ROZHOVOR: Vyčítali mi, že som príliš horlivý

Postoy.sk vám prináša jedinečný rozhovor s dnes už zosnulým otcom biskupom Františkom Tondrom. Rozhovor je súčasťou diplomovej práce Mareka Balického Séria interview s vybranými osobnosťami.  Otec biskup rozhovor autorizoval 26. marca tohto roku, krátko po tom, ako ukončil duchovné cvičenia. 

Narodil sa ako štvrté z desiatich detí v rodine tesára. Po základnej a strednej škole viedli jeho kroky na pedagogickú fakultu do Bratislavy, kde študoval zemepis s biológiou. Odmalička sníval o tom, že raz bude kňaz, no kvôli totalitnému režimu musel spraviť menšiu obchádzku. Napokon si splnil aj svoj sen a 1. júla 1962 prijal kňazskú vysviacku. Svoju cestu začal v Levoči, pokračoval v Hnilci a Zázrivej. Duchovný život ho zavial späť do rodného regiónu. Zastával funkciu predsedu Biskupskej konferencie ČSFR a neskôr aj predsedu Konferencie biskupov Slovenska. V roku 2001 mu prezident Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. Na jeseň roku 2011 sa zriekol pastierskeho vedenia Spišskej diecézy a v súčasnosti zastáva pozíciu emeritného biskupa. Stále je však členom Vedeckej rady Katolíckej univerzity v Ružomberku a Teologickej fakulty KU v Košiciach. Otec biskup František Tondra.

Boli vaši rodičia niečím výnimoční?
Mali sme veľmi dobrých rodičov. Narodil som sa a vyrastal som v Spišských Vlachoch. Spolu sme boli desiati súrodenci. Ja som bol štvrtý v poradí. Aj mama, aj otec boli veriaci, dokonalí manželia a príkladní rodičia. Vychovávali nás v kresťanskom kruhu.

Zohrala vo vašom živote dôležitejšiu úlohu mama alebo otec?
Výchovný proces viedla zväčša mama. Otec bol tesár a chodieval na týždňovky. My sme ostávali doma s mamou. Pomáhali sme obrábať pole. K práci sme boli vedení odmalička. Takže s mamou sme boli veľmi často. Na roľu sme s ňou chodievali už ako malé deti. Ona okopávala zemiaky alebo zeleninu a my sme sa pri nej hrali. Nemala nás kde nechať. Po rokoch, keď sme už boli starší, s menšími ostávala doma najstaršia sestra a my sme pracovali.

Takže prítomnosť matky bola takmer neustála?
Áno. Neboli sme deti ulice. Nikdy to nebolo tak, žeby rodičia pracovali a my sme pobehovali po ulici s kľúčikom na krku. Tam sme boli až vtedy, keď doma nebolo čo robiť. V dedine sa vytvorila taká chlapčenská detská partia. Sú to nezabudnuteľné chvíle, keď sme trávili čas spoločnými hrami. To ale iba vtedy, ak sme nemali čo robiť. Televízor doma nebol, takže do školy sme sa pripravovali po zotmení. V zime sme sa každý podvečer sánkovali.

A čo viera? Modlievali ste sa už ako malý chlapec?
Už od narodenia nás všetkých viedli k modlitbe. Keď som išiel do prvej triedy, vedel som každú základnú modlitbu. Desatoro, pätoro, Anjel Pána... Poznal som každú modlitbu kresťana. V tých časoch bolo náboženstvo v škole povinné. Mali sme dve hodiny do týždňa. Do prvého ročníka som nastúpil v roku 1942, v tom čase bol ešte slovenský štát. V tretej triede prišla vojna a do školy sme chodili až od marca. Na jeseň sa v škole usídlili vojaci a my sme boli až do jari doma.

