Nemecká novinárka: Moja sloboda ma mučí

Nemecká novinárka: Moja sloboda ma mučí

Flickr/J Stimp

Príbeh úspešnej žurnalistky, ktorá svojou knihou rozbila jedno tabu v spoločnosti, kde sa o súkromnej voľbe nahlas nehovorí.

Len pred pár dňami vyšla v Nemecku kniha s názvom „To celé dieťa má množstvo chýb“, ktorá vyvolala prekvapivo veľké ohlasy. Jej téma je totiž pre dnešnú spoločnosť viac ako kontroverzná. Otvára totiž tabu, o ktorom sa v Nemecku nehovorí a berie sa ako čisto súkromná vec, do ktorej nemá právo nikto zasahovať.

Voľba nechať si alebo potratiť postihnuté dieťa je pre Nemcov zvlášť citlivá vzhľadom na nedávnu minulosť, keď selekcia slabších jedincov či menšín sa stala jednou z politických priorít nacistov.

Provokáciou je, že toto tabu teraz otvorila Sandra Schulz, rešpektovaná novinárka, ktorá pracovala roky v prestížnom týždenníku der Spiegel ako korešpondentka z Číny a dnes robí pre Hamburský týždenník.

Verejnosť tak už nemohla zostať ticho, a preto za posledný týždeň v Nemecku noviny zverejňujú recenzie novej knihy, ktorá vyvoláva vášnivú spoločenskú debatu.

Protokol jedného tehotenstva

Novinárka Sandra Schulz, ktorá má dnes 41 rokov, priviedla na svet dieťa s Downovým syndrómom a napísala podrobný protokol svojho tehotenstva, počas ktorého sa po bojoch samej so sebou rozhodla dieťa si ponechať. Hovorí, ako si svoj život bez Marije nevie predstaviť.

„Chcem rodičom, ktorí čakajú postihnuté dieťa, povedať, že všetko sa môže obrátiť na dobré,“ tvrdí v rozhovore pre Berliner Zeitung. „Prognózy sa môžu, ale ani nemusia naplniť. Aj keď vám to celé môže pripadať ako nedeľná kázeň.“

Sandra Schulz sa vo svojich 39 rokoch dozvedela, že čaká svoje prvé dieťa. Bola čerstvo vydatá a jej dcéra bola vytúženým dieťaťom. Keďže Sandra nechcela nechať nič na náhodu, ako väčšina žien sa rozhodla ísť na všetky dostupné testy prenatálnej diagnostiky.

Ostáva v šoku, z výsledkov genetiky sa totiž dozvedá, že jej dieťa nebude zdravé. Najprv sa množstvom vyšetrení potvrdí Downov syndróm, neskôr lekári hovoria o Mariji ako dieťati s množstvom chýb, hydrocefalom a s vrodenou srdcovou chybou.

Novinárka vo svojej knihe opisuje celý proces svojich pocitov, prístup lekárov, ktorí zo dňa na deň menili rétoriku podľa diagnózy dieťaťa.

„Prerušenie tehotenstva znie tak neutrálne. Človek niečo preruší, niečo, čo sa ukázalo ako chybné. Ale prečo sme to nazvali chybným?“ opisuje autorka svoje myšlienkové pochody. 

Ďalej zdôrazňuje, že žiaden test na svete nevie potvrdiť stupeň postihnutia. Namiesto jasných odpovedí produkujú testy len nespočetne veľa ďalších otázok. Namiesto upokojenia zasejú len ďalší nepokoj.

A ten je, zdá sa, veľký, pretože štatistiky sú v prípade Downovho syndrómu nemilosrdné. Viac ako deväťdesiat percent detí s touto diagnózou je odsúdených na potrat. „Číslo, ktoré skrývame pod heslom autonómia.“

Neistota budúcej matky stúpa každým ďalším vyšetrením. Rieši dilemu, či ísť na potrat alebo má dieťa priviesť na svet. Pri tejto diagnóze nie je problém ísť na potrat ani po dvanástom týždni tehotenstva. „Človek podceňuje to, čo znamená vedieť. Ja osobne som to podceňovala. Zrazu sa ocitáme v situácii existenciálneho utrpenia, ktoré si predtým ani nevieme predstaviť,“ vysvetľuje autorka. „Žena, ktorou som vtedy bola, má len málo spoločné s tou, ktorou som dnes.“

„Cítila som zrazu veľké odcudzenie k vlastnému dieťaťu a s tým som sa musela vyrovnať. Nemyslím si, že som bola výnimkou so všetkými svojimi sklamaniami a hnevom. Človek sa po takejto diagnóze musí rozlúčiť s dieťaťom, ktoré si vysníval, a to bolí. Ale potom znova objavuje lásku, ktorú kedysi cítil k svojmu ešte nenarodenému dieťaťu. Aj keď to dieťa je možno úplne iné, ako si na začiatku predstavoval.“

Rozsudok smrti?

