlapec, v r. 1943 som mal 19 rokov, v r. 1939, keď Slovenský štát vznikol, 15 rokov, ale postupne, ako hovorím, profesor Kolakovič, ktorý mal svetový rozhľad, ktorý nemal klapky na očiach, ktorý sedel a sledoval správy aj zo Západu – nielen domáce a povedzme sovietske, lebo už vtedy médiá hrali veľkú rolu – to videl.

Podľa Vás by potom asi bolo lepšie, keby na čele štátu nebol kňaz...

Určite. Aj Svätá stolica len nerada a s ťažkosťami pripustila, aby bol Tiso prezidentom. Pravda, to sa nám po vojne aj skutočne vypomstilo, keď sa stále spájalo, že „klérus a fašizmus“ sú spojenci, nálepka klérofašizmu.

"Keby encyklika Pia XI. odmietajúca nacizmus (Mit brennender Sorge - S pálčivou starosťou) bola na Slovensku dostatočne známa a rešpektovaná, k židovskému problému by nemohlo prísť."

Zdieľať

Lebo sú rôzne názory, že mal odstúpiť – či už pred povstaním alebo potom...

Ale zas ho aj obhajujú s tým, že keby tam bol iný, bolo by to ešte horšie. To je možné, to nevieme... No takto skrátka padlo ódium, čiže určitá hanba, na cirkev, cez kňaza. Keby tam bol nekňaz, tak je to prejav nejakej straníckej poslušnosti povedzme, alebo čohosi podobného – straníckeho presvedčenia – ale tu sa automaticky určitá hanba – či nenávisť – hodila alebo preniesla aj na cirkev. Po vojne to komunisti politicky zneužívali proti katolíkom. Postavili ich do nevýhodnej situácie: To sú tí, čo „kolaborovali“.

Takže my sme to chápali tak, že tá spolupráca nebola užitočná, že teda možno sa niečo zachránilo, ale zas väčšie škody sa narobili... Nuž ozaj objektívne posúdiť je to veľmi ťažko...

Stretli ste sa s niekým, kto prejavoval otvorenú nespokojnosť?

Napríklad komunisti poukazovali na to, že sociálna otázka nie je celkom v poriadku, že sú tu naďalej vrstvy chudobných robotníkov, takmer bez zamestnania, že mnohí boli na tom finančne biedne.

A ako dávali najavo túto svoju propagandu? Letákmi?

Nie, myslím, že to putovalo len tak od osoby k osobe, ale získavali stúpencov, lebo tie argumenty boli väčšinou pravdivé.

Ktoré zložky boli ešte okrem komunistov nespokojné?

Iste stúpenci západnej demokracie, stúpenci ČSR, ktorí vznik Slovenského štátu pokladali za škodlivý pre myšlienku ČSR, ktorá po prvej svetovej vojne vznikla a pekne sa rozvíjala. Lebo, pravda, Česi tu pri rozvoji Slovenska mnoho pomohli. Slovensko nemalo prakticky žiadnu inteligenciu, bolo roľníckym štátom, takže tu bola pomoc Čechov potrebná. V roku 1939 však mnohí Česi museli odísť, čiže voči nim vznikol určitý nevďak. Takže tí, alebo ich rodiny, boli tiež nespokojní.

Potom, určité percento ľudí – ako vždy a všade – proste kolaborovalo. Keď začali likvidovať židov, najprv im zobrali majetky, potom ich presídlili a nakoniec vyviezli a zlikvidovali. Ale prvá fáza bola, že im zobrali majetky, pod titulom, že vyciciavali slovenský národ. Vytvárala sa nálada proti židom.

Čiže ľudia pokladali za spravodlivé, že im berú majetky...

Áno, to je na tom zaujímavé. A nielenže považovali, ale niektorí ochotne prijímali, že štát im dáva hotové podniky do rúk. To je to isté, ako privatizácia dnes. Vtedy to bola arizácia. Pochopiteľne, tí, čo arizovali, tí schvaľovali, „výborné je to všetko“, chválime to! Dostali podniky do rúk a mali sa dobre. Podobné bolo potom znárodnenie a napokon privatizácia. Vždy sa nájde určitá skupina ľudí, ktorí sú ochotní chváliť, podporovať určitých ľudí „do kresla“, aby za to dostali nejaké materiálne profity, hodnoty.

Spomínate isté fázy v „riešení“ židovskej otázky. Najprv im zobrali majetky, vyhlásili za nepriateľov – s tým ľudia podľa vás zväčša súhlasili?

Bohužiaľ áno. Bola v tom aj tá typická závisť.

Aby ten druhý nemal viac ako ja...

Hej. Židia boli väčšinou šikovní a pracovití ľudia, takže povedzme tými advokátmi sa väčšinou stali židovskí chlapci, ktorí skončili právo, podobne to bolo aj s bankármi. Teda niežeby to naši ľudia, nežidia nemohli robiť, ale boli leniví alebo si závideli a hádzali polená pod nohy jeden druhému. Kdežto títo židia, hoci ich bolo málo, držali spolu, svoje deti preferovali a dostali ich všade... Teda mohli by nám byť skôr vzorom a nie ich likvidovať.

Nasledujúcu fázu – prijatie rasových opatrení, povinnosť nosiť hviezdy a nakoniec deportácie – to tiež pokladali za „spravodlivé“?

Väčšinou áno, resp. verili tomu, čo sa úradne hovorilo, že je to len vysídlenie na prácu. Aby aj oni museli robiť, aby nemohli „ožobračovať slovenský národ“, či už ako krčmári, advokáti – veľké honoráre že vraj brali – týmto sa skrátka vytvárali také temné vášne – závisť, pomstychtivosť a pod.

"Židia boli väčšinou šikovní a pracovití ľudia, takže advokátmi sa väčšinou stali židovskí chlapci, ktorí skončili právo, podobne to bolo aj s bankármi. Niežeby to naši ľudia, nežidia nemohli robiť, ale boli leniví alebo si závideli a hádzali polená pod nohy jeden druhému."

Zdieľať

Vy ako študent ste to ale odsudzovali, nie?

Hej. Ale vlastne sme ani poriadne nevedeli, čo sa deje. Len sme boli prekvapení, keď na jeseň 1942 niekoľko našich židovských spolužiakov neprišlo do školy. Potom sme zaňuchali, že sa deje čosi nekalého.

Koľko bolo tých spolužiakov?

Asi štyria. To bol, pravda, taký zásah do spoločenstva triedy.

Sú rôzne názory, ako sa mal k tomu stavať prezident, cirkev, či sa tomu dalo zabrániť...

Hej. Tu sa všade argumentuje, že keby tam nebol on, bolo by to ešte horšie. Lenže to je to nepríjemné, že on cez svoju osobu zatiahol do toho cirkev. Ale to som už hovoril.

Aký bol život po stránke hospodárskej?

Po stránke ekonomickej bol síce skromný život, ale bolo všetko. Nebol hlad. Bol prídelový systém a to zhruba stačilo. A po druhé – podobné, čo aj za komunizmu – každý mal prácu. Aj sa nedalo žiť bez práce.

Bola väčšina slovenského obyvateľstva podľa Vás spokojná s tým, čo tu bolo?

Myslím, že áno. Nevideli – alebo nesúdili – podľa tých mravných kritérií. Ale podľa toho, že tu bola istá všeobecná hospodárska istota – existencia bola akoby zaručená a vojna sa prejavila až v júni 1944 bombardovaním Bratislavy. Dovtedy sa Slovensko – a Bratislava – nestretli s vojnou.

Mohol sa v Slovenskom štáte prakticky uplatniť človek, ktorý o sebe vyhlasoval, že je ateista?