Ako ste sa cítili v kostole?
Náš rodinný život bol veľmi súdržný. Svätá omša bývala ráno. Chodievali sme do kostola každý deň. Ja osobne som miništroval od druhej triedy. Vždy v nedeľu sme mali spoločný obed, na ktorom nesmel nikto chýbať. Doma sme nadobudli veľkú súdržnosť a sociálny vzťah. Boli sme desiati, takže sme sa vždy museli podeliť. Či už išlo o cukríky alebo o čokoľvek iné. Nikdy sme nemali problém rozdeliť sa. Dodnes so svojimi bratmi a sestrami spomíname na to, že sme nemali nikdy v živote spory.

Boli ste všetci doma, aj keď sa vracal otec z týždňovky?
Kým neprišiel komunizmus, otec pracoval ako samostatný živnostník. Snažil sa nájsť si prácu v okolí Vlách. V tom čase sa okrem domov stavali aj stodoly a maštale alebo chlievy pre dobytok. Vždy bola radosť, keď sa vrátil domov. V tej dobe sa pracovalo aj v sobotu. Domov prichádzal neskoro večer a s nami bol len v nedeľu. Mal som o tri roky staršieho brata, s ktorým sme časom otcovi chodievali pomáhať. Občas sa stávalo, že mu chýbal nejaký tovariš alebo učeň, tak sme spolu brigádovali.

Mal otec prácu vždy?
S tesárčinou nebol nikdy problém. Doma bol iba v zimnom období. To bol taký ideál drobných remeselníkov. Mali aj remeslo, aj malé gazdovstvo. Keď nemal prácu, mali sme doma aspoň základné potraviny. V tomto sme boli vždy sebestační.

Ako vyzerala otcovská pochvala?
Povedal by som, že vtedy ľudia neboli zvyknutí na také citové prejavy a reči ako dnes. Bolo to bezprostredné, jednoduchšie. Samozrejme, keď sme spravili niečo dobré, vedeli nás pochváliť a keď sme niečo vystrojili, ušiel sa nám aj trest. Ale nikdy to nebolo nič zvláštne.

Držali vás rodičia nakrátko?
Povinnosti sme si museli plniť. Ale chcem povedať, že nebolo nikdy potrebné, aby nás do práce naháňali. Mali sme k robote vzťah. Vždy, keď sme niečo robili, bolo to s radosťou. Vedeli sme, že voľný čas budeme mať len vtedy, ak bude všetko spravené.

Zhodnotili by ste sa ako živé dieťa?
Boli sme partia chlapcov, ktorí občas niečo vyparádili, ale nikdy sme nerobili veľmi zlé veci. Tak ako sa to robí dnes. Na našej ulici bol park, o ktorý sa od vojny nikto nestaral. Bol zanedbaný. To bolo naše ihrisko. Hrávali sme tam futbal, skrývačky a všelijaké detské hry.

Miništrovali ste od druhého ročníka. Už vtedy ste chceli byť kňazom?
Aj birmovanci sa ma často pýtajú, že ako som vedel, že sa mám vydať na kňazskú cestu. V živote kresťana sú len dve možnosti – rodinný alebo zasvätený život. Na obe treba povolanie, čiže vzťah. To je prvý znak poslania. Je to duchová vec. Nedá sa to ani vidieť, ani vnímať. Jedine cez signály. Človek vidí, či má s tým nejakú spätosť. Počas dospievania sa to ale menilo. Označil by som to ako nejaké vibrácie. Raz áno, potom nie, následne zas áno. Bol som na tom podobne. Myslel som si, že chcem byť kňazom, ale počas dospievania sa objavili určité pochybnosti. Časom sa to však ustálilo.

Kedy?
Do gymnázia som išiel študovať s tým, že chcem byť kňaz. V škole v Spišskej Novej Vsi som mal stráviť jedenásť rokov, ale potom nám to zmenili a chodil som tam iba tri. Maturoval som v roku 1954. Po stredoškolských štúdiách som nešiel ihneď na teologickú fakultu. V roku 1950 zatvorili komunisti všetky diecézne semináre a teologické školy. Ponechali iba seminár v Bratislave. O ňom sa na Spiši hovorilo, že je to komunistický seminár. Každý mi hovoril, aby som tam nešiel. Aj biskup Vojtaššák zakázal svojím bohoslovcom, aby tam išli. Rozhodol som sa odísť do Bratislavy študovať zemepis - biológiu. Spoznal som sa s ľuďmi, kňazmi a rehoľníkmi. Zblížili sme sa a oni mi povedali, že ak chcem, aby som šiel do seminára. Hlásil som sa už v druhom ročníku na pedagogickej fakulte, ale prijali ma až po treťom. V roku 1957 som teda začal študovať v Bratislave teológiu a farmáciu. V roku 1962 som bol vysvätený za kňaza.

