Komentáre a názory K veci 11. máj 2012

K VECI: O čom je pápežská neomylnosť

Howard Kainz
Howard Kainz
st-peter-text.jpg Na rozdiel od našich neomylných demokracií, neomylných lekárskych komôr, neomylných astronómov, neomylných sudcov či neomylných parlamentov, pápež na kolenách v prachu vyznáva svoju nevedomosť pred trónom Boha a prosí ho o neomylnosť vo vzťahu k urči...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Howard Kainz

st-peter-text.jpg Na rozdiel od našich neomylných demokracií, neomylných lekárskych komôr, neomylných astronómov, neomylných sudcov či neomylných parlamentov, pápež na kolenách v prachu vyznáva svoju nevedomosť pred trónom Boha a prosí ho o neomylnosť vo vzťahu k urči...

Na rozdiel od našich neomylných demokracií, neomylných lekárskych komôr, neomylných astronómov, neomylných sudcov či neomylných parlamentov, pápež na kolenách v prachu vyznáva svoju nevedomosť pred trónom Boha a prosí ho o neomylnosť vo vzťahu k určitým historickým otázkam, o ktorých má k dispozícii viac informácií, než ktokoľvek iný, a v ktorých má byť jeho rozhodnutie vnímané ako konečné.
– George Bernard Shaw

Vyskúšajme malý myšlienkový experiment: posuňme sa v čase do 19. storočia a predstavme si na chvíľu, že sme generáciou Prvého vatikánskeho koncilu. Práve sme si prečítali nové vyhlásenie o pápežskej neomylnosti. Mnohí katolíci už neveria v pápežskú neomylnosť. Má alebo môže takéto vyhlásenie vo veriacich obnoviť túto vieru? Je samotné vyhlásenie o neomylnosti neomylné?

Neomylnosť pápeža a ekumenických koncilov spočíva v definitívnych vyhláseniach vo veciach viery a morálky, ktoré sú záväzné pre všeobecnú cirkev. Zároveň sa však zdá, že „neomylnosť“ súvisí s pravdou a istotou – resp. s epistemologickými otázkami, ak chceme použiť odbornejší filozofický termín. Utvrdí alebo zneistí spomínané vyhlásenie vieru katolíkov?   

V prvom rade treba uviesť, že samotnému vyhláseniu o neomylnosti možno správne porozumieť iba v kontexte dlhého vývoja filozofického a teologického myslenia. Ideálom stredovekej metafyziky je začať samozrejmými prvými princípmi a z nich vyvodzovať správne závery použitím správnej filozofickej metódy. Tento prístup sa odráža aj v prirodzenoprávnej etike, ktorá začína princípom „konať dobro a vyhýbať sa zlu“.

Dôvody vyhlásenia neomylnosti

Už sv. Tomáš spolu s ďalšími scholastikmi pripúšťajú, že sekundárne a terciárne zásady odvodené z tohto princípu nemusia byť v niektorých prípadoch úplne jasné. Neskôr protestantskí reformátori – nie príliš presvedčení o legitimite cirkevnej autority – kladú dôraz na Písmo ako jediný zdroj istoty. Descartes – nespokojný s aristotelovsko-scholastickými „prvými princípmi“ a povzbudený „zjavením“ v sne (sťaby z poverenia Panny Márie) hľadá nový základ filozofického systému postavený na skúsenosti so sebauvedomením („myslím, teda som“).

Britskí empirici ďalej rozvíjajú v karteziánske subjektívne ťaženie a zdôrazňujú „jasné a zreteľné idey“, z ktorých možno vyvodiť zložitejšie idey. Medzitým sa newtonovská fyzika stáva akýmsi modelom pre hľadanie istoty a prírodná veda postupne odsúva do úzadia filozofiu. Napokon darwinistická predstava náhodného výberu a prežitia najsilnejších ohrozuje tradičné filozofické chápanie zmysluplnosti prírody, ba dokonca sa zdá, že zhadzuje z trónu bibliu ako autoritatívny zdroj poznania o pôvode človeka a zavrhuje aj pojem Stvoriteľa.

Práve do tejto kultúrno-spoločenskej situácie zaznieva vyhlásenie o pápežskej neomylnosti. Je zrejmé, že išlo o snahu vniesť určitosť a poriadok do čoraz väčšieho zmätku a pochybností, ktoré so sebou priniesli mylné filozofické a teologické systémy.

Jedným z najvýznamnejších dôsledkov vyhlásenia je aj skutočnosť, že nás vedie k opätovnému preskúmaniu samotnej podstaty pojmu viery. Môžu byť neomylné definície o doktrínach naozaj prospešné pre vieru, môžu ju prehĺbiť? Môžu pomôcť chrániť vieru?

Čo je viera?

V katolicizme je dlhodobo prítomný sklon stotožňovať vieru s intelektuálnym súhlasom. Týka sa to nielen narodenia Panny, Vtelenia a iných doktrín apoštolského vyznania, ale aj Nanebovzatia Panny Márie a v zmysle interpretácie vatikánskej Kongregácie pre náuku viery z roku 1995 aj vylúčenia žien z kňazskej služby.

Všimnime si podstatný rozdiel medzi pojmom viery „za“ týmito vyhláseniami a pojmom viery, ktorý rozvíja Písmo. Azda jedinou takpovediac intelektuálnou biblickou tézou je viera, že Ježiš je Mesiáš a Syn Boží (Jn 20:31). Tá je totiž zakorenená v starozákonnom prísľube, ktorý Boh potvrdil Abrahámovi a Mojžišovi (Jn 5:47) a v prísľube Mesiáša, o ktorom hovorili proroci (Lk 24:25), keďže Vtelenie alebo narodenie Panny Márie možno vnímať ako následok týchto prísľubov.

Takpovediac neintelektuálne ponímane viery v evanjeliách jednoznačne prevažuje. Ježiš hovorí, že takú vieru, ako má rímsky stotník (a tá určite nevychádzala z mesiánskych tradícií) nenašiel ani v Izraeli (Lk 7:9). Viera, ktorá pohne vrchom alebo spôsobí, aby vyschol figovník (Mt 21:21; Mk 11:23; Lk 17:6), znamená vieru, ktorá je zdrojom nadprirodzenej vnútornej sily. Je to viera, ktorá umožňuje učeníkom, aby vyháňali zlých duchov a hovorili novými jazykmi (Mk 16:17).

Viera, ktorá spôsobí, že dostaneme všetko, o čo sa modlíme (Mk 11:24), viera v Božiu prozreteľnosť, viera, že Boh nám dá jedlo a odev (Lk 12:28) je milujúcou jednotou s Otcom a neochvejnou dôverou, ktorá z tejto jednoty plynie.

Bližšie k mysticizmu má pojem viery v Jánovi, ktorý hovorí o viere „v svetlo“ (Jn 12:36). V mnohých prípadoch, keď uzdraveniu predchádza viera (Mt 9:2, 9:29, 15:28; Mk 5:36, 10:52; Lk 5:20, 8;48; Jn 11:40), táto viera znamená otvorenosť k prijatiu účinkov Božej milosrdnej intervencie.

Petrova loď

Je nesmierne ťažké nájsť jednu „definíciu“ viery, ktorá by vystihovala všetky významové roviny tohto pojmu. Autor listu Hebrejom je k nej azda najbližšie, keď hovorí, že viera je „dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr. 11:1). Viera nás vedie k tomu, aby sme uverili v Božiu existenciu a dôverovali, že Boh odmení tých, čo ho hľadajú (Hebr 11:6). Zdá sa, že hovorí o vnútornom osvietení, ktoré je z Ducha. Viera je dar, ktorý nám umožňuje preklenúť všetko viditeľné a omylné. Toto osvietenie vedie kresťanov k viere v nepominuteľnosť a neporušiteľnosť cirkvi (Mt 28:20), a katolíkov k viere, že moc „zväzovať a rozväzovať“ (Mt 16:19, 18:18) prebýva v pápežovi ako nástupcovi Petra.

Spolu s touto transcendentnou mocou danou skrze vieru môžeme vyhlásenie o neomylnosti najlepšie pochopiť tak, že ho nebudeme vnímať ako „novozavedenú doktrínu“, ale ako reformuláciu určenú pre katolíckych veriacich o istote vedenia Petrovej lode Cirkvi v turbulentnej dobe, v ktorej sú všetky tradičné istoty ohrozené. V dobe, v ktorej žijeme aj dnes.

Howard Kainz   
Autor je emeritným profesorom filozofie na Marquette University. Je autorom Natural Law: an Introduction and Reexamination (Úvod a nový pohľad na prirodzené právo, 2004), The Philosophy of Human Nature (Filozofia ľudskej prirodzenosti, 2008) a The Existence of God and the Faith-Instinct (Existencia Boha a inštinkt viery, 2010).

Pôvodný text: Understanding Papal Infallibility, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, wikipedia.org.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0