Myslím, že to o sebe nik nevyhlasoval. Aj keď bol, tak to proste nezdôrazňoval. Načo by to aj robil, keby mal z toho len škodu. A takí apoštoli ateizmu u nás zas neboli, hádam okrem niekoľkých komunistov, čo hlásali svoj materializmus. „Kádrovalo“ sa skôr na základe toho, či si stúpenec režimu.

Kedy ste si uvedomili, že nastal zvrat vo vojne?

Až v roku 1943 v jeseni, keď prišiel Kolakovič. Práve on nám v tomto otvoril oči. Lebo tu – ako v každom totalitnom štáte – bola informovanosť jednostranná.

Zdieľať

Bola propaganda...

Propaganda bola proste taká, že na východnom fronte máme úspechy, že sa blíži definitívna porážka Ruska, ZSSR. Ale opak bol pravdou.

Väčšina ľudí bola podľa vás pod vplyvom tejto propagandy, verila jej?

Áno. Takto... boli jednotlivci, alebo rodiny, čo počúvali západné stanice. No nebolo ich veľa a bolo to aj trestné. (2) Najmä teda ak by bol niekto prichytený, že rozširuje a opakuje a dáva ďalej informácie západného rozhlasu, mohol byť odsúdený.

Aj ste sa stretli s prípadom potrestania za túto činnosť?

To nie, ale viem, že to bolo trestné. Takže sa počúvalo tak potichu, v noci, slabúčko, „aby nás niekto neudal“. Bolo to nebezpečné. Ľudia boli väčšinou opatrní, lebo vedeli, ako sa vraví, že „nepriateľ načúva“. Ty sa rozprávaš dôverne s niekým, komu veríš, ale nepriateľ ťa odpočúva, čiže bola všeobecná nedôvera.

Voči čomu? Že ma ktosi udá?

Áno, presne tak. A potom to pokračovalo aj za komunizmu celé tie roky.

Počúval sa Londýn či Moskva?

Jedno alebo druhé alebo aj oboje.

Aj vy s Kolakovičom ste počúvali?

Áno. Ja som bol skôr tak citovo naladený proti Slovenskému štátu, priznám sa, že mne to rozdelenie Československa nesedelo. Vtedy, aj teraz, v 1993-ťom roku. Považoval som a považujem za škodu pre oba národy.

Je Vám známe, že by bol s daným stavom nespokojný aj niekto z kňazov?

Iste, lebo však medzi nimi boli aj takí, ktorí boli politicky orientovaní na spoluprácu s Čechmi, z politickej orientácie najmä agrárnici. Iní kňazi však zas poukazovali, že Česi priniesli na Slovensko určité liberálne názory, oslabovanie úcty k cirkvi atď., čiže treba vraj chrániť slovenské kresťanstvo proti negatívnemu vplyvu Čechov. No lenže to sa zas nedalo zovšeobecniť. Takže boli kňazi aj takí, aj takí. Ako aj potom neskôr za komunizmu.

Aký postoj mali ku Kolakovičovi biskupi? V knihe ste napríklad spomínali, že na jeho duchovných cvičeniach sa zúčastnil Gojdič...

Niektorí mali spočiatku nedôveru, lebo sa im zdalo trochu revolučné, čo hovoril. On totiž kritizoval niektoré tunajšie pomery, takže mali k nemu nedôveru. Ale postupne, ako sa oboznamovali s jeho činnosťou – aj prostredníctvom laikov, ktorých si zhromažďoval okolo seba, však aj ja som medzi nich patril ako jeden z najmladších – postupne boli informovaní o ovocí jeho pastoračnej práce. Bola dosť netypická, zvláštna, takže zmenili názor a niektorí boli jeho veľkými ctiteľmi – napr. Gojdič. Ten bol na jeho duchovných cvičeniach. Potom počas povstania v Banskej Bystrici bol Škrábik.

Keď sme pri Banskej Bystrici. Píšete tam, že ďakovnú sv. omšu za potlačenie povstania mal údajne slúžiť biskup Škrábik.