Prvý termín plánovaného potratu nechá novinárka prepadnúť. Druhý o šestnásť dní neskôr už berie vážne. Medzi nimi eskaluje situácia a skryté diagnózy pribúdajú. Marija má najprv malú dieru na srdci, o dva dni neskôr je z toho kompletný artrioventikulárny srdcový defekt.

Dieťa by muselo byť hneď po pôrode operované. Dva dni pred Vianocami lekári potvrdili aj hydrocefalus. Doktor šokovaným rodičom len oznámil, že „tam, kde mal byť mozog, je voda“ a druhý lekár už po ultrazvuku nehovoril o dieťati, ale vyslovil vetu, ktorú si budú navždy pamätať: „To je už len odpad!“

„Tehotenstvo sa dnes preceňuje,“ píše Schulzová, „podporované takzvaným mama priemyslom“. Nebezpečný vývoj, lebo pokiaľ vytúžené dieťa nemá vlastnosti, ktoré sme si vysnívali, prichádza do úvahy potrat. Tento nepokoj sa pre tehotnú ženu, ktorá má pozitívny nález, nedá vydržať,“ vysvetľuje autorka knihy a prekvapuje: „Moja sloboda ma mučí. Prečo, do čerta, vyšetrujeme bábätká stále podrobnejšie, keď nám výsledky vyšetrení nepomáhajú urobiť správne, fundované rozhodnutie?“

Sandra Schulzová nakoniec nechcela dopustiť, aby „zatiaľ čo dole pod klinikou ľudia kupovali darčeky pod stromček, moje dieťa by sa stalo krvavým odpadom. Chcela som trochu dôstojnosti pre svoje mŕtve dieťa. Aj keď to bude znamenať, že padne aj posledný možný termín pre chirurgický potrat.“

„Moje vlastné dieťa je mi cudzie,“ píše Schlulzová vo svojom denníku, ktorý zverejnila v knihe. „Ona už bude vyzerať ako postihnutá. Nebude mať moje oči. Nezdedí moju zbierku kníh. Nebudeme sa spolu rozprávať o svetovej politike.“ Po návšteve psychologičky si do denníka poznačí: „Smútim za dieťaťom, ktoré nikdy nebudem mať.“

Deň pred Štedrým dňom Schulzová predsa len podpisuje písomné „potvrdenie o poučení o diagnóze dieťaťa a o prerušení tehotenstva“. Ten dokument má dodnes odložený, dnes ho v knihe volá „Marijin rozsudok smrti“.

Foto Flickr/Justus Hayes

Niekoľko hodín bola totiž úprimne presvedčená, že pre jej dcéru bude milosrdnejšie, aby sa nenarodila. Aj keď je pre ňu potrat v podstate nepredstaviteľný, napriek tomu si v zálohe stále necháva otvorenú možnosť neskorého potratu.

„Táto ambivalencia bola to najhoršie. Zrazu tam stojíte bez akéhokoľvek koordinačného systému a máte na vlastnú zodpovednosť urobiť rozhodnutie, ktoré človek ani nemôže uniesť. Predpôrodná diagnostika bude čoraz lepšia a posúva sa k tomu, že sa cielene dokazujú postihnutia, poruchy a choroby, ktoré sa v tele matky aj tak nedajú liečiť. A potom sú tu ešte očakávania spoločnosti, že žena sa v každom prípade aj tak primerane rozhodne. Na druhej strane hovoria všetci o inklúzii. Nepasuje to k sebe.“

Marija sa narodila v marci 2015 cisárskym rezom, jedenásť týždňov pred termínom. Od prvých mesiacov sa vedela nadchnúť pre okolitý svet, bola zvedavá a húževnatá. Dnes je to blonďavé dievčatko s modrými očami, ktoré behá a smeje sa. Má dva roky a cvičí, chodí do škôlky, ako dieťa s Downovým syndrómom. Dieťa s budúcnosťou.

Denník Franfurkter Allgemeine Zeitung v recenzii na knihu píše:

„Sandra Schulz vo svojej knihe tvrdo súdi samu seba. Nikde nevnucuje pocit, že by chcela spätne prepisovať svoj príbeh alebo sa stavať do lepšieho svetla. Nikdy nesúdi, morálne sa nenadraďuje nad tie, ktoré svoje dieťa nechali potratiť, nezatracuje lekárov a neupadá do sebaľútosti. Je to jej príbeh, ktorý rozpráva, ale zároveň je to aj príbeh o nevyslovených očakávaniach spoločnosti, ktorá je nastavená na optimalizáciu. Je o predstave o šťastí, pochybnostiach, o tabu. To je sila tejto knihy. Vyvoláva otázky, aké si my všetci, ktorí si pritom tak ctíme inklúziu, radšej nekladieme.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo