Hoci v posledných rokoch platy učiteľov pomerne výrazne dobiehali platy zamestnancov s vysokoškolským vzdelaním, v najbližších rokoch sa toto dobiehanie asi značne spomalí.

Matej Šiškovič, školský analytik a riaditeľ Inštitútu vzdelávacej politiky na ministerstve školstva, v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, prečo je to tak a čo by mal štát urobiť, aby sa zvýšila atraktivita učiteľského povolania. 

Pár mesiacov pred poslednými voľbami ste uverejnili analýzu, v ktorej ste odporučili zvýšiť mzdový balík pre učiteľov o 30 percent, aby sme sa tak z hľadiska platov vysokoškolsky vzdelanej populácie dostali na úroveň priemeru štátov OECD. Ak by sa mali učiteľské platy dvíhať každoročne o šesť percent, ako deklaruje vláda, kedy to dosiahneme?

Ak sa pozrieme do roku 2020, dokedy disponujeme prognózami o vývoji priemernej mzdy, ten pomer voči priemernej mzde vysokoškolsky vzdelaných sa bude zlepšovať.

V roku 2013 bol plat učiteľov na základných a stredných školách vo výške 57 percent voči platu zamestnancov s vysokoškolským vzdelaním. V roku 2016 sme podľa našich prepočtov dosiahli pomer 65 percent.

Koľko by to malo byť v roku 2020?

Okolo 68 percent. Za predpokladu, že plat učiteľov bude rásť každoročne o šesť percent.

Lenže cieľová hodnota, ku ktorej sa chceme priblížiť, je zhruba 80 percent, čo je priemer OECD. Ak teda pôjdeme týmto tempom, kedy pred rokom 2030 to dosiahneme?

Približne v roku 2026. To platí, ak by po roku 2020 nominálne platy v školstve rástli naďalej o šesť percent ročne a mzdy v ekonomike medziročne len o tri percentá.

Kým medzi rokmi 2013 a 2016 išlo v školstve o pomerne rázne približovanie učiteľských platov smerom k priemeru vysokoškolských zamestnancov, v najbližších rokoch sa dobiehanie spomalí. Prečo je to tak?

Pretože rastú rýchlejšie mzdy v ostatných sektoroch. Kým v uplynulých rokoch rástli učiteľské platy v priemere o šesť percent a v národnom hospodárstve o dve-tri percentá, relatívne dobiehanie platov bolo rýchlejšie.

Ak by po roku 2020 nominálne platy v školstve rástli naďalej o šesť percent ročne a mzdy v ekonomike medziročne len o tri percentá, priemer OECD dobehneme v roku 2026. Zdieľať

V nasledujúcich rokoch podľa prognózy ministerstva financií budú rásť platy možno až o päť percent.

Takže vláda síce ponúka zvyšovanie učiteľských platov, ktoré na prvý pohľad pôsobí celkom veľkoryso, na rozdiel od minulých rokov to však bude len možno percento nad úrovňou rastu priemerných platov. A teda ak by takéto tempo dobiehania postupovalo aj po roku 2020, priemer OECD by sme dosiahli oveľa neskôr než v onom roku 2026.

Samozrejme, z nášho odborného hľadiska vnímame, že vzdelávanie je kľúčové pre našu budúcnosť. A keďže atraktivita učiteľskej profesie je stále nízka, máme argumenty v prospech toho, že výška platov je jedným z dôležitých faktorov, akých kvalitných máme učiteľov.

Ale o tempe nárastu platov, o alokácii rozpočtových zdrojov rozhodujú politici.

Dávate návrhy, ktoré by vytvárali tlak?

Myslím, že sme už dostatočne verejne deklarovali, že odporúčame razantnejšie zvýšenie platov učiteľov, aby sa ich priemerné platy v porovnaní s platmi obdobne vzdelaných zamestnancov v strednodobom horizonte dostali na úroveň priemeru vyspelých krajín OECD.

Konečné rozhodnutie je, samozrejme, na politikoch či kolektívnom vyjednávaní.

Problém súčasnej diskusie je v tom, že sa až príliš zameriava na celoplošné zvyšovanie učiteľských platov, čím sa zahmlieva podstata. V mnohých regiónoch Slovenska zabezpečujú najmä pre učiteľov s praxou slušný status, dokonca sú neraz výrazne nad úrovňou regionálnej priemernej mzdy. V skutočnosti ide najmä o dve skupiny, mladých učiteľov, ktorí začínajú od nízkych tarifných platov a často bez osobných príplatkov, respektíve o učiteľov v mestách s vyššími životnými nákladmi. Je preto šťastné hovoriť stále o celoplošnom percentuálnom zvyšovaní? Neboli by lepšie nárasty tarifných platov o nominálne sumy, čo by percentuálne pomohlo mladším učiteľom značne viac?

Je faktom, že naši mladí učitelia zaostávajú voči priemernému platu vysokoškolsky vzdelaných rovesníkov v iných oblastiach viac, než je to v iných krajinách. Kým starší učitelia, ktorí sú vo vyšších tarifných triedach plus majú príplatky povedzme za triednictvo, sú na tom relatívne značne lepšie.

Keby sme išli cestou zvyšovania platov nie o percentá, ale o pevné sumy, rozdiely medzi jednotlivými platovými triedami by sa percentuálne zmenšili.

Prečo by to mal byť problém?

Rozdiel medzi jednotlivými tarifnými stupňami je na základných a stredných školách momentálne 12 percent, teda keby sme všetkým učiteľom zvýšili plat povedzme o 70 eur, tento percentuálny rozdiel by sa znížil.

Potrebný by bol skôr opak, aby učitelia s vyššími profesijnými kompetenciami boli odmenení lepšie. Súbežne s tým by bolo potrebné upraviť atestačné konanie.

Cieľom debaty však je, aby sme do budúcnosti zatraktívnili učiteľské povolania pre kvalitných ľudí, ktorých neodradia okrem iného príliš nízke platy najmä v prvých rokoch. Na jednej strane sa učiteľské platy zvyšujú naozaj nadpriemerne, ale v prípade tých skupín, kde je situácia najhoršia, je to stále príliš pomalé tempo, aby sa zmenil signál. Ako vyjsť z tohto začarovaného kruhu?

Je tu jedna možnosť, a to zvýšiť základnú tarifu pre učiteľov, ktorí majú nula rokov praxe. Teda ak ostatným zvyšujeme o šesť percent, týmto by sme zvýšili tarifu oproti dnešku povedzme o 12 percent.

Takže kým teraz mladí učitelia začínajú s nízkym základom, ale s pribúdajúcimi rokmi im rastie plat skokovo, potom by im rástol plat pomalšie s tým, že by dostali viac na začiatku.

Koľko má nastupujúci učiteľ dnes?

Ak sa bavíme o základných a stredných školách, je to od septembra tohto roku približne 690 eur v hrubom.

Teda keby sa presadil tento váš návrh, začínajúci učitelia by si polepšili o tarifnú triedu a štartovali by dajme tomu od 760 eur. Nemohlo by ďalšie prilepšenie plynúť aj z toho, že v oblastiach s vyššími životnými nákladmi by učitelia dostávali špeciálne príplatky?

Lenže tam je rozumná námietka, prečo by sa takýto špeciálny bonus nemal týkať všetkých verejných zamestnancov. V Londýne majú napríklad verejní zamestnanci špeciálny príplatok.

Bratislava by nespĺňala podmienky na takýto status?

Nie som si istý, či medzi Bratislavou a zvyškom sú až také zásadné rozdiely, aby sme mali o tom takto rozmýšľať. Pre nás je napríklad dôležitým ukazovateľom odbornosť výučby.  

Nie som si istý, či medzi Bratislavou a zvyškom sú až také zásadné rozdiely, aby tunajší zamestnanci verejného sektora dostávali špeciálne príplatky. Zdieľať

V Bratislave s ňou zatiaľ nemáme problém, jednotlivé predmety sú vyučované rovnako kvalifikovanými učiteľmi než inde.

Podľa vás vlastne nemáme žiaden problém s tým, že rovnaké tarify platia pre regióny s nerovnakou výškou životných nákladov?

To netvrdím, len vravím, že sa to zatiaľ neprejavuje tak, že by v Bratislave učilo menej kvalifikovaných. Môže to však súvisieť aj s mobilitou, teda že do Bratislavy prichádzajú učiť aj mladí učitelia z iných regiónov. Nemáme však na to presné dáta.

Nie je to spôsobené aj tým, že možno v Bratislave učí v pomere viac žien než v iných regiónoch, ktoré prácu vykonávajú vďaka lepšie zarábajúcim partnerom?

Áno, je pravda, že v Bratislavskom kraji učí na základných školách aj gymnáziách najmenší podiel mužov zo všetkých krajov. Tento problém Bratislavy vnímame asi najviac na úrovni odborných škôl, kde je problém udržať v školstve majstrov odborného výcviku.

Veľkou výzvou je prilákať a udržať kvalitných učiteľov. Tomu mal pomáhať aj kreditový systém...

... ten mal v prvom rade motivovať k profesijnému rozvoju.

Ale vieme, že sa to nestalo.

Bola to možno sama osebe dobrá myšlienka, ale ukázalo sa, že to dobre nefunguje, zo zbierania kreditov sa stala formálna vec.

Stalo by sa niečo zlé, keby sa to zrušilo?

Myslíme si, že v princípe nepotrebujeme väzbu medzi platom a kontinuálnym vzdelávaním. Kedysi prevládal názor, že keď má človek vnútornú aj vonkajšiu motiváciu sa zlepšovať, tak sa obe motivácie akoby znásobia. Teda keď sa človek samovzdeláva a ešte má aj vonkajší stimul, tak sa efekt oboch podnetov znásobí.

Kreditový systém bola možno dobrá myšlienka, ale ukázalo sa, že to dobre nefunguje, zo zbierania kreditov sa stala formálna vec. Zdieľať

Lenže výskumy ukazujú, že to tak často nie je a že vonkajšia motivácia vytláča vnútornú. My chceme, aby učitelia mali k dispozícii oveľa širšiu paletu aktivít, nielen kurzov, za ktoré dnes dostávajú kredity, pretože učiteľov to už potom do iných aktivít neťahá.  

Ak je to tak, prečo ten kreditový systém ešte držíme pri živote? Zo zotrvačnosti či pre tlak loby, ktorá je na ňom zavesená?

Jeho zavádzanie bolo zásadnou zmenou, rovnako by bolo zásadnou zmenou jeho zrušenie, muselo by sa to postupne odbúravať, garantovať platnosť minulých kreditov, ktoré majú platnosť sedem rokov, a povedať, že už nebudú ďalšie.

Niektorým učiteľom, ktorí mali kreditové príplatky, by klesli platy o šesť či dvanásť percent. Preto by to bolo ideálne z hľadiska priechodnosti spojiť s iným zvýšením platov, aby platy učiteľom neklesli.

Budúcemu ministrovi školstva zrušenie odporučíte alebo nie?

Určite mu povieme náš názor, tento je navyše verejne známy.

Hovorili sme o celoplošnom či skupinovom zvyšovaní platov, ale možno by sa mnohé problémy dali zmierniť, keby sa v školstve viac individuálne odmeňovala kvalita či nasadenie. To sa najlepšie posudzuje na úrovni školy, dnes má však riaditeľ pomerne úzky priestor na to, aby mohol odmeňovať kvalitných učiteľov. Aj vy to vnímate ako systémový neduh?

V princípe platí, že aj dnes na mnohých školách má riaditeľ nemalé prostriedky na to, aby mohol udeliť odmeny či osobné príplatky. Problém však je, že sú školy, kde takéto prostriedky nemajú.

Zriaďovateľ potom musí v lepšom prípade šetriť na ekonomických nákladoch, lebo v takom prípade sa môžu ušetrené peniaze za určitých okolností použiť na platy.

Teda to, či riaditeľ ten balík na odmeňovanie a príplatky má alebo nemá, závisí od toho, či musí alebo nemusí investovať trebárs do zatekajúceho stropu?

Najdôležitejším faktorom je, či v danej škole majú naplnené triedy. Pretože čím menej je žiakov, tým menej peňazí. A potom je to aj vec ekonomickej prevádzky, koľko dokážu ušetriť.

Lenže asi tu nie je priama závislosť, že čím lepšia škola, tým viac peňazí na platy.

Samozrejme, taká závislosť tu nie je. Problém je, že odmeny ani príplatky nie sú nárokovateľné, v roku 2016 napríklad na 14 percentách základných škôl nemali vyplatený žiadny osobný príplatok.

Takže súhlasíte, že by ten balík mali mať všetky školy a mal by byť vyšší než dnes?

Áno. Samozrejme, bolo by potrebné doriešiť, ako zabezpečiť spravodlivosť, aby riaditeľ nerozdeľoval odmeny napríklad na základe kamarátskych vzťahov alebo aby sa to zas na druhej strane neskončilo len pri formalizme.

Dnes odmeny ani príplatky nie sú nárokovateľné, v roku 2016 napríklad na 14 percentách základných škôl nemali vyplatený žiadny osobný príplatok. Zdieľať

Je potrebné nájsť správny balans, lebo aj dnes vnímame, že sa osobné príplatky a odmeny nevyužívajú príliš na rozlíšenie toho, či je niekto dobrý alebo zlý učiteľ, ale skôr na odmeňovanie ad hoc vecí.

Napríklad?

Napríklad ak je niekto vedúci predmetovej komisie, keď sa niekto venuje krúžku alebo projektu. Sú školy, kde to majú vyvesené na nástenke, takto sa snažia motivovať učiteľov k vyššej aktivite.

Iste, je v tom niečo spravodlivé, je jasné, že odmenu dostanete za nejakú nadrámcovú aktivitu, ale nie je to presne ten typ odmeňovania, o ktorom sa bavíme.

Čo sa má stať, aby riaditelia na všetkých školách mali slušný balík, ktorým by mohli zlepšiť platy učiteľov nad rámec taríf?

Keby sa to v rámci systému stalo nárokovateľnou zložkou platu. Ale ako som už naznačil, mohlo by sa stať, že napríklad všetci učitelia na danej škole by dostávali rovnomerne rovnako.

Keby bol proporčný balík na každú školu, mali by sme tu aj ten problém, že rovnako by sme odmeňovali na škole, kde máme lepších učiteľov, a rovnako tam, kde sú v priemere horší učitelia.  

Tým rizikám sa dá rozumieť, ale ak by sme chceli, aby bol systém odmeňovania dokonalý, nezmení sa nič.

Iste, ale treba poznať riziká, ktoré by mohli mnohé výhody, ktoré si sľubujeme od odmeňovania, vymazať.

Súčasný systém, v ktorom máte veľký centrálny balík peňazí podľa taríf plus istý balík na príplatky a odmeny, je z medzinárodného pohľadu štandardný. Len by v oboch týchto balíkoch malo byť viac peňazí.

Teda povedzme si to úprimne, ak aj budú platy rásť o šesť percent ročne, tento problém sa najbližších desať rokov nemá dôvod zmeniť.

Hrozí riziko, že sa to nezmení. Chýba jasnejší signál. Neatraktivita učiteľského povolania je objektívny problém, takmer 40 percent absolventov pedagogických fakúlt podľa prieskumov uvádza, že pôjdu v prípade ponuky do inej, lepšie platenej sféry.

Takmer 40 percent absolventov pedagogických fakúlt podľa prieskumov uvádza, že pôjdu v prípade ponuky do inej, lepšie platenej sféry. Zdieľať

Súčasne sa ukazuje, že záujemcovia, ktorí sa hlásia na pedagogické odbory, sú najslabší. Navyše, posledné roky je silnou verejnou témou, že platy sú nízke, takže aj napriek postupnému zvyšovaniu sa problém môže v strednodobom horizonte dokonca ešte zhoršiť.

Vy vlastne vravíte, že vnímanie problému je horšie než realita?

Áno, v budúcnosti to môže byť problém.

Ktoré údaje by ste potrebovali na to, aby sa dali lepšie identifikovať problémy súčasného školstva a aby ste si svoju prácu analytikov robili lepšie?

Je toho viac. Chýba nám každoročné podrobné testovanie na malej vzorke žiakov s cieľom zhodnotenia vzdelávacieho systému.

Samozrejme, trpíme aj tým, že chýbajú prieskumy o tom, čo si myslia študenti alebo učitelia, takisto nám chýba pedagogický výskum relevantný pre tvorbu politík. Málo sa u nás pracuje s pilotnými overovaniami a experimentmi.

Taktiež potrebujeme individualizované dáta o žiakoch a učiteľoch. Dlhé roky sme mali len kumulatívne údaje z výkazov za školu, vieme, koľko chlapcov a koľko dievčat, ale potrebovali by sme vedieť o každom z nich niečo viac.

Pri vysokých školách to tak už posledné roky je, v regionálnom školstve získame individualizované dáta prvýkrát vďaka rezortnému informačnému systému až v tomto roku.

Čo budete vďaka tomu vedieť, čo ste predtým nevedeli?

Konečne už budeme napríklad vedieť, koľko bol nejaký učiteľ v škole, po koľkých rokoch odišiel. Takže budeme vedieť, koľko percent učiteľov angličtiny odíde zo školstva po dvoch rokoch, koľkí po piatich rokoch a podobne.

Dosiaľ sme mohli o takýchto veciach len špekulovať, hoci v zahraničí je to bežný poznatok. Navyše, po prepojení s inými administratívnymi údajmi verejného sektora bude možné podrobne sledovať celú vzdelávaciu cestu aj vo väzbe na uplatnenie na trhu práce, čo je pre vzdelávací systém dôležitou spätnou väzbou.

Takže práca školských analytikov je pri nedostatku dát a kvality nášho výskumu tiež neveľmi perspektívna?

(Úsmev.) Práve naopak, je vysoko perspektívna, lebo veríme, že sa ich dostupnosť bude aj naším prispením postupne zlepšovať.

Foto: Andrej Lojan