Škrábik dal od toho asi ruky preč. Chápal, že to je háklivá vec, že to môže byť proti cirkvi zneužité. No a je fakt, že sa tým potom operovalo, že „cirkev vyznamenáva hrdlorezov“ a pod.

Aký názor ste mali na povstanie Vy?

Považoval som to za oprávnené, lebo som už vtedy chápal, že Nemecko sa dopúšťa vojnových zločinov a pravdepodobne bude porazené. Tak som to podporoval.

Chápali ste to tak, že povstanie je iba proti Nemecku alebo aj proti domácemu režimu?

Bolo to jedno s druhým, pravda, lebo ten režim spolupracoval s Nemcami. Kolakovič stále zdôrazňoval, aby sa i katolíci zapojili do povstania, aby to nevyzeralo, že povstanie je len vecou luteránov a komunistov. Málo porozumenia pre toto našiel.

"Kolakovič stále zdôrazňoval, aby sa i katolíci zapojili do povstania, aby to nevyzeralo, že povstanie je len vecou luteránov a komunistov. Málo porozumenia pre toto našiel."

Zdieľať

On sám nešiel do povstania preto, aby ho nejako podporoval, ale aby sa dostal do Ruska. A ja som ním bol tak nadšený, že som chcel tiež pre to čosi urobiť, čiže ja som sa k nemu pridal tiež kvôli Rusku a nie kvôli obnoveniu ČSR... To nebolo pre mňa najdôležitejšie. Pre mňa najdôležitejšou bola myšlienka apoštolátu.

Nepovažovali ste za utópiu, že vás v Rusku prijmú? Veď tam vládol Stalin, vieme, čo sa tam robilo s cirkvou...

Iste, iste... Lenže pod tlakom nemeckej moci, keď sovietskemu režimu tieklo do topánok, Stalin uvoľnil postoj k náboženstvu a najmä k pravoslávnej cirkvi, a sľuboval hory-doly, podporu, slobodu, a neviemčo ešte... Pravoslávna cirkev potom toto hnutie podporovala, preto i tu bola podobná mentalita, čiže nebolo celkom isté, ako to bude po vojne. No a práve Kolakovič chcel, aby sa v Moskve niečo urobilo pre získanie sympatií katolíkov, cirkvi, aby potom prípadne cirkev mohla do Ruska vyslať odborníkov rôznych profesií, ktorí by pomáhali rekonštruovať ZSSR po stránke ekonomickej. A ako katolíci by potom boli činní aj v duchu laického apoštolátu...

Čiže Kolakovič veril, že ho tam prijmú? Alebo – nádejal sa?

Tak. Dúfal. Práve preto podnikal krkolomné kúsky, celé to dobrodružstvo. Bolo to, pravda, fantastické, keď sa teraz pozerám, do čoho som vtedy išiel... Sám sebe sa čudujem. No tak ale, bol vo mne mladícky elán...

Nepovažovali naši ľudia toto povstanie za „protislovenské“, ako sa to oficiálne hlásalo?

Iste, lebo celá štátna propagačná mašinéria to spustila hneď na jeseň 1944, hneď to bolo všelijako hanobené v očiach verejnosti.

Takže verejnosť prijala takúto interpretáciu?

Tak, časť verejnosti... Dodnes sú ľudia, ktorí sa na to dívajú tak, že to bolo zbytočné a škodlivé pre Slovensko. Lenže keby nebolo povstania, nebol by vytvorený politický predpoklad pre to, aby sa Slovensko zaradilo medzi tzv. víťazné štáty... No ale zas zdá sa, že medzi USA a ZSSR skutočne bola dohoda o určitej línii vplyvu, takže či by v Československu zvíťazili jedni alebo druhí, aj tak by ostalo v sfére sovietskeho vplyvu. Takže dá sa povedať, že hlavnú vinu na tom, že sme padli pod nový diktátorský režim, nesú veľmoci... Nejaká neutralita alebo sloboda tu nebola...

"Kolakovič založil otvorený okruh ľudí, ktorí mali reálnejší pohľad na situáciu. Boli ním pripravovaní na to, že Nemecko bude porazené a že potom do tejto sféry vplyvu príde komunizmus."

Zdieľať

Ako rozumieť slovám vo vašej knihe: „Hľa katolícka ilegalita počas existencie katolíckeho štátu“...

Tak, že Slovenský štát, kresťanský, nechcel vidieť určité skutočnosti, negatíva, takže pre šírenie týchto kritických postojov bolo vhodné fungovať akoby ilegálne. Kolakovič nezaložil nejakú spoločenskú organizáciu alebo náboženské združenie, ale otvorený okruh ľudí, ktorí mali reálnejší pohľad na situáciu, a ktorí boli Kolakovičom presvedčovaní a pripravovaní na to, že Nemecko bude porazené a že potom do tejto sféry vplyvu príde komunizmus. Mal taký výborný politický nos, že toto tvrdil, očakával. Aj sa to splnilo.

Ľudia tomu ale asi príliš neverili...

Väčšina ľudí ho v tomto zmysle považovala za blázna. Alebo za „komunistického agenta“...

Kto vlastne o Kolakovičovi vedel? Mám na mysli pospolitý ľud, širšie vrstvy...

Toto hnutie – tzv. Rodina – ktoré založil tu v Bratislave, bolo v prvom rade z okruhu ľudí, ktorí túžili poznať pravdu, neboli zainteresovaní nejako jednostranne. Práve v okruhu vysokoškolákov toto správne odhadol. A to je koniec-koncov doteraz platné, že kto má mládež, má budúcnosť národa. No a títo vysokoškoláci, keď ich Kolakovič postupne presvedčil o tom, čo hlásal – že Nemecko robí zlé veci, že bude porazené, atď., že tu hrozí obsadenie Slovenska komunistami, postupne to istý okruh ľudí prijal. Niektorí nie, zdalo sa im to byť nemožné, nedobré, nechceli to... No ale keďže väčšina Rodiny to prijala, týmito vysokoškolákmi sa potom Kolakovič dával pozvať do ich rodného mesta na návštevu. Tam zhromaždili pár ľudí – povedzme tých, čo sa o to mohli zaujímať – Kolakovič mal na tú tému prednášku a diskusiu. Potom sa aj okruh členov Rodiny rozširoval o niektorých vhodných ľudí z vidieka.

Ale stále to bolo na úrovni „ilegálnej“...

Na úrovni neoficiálnej. Nebolo to síce protištátne – však to nebolo politické – ale v prvom rade kresťanské. Ako jedna zložka bolo to, že aj do politiky treba vniesť kresťanské princípy a nielen nejakú „politológiu“. Teda, že všetky oblasti spoločenského života majú rešpektovať kresťanské, morálne zásady. Aj medicína. Preto povedzme bojoval proti potratom, našim medikom podal argumenty, prečo je to škodlivé žene, že i keď sa potrat „vydarí“, že sú tu negatívne následky fyziologické, psychické, atď. Skrátka, v každej oblasti chcel, aby bolo definované kresťanské stanovisko a aby sa toto uplatňovalo v praxi. Nešlo tu ale o „miešanie sa“ do politiky, o získanie politickej moci, ale o to, aby prikázania, ktoré dal Pán Boh, ktoré sú najlepšie, aby sa presadzovali aj vo verejnom živote, nielen v živote jednotlivcov.

"Nemožno povedať, že by Tisov režim mal nejaký záujem prenasledovať Slovákov s iným zmýšľaním. Dokonca ani komunistov."

Zdieľať

Zaujímala sa o Kolakoviča štátna bezpečnosť?

To až po vojne, v 1946-tom roku. Za Slovenského štátu o ničom takom neviem.

Kedy začalo byť výraznejšie cítiť štátnu bezpečnosť?

Hneď po oslobodení. To si každý režim ako prvé hneď buduje tajnú políciu a špionáž.

Za Slovenského štátu ju bolo cítiť?

Áno, bolo tiež – to bola ÚŠB, Ústredňa štátnej bezpečnosti – ale nie až v takých rozmeroch. (3) Nemožno povedať, že by Tisov režim mal nejaký záujem prenasledovať Slovákov s iným zmýšľaním. Dokonca ani komunistov.

V knihe ste naznačili, že niektorí štátni činitelia sa na Kolakoviča pozerali s nedôverou, považovali ho za „boľševického agenta“. Ktorí to boli napríklad?

Zdá sa, že práve ľudia z okruhu prezidenta Tisa – okrem iného. Kolakovič sa chcel aj s Tisom stretnúť a hovoriť, prehovoriť mu akoby do duše a akoby poukázať na druhú stránku veci, no neprijal ho. (4)

Škoda, to mohlo byť zaujímavé stretnutie...

Iste. Tiso, dá sa povedať, zrejme chcel byť dôsledný a verný svojej línii spolupráce s Nemeckom až do konca vojny. To mu nakoniec prišlo draho, to bolo už aj politicky a vojensky hlúpe – a škodlivé...

"Tiso bol v určitých veciach akoby zaslepený. Napríklad aj na osobný list pápeža Pia XII. reagoval odmietavo. To je taký dokument veľmi nepekný, ktorý svedčí o tom, že nebol ochotný ani Svätého otca počúvať."

Zdieľať

Myslíte si, že to bolo dôsledkom nejakých jeho vnútorných zásad?

Asi. Bol v určitých veciach akoby zaslepený. Napríklad aj na osobný list pápeža Pia XII. reagoval odmietavo. To je taký dokument veľmi nepekný, ktorý svedčí o tom, že nebol ochotný ani Svätého otca počúvať.

Tvrdohlavosť?

(Mlčky prikývnutie – pozn. M. L.)

Bolo by zaujímavé vedieť, aký mal naozaj názor na Kolakoviča...

Asi skôr negatívny, keď v ňom videl nejakého ruského „agenta“, konkurenciu, „nepriateľa“ alebo tak nejak.

Možno toto podozrievanie Kolakoviča z „agentstva“ pramenilo práve z jeho predpovedí o blízkom rozšírení boľševickej moci...

Hej, lenže na Západe toto bolo bežné, tam tie národy verili, že zvíťazia, že sa im podarí Nemecko poraziť. Ale tu stále ešte väčšina ľudí bola ovplyvnená tou propagandou. Ešte aj za povstania alebo po povstaní niektorí verili, že Nemecko bude vládnuť ďalej.

Na základe záznamu z 20. júna 1999 prepísal a redakčne upravil Martin Lacko, historik Ústavu pamäti národa.

Foto: Marián Gavenda, Karol Dubovan, archív

Pozn. Martina Lacka:
(1) V. Jukl a S. Krčméry: V šľapajách Kolakoviča. Bratislava : Charis, 1996
(2) Tu treba spresniť, že samotné počúvanie „nepriateľských“ vysielaní na Slovensku – oproti Protektorátu či Nemecku – trestným nebolo. Trestným bolo len šírenie „nepriateľskej propagandy“, i tu však boli tresty skôr symbolické.
(3) Pre porovnanie – ÚŠB mala v piatom roku svojej existencie, v 1944, spolu 144 zamestnancov. Počet príslušníkov ŠtB sa šesť rokov po komunistickom prevrate, roku 1954, iba na Slovensku odhaduje na 3 – 4 tisíc mužov.
(4) Podľa iného z Kolakovičových bývalých žiakov, Jozefa Vicena, však k stretnutiu s Tisom nakoniec došlo, no v tajnosti a dokonca aj bez vedomia prezidentovho tajomníka Karola Murína.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo