Spoločnosť K veci 02. september 2017

Zbohom, Kolumbus

Robert Royal
Robert Royal
Až na pár takmer čistých monštier v dejinách nie sú veľké kultúrne postavy čierne ani biele, podobne ako my všetci.
Až na pár takmer čistých monštier v dejinách nie sú veľké kultúrne postavy čierne ani biele, podobne ako my všetci.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Robert Royal

Zbohom, Kolumbus
Socha Krištofa Kolumba v San Franciscu, USA. Foto: flickr.com/ May Wong

Takmer presne pred štvrťstoročím mi zavolal James A. Clifton, antropológ na Wisconsinskej univerzite, po tom, čo si prečítal článok, ktorý som napísal do First Things s názvom 1492 and All That (1492 a to ostatné, z ktorého neskôr vznikla celá kniha). Verejnosť vtedy bola vo víre protizápadných a protikresťanských emócií z 500. výročia Kolumbových výprav do Nového sveta (1492 – 1992) a z jeho údajnej úlohy pri následnom zlom zaobchádzaní s pôvodnými Američanmi, otroctve a kresťanskom imperializme.

Očakával som zlosť, on však ponúkol podporu. Napísal knihu The Invented Indian (Vymyslený Indián), ktorá stále fascinuje a snaží sa odlíšiť skutočné úspechy pôvodných Američanov od vinou motivovaných idealizácií. Za svoju námahu v službách pravde zožal rozhorčenie a hrozby. Jedného dňa sa mu dokonca na prahu objavil ktosi so zbraňou v ruke oblečený za Indiána – vlastne mal na sebe smiešnu motaninu kusov oblečenia z veľmi odlišných kmeňov. Profesor Clifton sa zasmial a obrátil so slovami: vráťte sa, keď budete o Indiánoch čosi vedieť.

Niektoré veci sa nikdy nemenia. Najmä zväčša neinformovaná, samovražedná zúrivosť, ktorá sa dnes v americkej kultúre a v iných západných krajinách pravidelne opakuje. Nehľadiac už na nedávnu ohavnú zrážku medzi alternatívnou pravicou a ľavicou v Charlottesville (pri ktorej boli, ako to už býva, zranení aj nevinní) sme akoby stratili kresťanskú – a ľudskú – pravdu, že všetci sme nedokonalé bytosti. A že bez schopnosti vzájomne tolerovať svoje slabosti a v konečnom dôsledku bez šance na odpustenie je jednoducho nemožné spolu žiť.

Abraham Lincoln občas vyjadril názor, úplne nesprávny, že zotročení Afričania sa nedajú asimilovať do bielej spoločnosti a že by sa mali lepšie, keby boli vrátení do Afriky. Chceme sa zbaviť veľkého Lincolnovho hlasu pre jeden mylný úsudok?Zdieľať

Puritánsky absolutizmus býval charakteristickým znakom extrémistických náboženských a politických skupín. Dnes infikoval práve tie miesta, ktoré by si najviac mali uvedomovať rozdiely a kontexty, menovite naše univerzity a médiá.

Lekciu o tom som dostal vtedy, keď som sa snažil utvoriť si jasný obraz o Veku objavov. Týmito vecami sa zaoberajú a zaoberali dobrí amatérski i akademickí historici. Do éteru sa však dostávajú paušálne odsúdenia zahmlievajúce podstatné morálne rozlíšenia.

Napríklad veľký dominikánsky „obhajca Indiánov“ Bartolomé de las Casas opísal Kolumbovu „láskavosť a vľúdnosť“ – na rozdiel od iných španielskych prieskumníkov. Cortéz bol možno brutálny, i keď skončil v kláštore a za svoje hriechy robil pokánie. Pizzaro bol skrátka psychopat. Kolumbus bol čosi iné. Napriek bezprecedentným ťažkostiam, ktorým čelil medzi novými kultúrami, s ktorými sa stretol, bolo len málo prípadov, že by s niekým zaobchádzal zle. Zvyčajnejšie si nebol istý, ako postupovať, tak ako často aj my sami. Las Casas o ňom povedal: „Úprimne. Neodvážil by som sa spochybňovať admirálove úmysly. Dobre som ho poznal a vedel som, že jeho úmysly sú dobré.“ Napriek tomu si z neho naša kultúra spravila fackovacieho panáka.

Až na pár takmer čistých monštier v dejinách nie sú veľké kultúrne postavy čierne ani biele, podobne ako my všetci. A sme voči nim v pozícii detí, ktoré si uvedomili hriechy a nedostatky svojich rodičov. No i keď sú ich chyby veľmi veľké, stále si môžeme ctiť dobré veci, ktoré nám dali, ktorých je príliš veľa a sú tak neoddeliteľnou súčasťou nášho vlastného bytia, že si to ani neuvedomujeme. Práve preto hneď po prikázaniach klaňať sa len Bohu nasleduje: „Cti svojho otca i svoju matku.“ Toto nie je patriarchát z doby kamennej (všimnime si, že sa spomína i matka). Je to skrátka spravodlivosť: máme dlh voči tým, čo nám dali život a starali sa oň.

Našu kultúru vytvorili nedokonalí, i keď veľkí ľudia. A normy, podľa ktorých ich súdime – ako i seba – neboli nepoškvrnene vymyslené, keď na scénu prišlo naše vznešené ja. Kedysi, keď sme mali pravdivejší obraz o ľudskej prirodzenosti, nikoho vôbec neprekvapovalo, že veľké verejné postavy majú veľké cnosti a dosť často i veľké neresti.

Abraham Lincoln občas vyjadril názor, úplne nesprávny, že zotročení Afričania sa nedajú asimilovať do bielej spoločnosti a že by sa mali lepšie, keby boli vrátení do Afriky. Chceme sa zbaviť veľkého Lincolnovho hlasu pre jeden mylný úsudok?

Podobne i Martin Luther King, Jr. sa dosť nachodil po záletoch. Raz som sa na to spýtal katolíckeho kňaza, ktorý s Kingom pracoval počas Hnutia za občianske práva. Pripustil, že to bol problém, no vzhľadom na to, ako sa naňho všetky tie ženy neustále vrhali, to mohlo byť oveľa horšie. Mali by sme dovoliť, aby táto slabosť prevážila veľké činy?

Malému počtu radikálov s veľkým mediálnym megafónom dovoľujeme, aby vynášali kozmické morálne tvrdenia a protitvrdenia bez znalosti kľukatých ciest ľudských dejín.Zdieľať

Kedysi sme sa rozčuľovali nad tým, že stredné či dokonca vysoké školy opúšťajú študenti, ktorí nevedia, v ktorom storočí bola Občianska vojna či v ktorých rokoch bola 2. svetová vojna. Teraz dovoľujeme malému počtu radikálov s veľkým mediálnym megafónom, aby vynášali kozmické morálne tvrdenia a protitvrdenia bez znalosti kľukatých ciest ľudských dejín.

Kontroverzia a dokonca i určitá dávka rozdelenia je pre demokraciu prirodzená, nie však toto súčasné démonizovanie. Je legitímne študovať život osobností, ako bol Robert E. Lee (a viesť o ňom spory). Je dokonca užitočné skúmať záznamy – nie aby sme hanobili pamätníky, ale aby sme mysleli kriticky – o svätých ako Junipero Serra, ktorý čelil okolnostiam, ktoré by väčšinu z nás zlomili a z ktorých on napriek tomu vedel vyťažiť veľa dobra.

Las Casas, občas zapálený kritik svojich španielskych druhov, o nich takisto dokázal povedať, že „konali ohromné činy, na ktoré nik predtým ani len nepomyslel, ani sa mu o nich nesnívalo“. My všetci, katolíci i protestanti, veriaci i neveriaci, sa musíme v tejto chvíli posnažiť. Nemôžeme dovoliť ľuďom trpiacim kultúrnou amnéziou, ktorí klamú seba samých o svojej morálnej čistote, aby určovali podmienky debaty.

Budeme musieť byť ľuďmi pamäti, zvlášť o tom, ako vznikla naša civilizácia a ako ju napriek nedokonalostiam brániť. Tieto nedokonalosti vlastne zväčša definujeme v rámci západnej kresťanskej tradície, jediného skutočného základu nášho chápania dôstojnosti všetkých ľudských bytostí, ktorá spočíva v tom, že sme boli stvorení na Boží obraz a podobu.

Zničme túto tradíciu a nastane vojna všetkých proti všetkým. Už sa začína.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press.

Pôvodný text: Goodbye Columbus.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0