"Dokonca aj medzi bohoslovcami boli niektorí iba nasadení. V týchto veciach sme museli byť opatrní."

Zdieľať

Zažívali ste nejaké vibrácie aj v neskoršom období?
Potom už vôbec nie. Nikdy. Dospievanie človeka je špeciálny úsek života. Keď som sa už rozhodol, tak som nikdy nepochyboval. Vždy som bol vďačný Pánu Bohu za to, že môžem byť kňazom.

Študovali ste teológiu počas totality. Ovplyvňovalo to aj vás?
Seminár v Bratislave bol ako každý v Cirkvi. Aj tam bolo všetko pod štátnym dozorom. Tajomník fakulty bol v civile komunista. Nás učil spoločenské vedy. Všade inde sa to volalo marxizmus a leninizmus, len na teológii to označovali ako spoločenské vedy. Musím povedať, že do náboženskej ideológie nám nezasahovali. Tá bola slobodná. Mali sme zo západu niekoľko latinských kníh, ktoré sme si objednali v jednej dobročinnej organizácii vo Viedni a z toho sme študovali.

Ale nebolo to také slobodné ako napríklad dnes...
Nesmeli sme sa kriticky vyjadrovať voči komunizmu. Ako sa hovorí, aj steny tam mali uši. Všetkých nás odpočúvali. Dokonca aj medzi bohoslovcami boli niektorí iba nasadení. V týchto veciach sme museli byť opatrní.

Vedeli ste, ktorý z bohoslovcov nie je nasadený?
To sa nedalo nevnímať. V našom ročníku síce nebol žiadny, ale vo vyššom a nižšom ročníku mali takých medzi sebou. Čo sa týka nás, mohli sme si slobodne vymieňať názory. Ale len keď sme boli sami v triede a potichu. Opatrnosti nikdy nebolo dosť.

Bolo to pre Cirkev náročné obdobie. Čo vás posúvalo dopredu?
Predovšetkým ma viedla láska k povolaniu. Chcel som byť kňazom a slúžiť božiemu ľudu a nechcel som sa toho vzdať. Bol to pre mňa obrovský zdroj motivácie. Taký motor, ktorý ma poháňal k tomu, aby som dosiahol svoj cieľ.

Mladý človek je vždy plný elánu. Bola chuť do kňazstva na začiatku najväčšia?
Po vysvätení som bol vyše roka kaplánom v Levoči. So spišskonovoveským dekanom sme mali dosť roboty. Následne som pôsobil šesť a pol roka v menšej farnosti v Hnilci a spravoval som aj susednú farnosť Dedinky. Tam som napríklad dosiahol vyučovanie náboženstva v každej škole. Hoci sa tam predtým nič také dlho neučilo. Dedinky mali povesť osady, v ktorej je veľa komunistov.

Nemali ste obavy?
V divokých päťdesiatych rokoch tam zatvorili skoro každého kňaza. Farnosť v Hnileckej doline bola veľmi dlho neobsadená. Aj preto som spravoval tiež susedné Dedinky. Roky počas môjho pôsobenia už boli ustálenejšie. Ako som už spomínal, mohol som učiť deti náboženstvo. Možno sa to nezdá, ale bolo to veľmi náročné. Chodil som do školy každý deň. S deťmi sme organizovali výlety. Vyvíjal som činnosť, ktorá sa komunistom síce nepáčila, ale nemohli voči mne nijako zakročiť. Ako mladý kňaz som tam dosť zabral.

Neprišlo zo strany komunistov žiadne zastrašovanie?
Vyučovanie náboženstva som dosiahol tak, že som rodičom povedal ´Pýtate sa ma prečo je u nás zakázané náboženstvo? Nie je zakázané. Ja ho vyučovať môžem, ale najprv vy musíte prihlásiť svoje deti.´ Prihlásili a ja som učil. Potom mi cirkevný tajomník vytýkal, že som príliš horlivý, ale žiadne konkrétne zákroky voči mojej osobe nikdy neprišli.

Hovorievali ste si vtedy často, že kvôli tomuto sa oplatí byť kňazom?
Kto má povolanie od Boha, chce byť kňazom vždy. Bez rozdielu, či je to pre Cirkev dobrá alebo zlá doba. Svoje poslanie túži človek napĺňať, či má na to možnosti a priestor, alebo musí byť opatrný.

Museli ste byť v tom čase aj tvrdým chlapom?
V seminári sme boli súdržný ročník. Ešte aj dnes, po päťdesiatich rokoch, sa stretávame každý rok. Z pätnástich nás žije osem. A čo sa týka pastorácie, mám rôzne skúsenosti. Či už zo strany farníkov alebo štátnej bezpečnosti. Mal som vo farnosti všelijakých ľudí. Aj takých, ktorí išli kňazovi po rukách. Nebolo nič zvláštne, keď som sa stretával s ľuďmi, ktorí mi vytvárali prekážky a stavali sa proti mne. V každej dedine bola komunistická strana. Kňaza sledovali stovky očí. Bol som ale otvorený voči všetkým. Oslovil som každého, koho som stretol na ulici. Aj komunistov. Preto mali voči mne rešpekt. Vyslovene som sa nestretol s priamym nepriateľským postojom. A potom tu bol ten nešťastný štátny súhlas, že každý kňaz môže pôsobiť iba vo svojej farnosti. Ak som chcel odísť k susednému farárovi, musel som mať štátny súhlas. Vypisovali sme papiere na okrese.

"´Pýtate sa ma, prečo je u nás zakázané náboženstvo? Nie je zakázané. Ja ho vyučovať môžem, ale najprv vy musíte prihlásiť svoje deti.´"

Zdieľať

Stále, keď ste chceli opustiť svoju farnosť?
Áno, keď sa pred sviatkami spovedalo, každý z nás musel byť odobrený cirkevným tajomníkom. Chodila aj kontrola. Keď sme robili nejaké opravy na kostole alebo na fare, na všetko sme si museli pýtať povolenie. Našťastie som bol ďaleko od okresného mesta, ako sa hovorí Pánu Bohu za chrbtom, takže ku mne cirkevný tajomník nechodil často.

Z Hnilca viedli vaše kroky do Zázrivej...
Už ako bohoslovec som mal vzťah k morálnej teológii. Keď sa režim za Dubčeka v roku 1968 uvoľnil, prihlásil som sa na doktorát na diaľkové štúdium do Bratislavy. Prijali ma, takže v roku 1970 ma pán vikár preložil do Zázrivej. Bola to rozdvojená farnosť, kde som nemal na štúdium toľko času, akoby som chcel, ale doktorát som úspešne dokončil a ihneď na to ma angažoval môj profesor morálky, aby som po ňom prevzal prácu v Bratislave. Päť rokov som do hlavného mesta iba dochádzal.

V akom význame bola Zázrivá rozdvojená?
Rozdvojená na kňazoch. Jedni mali môjho predchodcu radi, iní zas boli proti nemu. Mal problémy aj so štátnou mocou, tak ho zatvorili a ja som prišiel do farnosti, ktorá bola akoby rozdelená napoly.

Vzhľadom na to, že ste popri tom ešte aj študovali, bolo to náročné?
Je to veľká farnosť. Aj napriek všetkému som sa tam cítil dobre. Mal som rád tých ľudí. Počas môjho učenia v Bratislave prišlo nariadenie, že je potrebné chodiť na schôdze Pacem in terris, na ktoré som ja samozrejme nechodil. Štát mi dal podmienku, že buď začnem chodiť na stretnutia, alebo mi vezmú štátny súhlas učiť v Bratislave. Tak som prestal učiť a vrátil som sa do Zázrivej. Pôsobil som tam trinásť a pol roka a za to obdobie sa to s ľuďmi usporiadalo.

Tam ste sa stretli aj s vlastným bratom Michalom...
Keď som tam prichádzal, môj brat práve končil teológiu. A aby ľudia nemohli hovoriť, že tento je náš farár a váš je kaplán, tak pán vikár poslal ku mne brata. Strávili sme spolu v Zázrivej tri a pol roka. Je to špecifické, nestáva sa to často, ak vôbec niekedy, že by boli dvaja bratia v jednej farnosti. Malo to však svoje opodstatnenie.

Zmenilo sa kňazstvo za tie roky? Často sa hovorí o kríze.
Kríza bola aj bude. Záleží, ako sa na situáciu pozeráme. Ja stále hovorím, že Pán Ježiš mal dvanástich apoštolov a jeden sa aj tak nevydaril. Rovnako je to aj s kňazmi. Sem-tam sa niektorý nevydarí. Je lepšie, keď odíde, ešte kým je v seminári. Občas sa stane, že sám vidí, že sa na to nehodí. Niekedy to chlapci nemajú odvahu povedať rodičom. Napokon, veľkým činiteľom bol pád komunizmu. V čase totality bola Cirkev zatvorená v kostole. Zrazu začala vystupovať na verejnosť.

Takže skôr tu bol po roku 1989 akýsi „boom“ a teraz sa situácia dostáva do štandardu?
Po revolúcii sa začali slúžiť bohoslužby na štadiónoch, biskupské vysviacky sa organizovali na námestiach. V marci 1990 sa kňazstvo zapáčilo mnohých chlapcom. Rozhodli sa, že to skúsia. Prišli do seminára, videli, že to nie je o ováciách a odišli. V deväťdesiatych rokoch nám odchádzala tretina, často aj polovica bohoslovcov. Pamätám si, že v jednom ročníku sme mali na začiatku osemdesiat chlapcov a štúdium skončili štyridsiati. Bohužiaľ, niektorí ostali a došli až do kňazského stavu, ktoré postupne zanechali. Zhruba až do roku 1997 odchádzalo veľa aj už vysvätených kňazov. Dnes je to skôr výnimka. Veľká výnimka.“

Vy ste boli aj pri obnovení seminára na Spišskej Kapitule.
Dva mesiace pred pádom komunizmu ma ustanovili za biskupa. Videli sme, že teraz je ten správny čas začať s tvrdou prácou. Otvorili sa nám široké možnosti. Na školách sa začalo učiť náboženstvo od prvého ročníka až do posledného a my sme nemali ani kňazov, ani katechétov. Predtým mohol učiť náboženstvo len kňaz. A na konci komunizmu bol priemerný vek duchovných 62 rokov. Boli to starci. Mladých bolo len málo. Narýchlo sme pod Spišským hradom zriadili seminár.

Nebolo problematické získať priestory?
Všetko bolo prázdne. Dovtedy tam bola policajná škola, ktorú našťastie rok predtým presťahovali do Bratislavy. V januári 1990 nám vydali celú budovu. Do jesene sme ju dokázali zrekonštruovať a na jeseň sme boli schopní otvoriť Bohoslovecký inštitút – teologický seminár. Mali sme v študijnej ponuke trojročný katechetický kurz. Chodilo k nám množstvo katechétov, ktorí už v tom čase učili náboženstvo v základných školách. Bol to však len akýsi kurz. Pred štátom sme nemali štatút školy. Neboli to diplomovaní katechéti. Začínali sme prakticky od nuly a všetko bolo robené len provizórne. Následne sme zriadili päťročné štúdium teológie, vďaka čomu sa z našich študentov mohli stať kvalifikovaní učitelia náboženstva.

Vraveli ste, že ste za niekoľko mesiacov zrekonštruovali celú budovu. Verili ste, že sa to dá?
Okrem spišských začali na Kapitulu chodiť aj košickí a oravskí bohoslovci. Čo sa týka nás, organizovali sme brigády. Každý deň prišli dva – tri autobusy s ľuďmi, ktorí nám chceli pomôcť. V sobotu to boli ešte väčšie počty. Iba vďaka nim sme to zvládli. Štyridsať rokov to bolo v rukách komunistov. Museli sme namontovať nové inštalácie. Všetky. Od ústredného kúrenia, cez vodu, plyn, elektrinu až po odpad. Všetko sa robilo nanovo. Rovnako okná, vnútorné zariadenie a nábytok. Bolo to veľmi veľa.

Niečo také si ale vyžaduje aj kvantum financií.
Mali sme pomoc aj zo zahraničia. Konkrétne z Kirche in Not. Ale ako som už spomínal, prispeli aj domáci. Stavebný materiál bol v tom čase ešte veľmi lacný. Ochotní boli aj ľudia. Napríklad na Orave sme spravili zbierku husieho peria na periny. Našilo sa toľko paplónov, že bolo nazvyš. Každý nám ochotne pomáhal. Ľud dal všetko, čo bolo treba.

Podobne ako záujem o kňazstvo, postupne upadol aj záujem ľudí o kostol?
Dá sa povedať, že áno. Počet bohoslovcov začal klesať na konci deväťdesiatych rokov a klesá dodnes. V súčasnosti to máme mierne ustálené. Každoročne sa nám prihlási trinásť, inokedy pätnásť chlapcov. Niektorých nemôžeme vziať, lebo nevyhovujú podmienkam. Vždy máme v ročníku asi desiatich. Ak by to takto ostalo, bolo by to ešte celkom prijateľné. Je možné, že to bude ešte klesať. Potom budeme mať rovnaký problém, ako majú na západe. Ale zatiaľ to tak nevyzerá.

Na Spišskej Kapitule bol aj svätý otec Ján Pavol II. Aký ste s ním mali vzťah?
Dvadsaťdva rokov som v službe ako biskup, z toho som bol trinásť rokov predsedom Konferencie biskupov Slovenska. S pápežom som sa stretával častejšie. Či už išlo o stretnutia v Ríme alebo bol aj on trikrát na Slovensku. Chodieval som za ním aj do susedných krajín. Poznal ma dokonca po mene.

Vnímali ste ho inak, ako ostatných prítomných v miestnosti?
Je pravda, že Ján Pavol II. bol výnimočný človek. Naozaj charizmatický. A veľmi schopný. Pohol svetom. Začal pápežské cesty. Žiadny svätý otec pred ním toľko necestoval. On precestoval celý svet. Potom sú tu aj jeho encykliky, ktoré majú veľmi hlboké myšlienky. Radosť čítať. Bol otvorený voči svetu. Rovnako aj k politikom. Otvoril západu oči, čo je to vlastne komunizmus. Diplomati tohto režimu vedeli veľmi dobre nastrčiť svoju politickú taktiku a ideológiu. Bolo potrebné vedieť čítať aj medzi riadkami. Komunisti všade na svete hlásali mier, a pritom zbrojili.

Ako ste vnímali smrť svätého otca?
Sledoval som jeho odchod. Opúšťal nás niekoľko dní. Aj svojím blízkym povedal ´Nechajte ma odísť´. Vedel, že sa blíži koniec. Musíme prijať skutočnosť, že každý človek raz zomrie a nikto nie je nenahraditeľný. Cirkev pôjde ďalej aj keď zomrie neviem aký vynikajúci pápež. Domnievam sa, že v poslednom storočí mala Cirkev vždy vynikajúcich pápežov.

Dnes ste už na biskupskom dôchodku, máte konečne čas aj na seba?
Na dôchodku som od 11. septembra minulého roku. Chcem stihnúť ešte veľa vecí. Keď som učil v Bratislave, napísal som učebnicu morálky. Používam ju dodnes. Považujem za potrebné prepracovať ju, aby obsahovala aj najnovšie cirkevné dokumenty. Tak teraz sedávam nad ňou.

Marek Balický

Foto: Anton Kulan, portál T2.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo