Himmlerova voľba: Koniec vyhladzovania Židov v mene separátneho mieru

Himmlerova voľba: Koniec vyhladzovania Židov v mene separátneho mieru

Heinrich Himmler počas inšpekcie v koncentračnom tábore v Dachau. Foto: wikimedia.org

Vodca SS nezničil plynové komory v Auschwitzi pre prichádzajúcu sovietsku armádu, ale pre možnosť uzavretia separátneho mieru, tvrdí v novej knihe kanadský historik Max Wallace.

Keď v novembri 1944 nemecké jednotky SS v koncentračnom tábore Auschwitz zničili plynové komory, všeobecne sa predpokladá, že tak urobili s cieľom zničiť dôkazy o vyvražďovaní Židov. Z východu už totiž postupovala sovietska armáda a nemecké velenie si začalo uvedomovať, že vojnu neodvratne prehrá. Plynové komory patrili medzi najrukolapnejšie dôkazy nacistických zverstiev.

Americkému spisovateľovi Maxovi Wallaceovi však v týchto dňoch v USA vychádza kniha, v ktorej koniec masového vyvražďovania Židov vysvetľuje mierne inak.

Max Wallace je kanadský žurnalista a filmový dokumentarista, podľa svojich slov je sekulárny Žid. Napísal dve knihy o smrti Kurta Cobaina, jednu o Muhammadovi Alim. Je aj občianskym aktivistom, bojovníkom proti apartheidu, po niekoľko rokov spolupracoval s americkým aktivistom Ralphom Naderom.

V kanadskom Montreale bol istý čas riaditeľom Centra Anny a Maxa Baileyových, kde sa venoval štúdiu holokaustu. V 90. rokoch 20. storočia spolupracoval s Shoah Foundation, ktorú založil Steven Spielberg, a nakrúcal pre ňu svedectvá ľudí, ktorí prežili holokaust. V roku 2003 mu vyšla kniha Americká os, kde opísal spoluprácu Henryho Forda a Charlesa Lindbergha, dvoch popredných postáv medzivojnových USA, s nacistickým Nemeckom.

Práve viac ako desaťročné štúdium holokaustu ho viedlo k napísaniu knihy In the Name of Humanity: The Secret Deal to End the Holocaust (V mene ľudskosti. Tajná dohoda o zastavení holokaustu). Vo veľkom rozhovore pre kanadský časopis Maclean's Wallace tvrdí, že ani dejiny týchto temných čias nie sú až také čierno-biele. V knihe oddeľuje termíny „konečné riešenie“, čím myslí systematickú likvidáciu európskych Židov v koncentračných táboroch, a „holokaust“, ktorý pokračoval aj po tom, ako vodca SS Heinrich Himmler v novembri 1944 „konečné riešenie“ zastavil. Tisícky Židov totiž umierali až do konca vojny v dôsledku hladu, chorôb či vysilenia počas nútených pochodov. Wallace tvrdí, že podľa štúdia dokumentov Himmlerovo rozhodnutie o zničení plynových komôr nebolo motivované zničením dôkazov, ale bolo „výsledkom tajných vyjednávaní s ľuďmi, ktorí chceli zachrániť Židov a ktorým sa ho podarilo oklamať“.

„Keď Musy Himmlerovi tvrdil, že hovorí v mene mocných, zákulisných rabínskych autorít zo západných štátov, bolo to, akoby ho pomazali samotní sionskí mudrci. Vedel, ako nacisti rozmýšľajú, a úspešne medzi nimi pestoval ilúziu separátneho mieru.“ Zdieľať

Himmler podľa Wallacea podobne ako ďalší nacisti poza Hitlerov chrbát vyjednával so západnými mocnosťami so snahou uzavrieť separátny mier. Zastavenie „konečného riešenia“ považoval za ústupok vo vyjednávaní, po ktorom by sa Západ mohol spojiť s Nemeckom v boji proti ich spoločnému nepriateľovi, Stalinovi.

V knihe Wallace popisuje tri hlavné postavy, ktoré Himmlera presviedčali o potrebe ukončenia vyhladzovania Židov: jeden z Himmlerových tajomníkov – fínsky osteopat Felix Kersten, ultraortodoxná švajčiarska Židovka Recha Sternbuchová a bývalý švajčiarsky prezident a katolícky fašista Jean-Marie Musy. Židovka Sternbuchová je v našom prostredí pomerne neznámou postavou, ktorá však pred druhou svetovou vojnou a počas nej zachránila tisícky Židov – pašovaním cez hranice, vybavovaním falošných dokladov aj uplácaním štátnych úradníkov. Mala prístup k poľskej diplomatickej pošte, spolupracovala okrem iných s Va’ad Hatzalah (Záchranným výborom) v USA a Turecku, s vatikánskym nunciom vo Švajčiarsku Mons. Phillippom Bernardinim či so spomínaným Jean-Mariom Musym.

Felix Kersten mal podľa Wallacea na Himmlera veľký vplyv a hoci po vojne pravdepodobne menil svoje denníky, aby tak vylepšil svoj obraz v nich, pripisuje sa mu záchrana približne 100-tisíc životov, z toho 60-tisíc židovských.

Max Wallace: In the Name of Humanity: The Secret Deal to End the Holocaust (V mene ľudskosti. Tajná dohoda o zastavení holokaustu)

Jean-Marie Musy bol popredný švajčiarsky politik, člen Katolícko-konzervatívnej trany Švajčiarska, v rokoch 1925 a 1930 bol zvolený za prezidenta (funkcia má v tejto krajine jednoročné funkčné obdobie). Wallace ho vykresľuje ako horlivého antikomunistu, ktorý sa ako mnoho iných ľudí vtedajších čias stal obdivovateľom nacizmu pre jeho záväzok potlačiť boľševikov. No keď sa dozvedel o holokauste, ako verný katolík bol zhrozený a v posledných mesiacoch sa dal do služieb zachraňovania Židov. Pomohol Červenému krížu dostať sa do koncentračných táborov, čo znemožňovalo likvidáciu ďalších väzňov. „Nikdy nebol uznaný za Spravodlivého medzi národmi v Yad Vashem, ale bez Musyho úsilia by podľa mňa bola väčšina zostávajúcich Židov v Európe vyhladená,“ hovorí Wallace.

Himmlera Musy presviedčal o možnostiach separátneho mieru. Vytvorenie tejto ilúzie bolo podľa Wallacea úplne kľúčové. „Musy sa z vládnych a protikomunistických kruhov poznal s Himmlerom ešte pred vojnou a v tejto komunite bol celkom rešpektovaný,“ hovorí Wallace. „Keď sa Musy v posledných mesiacoch dostavil k Himmlerovi a tvrdil mu, že hovorí v mene mocných, zákulisných rabínskych autorít zo západných štátov, bolo to, akoby ho pomazali samotní sionskí mudrci. Musy vedel, ako nacisti rozmýšľajú a ako pracuje Himmlerova myseľ, a úspešne medzi nimi pestoval ilúziu separátneho mieru. Zohral neuveriteľne dôležitú úlohu v presvedčení Himmlera zastaviť vraždenie v Auschwitzi a deportácie maďarských Židov.“

„Počas niekoľkoročnej práce som sa neustále stretal s kľúčovými postavami Vatikánu stojacimi v pozadí, ktorých zákulisné ťahy hrali dôležitú úlohu v zastavení likvidácie Židov.“ Zdieľať

Himmler nakoniec rozkázal zničiť plynové komory niekoľko mesiacov pred tým, než do tábora dorazili sovietske vojská. Wallace tvrdí, že o možnosti separátneho mieru Himmlera presvedčili ľudia z mnohých prostredí, pričom zdôrazňovali, že práve zastavenie vyhladzovania Židov bolo kľúčovou podmienkou. Podľa Wallaceových odhadov sa tým podarilo zachrániť približne 300-tisíc Židov, z toho asi 200-tisíc pôvodom z Maďarska.

„Jedným z mnohých prekvapení, s ktorými som sa počas niekoľkoročnej práce na tejto knihe stretol, bola úloha Vatikánu,“ hovorí Wallace. „Každý už počul o tom, akí boli počas holokaustu pápež Pius XII. a Katolícka cirkev údajne nečinní. No neustále som sa stretal s kľúčovými postavami Vatikánu stojacimi v pozadí, ktorých zákulisné ťahy hrali dôležitú úlohu v zastavení likvidácie maďarských Židov a v napomáhaní záchranných plánov, pričom veľmi úzko spolupracovali s Rechou Sternbuchovou. Je veľmi pravdepodobné, že keď sa otvoria tzv. Súkromné vatikánske archívy – možno už na budúci rok, keďže sa zdá, že sa [toto obdobie v nich] už podarilo usporiadať a čaká sa na súhlas pápeža Františka – poskytnú nezvratné dôkazy na potvrdenie mnohých mojich záverov.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo