Nezosadzujte prvorodených z trónu

Nezosadzujte prvorodených z trónu

Flickr

Prvorodené dieťa bude svojím poradím v rodine poznačené. Rodičia však môžu veľa ovplyvniť. Tvrdí Jiřina Prekopová vo svojej knihe. 

Hoci mnohí súčasní psychológovia mávnu nad tvorbou známej českej psychologičky rukou, lebo jej tézy považujú za nedostatočne vedecky podložené a kontroverzné, jej knihy majú aj po rokoch medzi rodičmi úspech a opätovne sa objavujú ich nové vydania.

Pravdou je, že autorka mnohé svoje tvrdenia nepodkladá štúdiami či citátmi z odbornej literatúry. Ide však o populárnu literatúru určenú pre široké publikum, dá sa to teda odpustiť. Navyše, ponúka množstvo uveriteľných príkladov zo svojich terapií a nedá sa jej zobrať, že jej prirodzený inštinkt veľakrát triafa do čierneho. 

Ako premeniť traumu na zisk

V roku 2015 vydavateľstvo Premedia prinieslo v slovenčine jej známu knihu Prvorodené dieťa. Ide o knihu, o ktorej aj Prekopovej kritici pripúšťajú, že ide o jej najlepšiu publikáciu. Je silná pre úprimnú osobnú autobiografickú výpoveď autorky o vlastnom detstve. 

Autorka opisuje, ako sa až v starobe zmierila so svojou staršou sestrou, s ktorou si neboli blízke. Bolesť Prekopovej, ktorá sa narodila ako druhorodená dcéra, vychádzala z presvedčenia, že bola menej milovaným dieťaťom. Celý život verila, že jej sestra bola hviezdou a ona žila iba v jej tieni. Ich napätý vzťah bol poznačený trápením viac ako šesťdesiat rokov. 

Prekopová Celý život verila, že jej sestra bola hviezdou a ona žila iba v jej tieni. Ich napätý vzťah bol poznačený trápením viac ako šesťdesiat rokov.  Zdieľať

Až ako dôchodkyne sa sestry dokázali vrátiť k spomienkam na detstvo a otvorili staré rany. Po tejto skúsenosti sa psychologička rozhodla napísať knihu ako vyznanie lásky pre všetky prvorodené deti. Skôr totiž nevedela precítiť ich osobitú bolesť, ktorá vychádza z ich pozície v rodine. 

Najstaršia sestra autorky bola vždy tá šikovná, krásna a nadaná a ona ako druhorodená bola v jej tieni, pripadala si menej nadaná a škaredšia. Staršia sestra sa jej ujímala so starostlivosťou, všetci ju za to chválili, hoci potajme s mladšou sestrou manipulovala. 

Prekopová na sestru celý život žiarlila a netušila, že jej sestra naopak trpí tým, že sa od nej očakáva dokonalosť a v snahe nestratiť pozornosť rodičov len plní ich predstavy. 

Až neskôr na príklade svojich pacientov pochopila, že prvorodení sa musia vzdať príchodom súrodenca svojich istôt a táto strata bola zodpovedná za zmeny v ich správaní. Kniha hľadá odpovede, ako túto traumu premeniť na zisk. 

Prekopová si všíma, ako málo kníh sa venuje fenoménu prvorodených detí. Pripisuje to faktu, že takmer každý človek, aj psychológovia, sú nejakým spôsobom postihnutí primátom prvých detí. Či už boli sami prvými v rodine alebo sa stali obeťami prvého súrodenca. 

Preto sa tejto téme podvedome radšej vyhýbajú. Ide totiž mnohokrát o bolestné skúsenosti z raného detstva, ktoré si človek nesie so sebou po celý život a v menšej či väčšej miere ovplyvňujú jeho konanie. 

Autorka tvrdí, že väčšina prvorodených, ktorých stretla, by svoju pozíciu v rodine nikdy nevymenila, zatiaľ čo ďalší súrodenci sa často cítia znevýhodnení a závisť voči prvorodeným súrodencom sa s nimi ťahá po celý život. 

Výnimočné dieťa

Kniha rozoberá prvorodených na príkladoch rozprávkových postavičiek, akými boli Popoluška či Snehulienka, ale aj na biblickom príklade Kaina a Ábela. 

Kain, prvorodený syn, dostal po zabití brata od Boha znamenie, aby ho každý spoznal a nik ho nemohol zabiť. Musel nespokojne blúdiť po svete, čo je jeho doživotný trest. Kain mal však podľa Starého zákona početné potomstvo, sme teda potomkovia Kaina. 

Podľa Prekopovej Kain predstavuje pozoruhodný príklad, v ktorom je stelesnená milosť, že každá kríza je zároveň šancou. 

Výhody a nevýhody prvorodených majú všetky prvé deti, ale nie v rovnakej miere, tvrdí autorka. Prístup rodičov môže mnoho detí ochrániť od zbytočného trápenia detí. 

Prvorodení zažívajú bolesť príchodom druhého súrodenca, napriek tomu mať súrodenca, najlepšie nie jedného, je podľa autorky výhodou. Tento paradox psychologička vysvetľuje tým, že mať súrodencov znamená denný sociálny tréning, ktorý nenahradí žiadny tábor.

Výhody a nevýhody prvorodených majú všetky prvé deti, ale nie v rovnakej miere. Prístup rodičov môže mnoho detí ochrániť od zbytočného trápenia detí.  Zdieľať

Tieto skúsenosti dieťa neskôr využije v manželstve, v práci či pri výchove vlastných detí. 

Pri prvom dieťati sú si rodičia väčšinou neistí svojím konaním. Chcú robiť všetko správne, sú úzkostlivejší ako pri ďalších deťoch, majú na dieťa viac času – to všetko sa odráža vo výchove. Príchodom súrodenca stráca prvé dieťa pocit výnimočnosti a je to krutá strata, do ktorej by sme sa ako rodičia mali vedieť vžiť.

Skúsenosť straty, ktorú musí prvorodený prekonať, sa nedá porovnávať ani so skúsenosťou neskoršie narodených, ktorí boli konfrontovaní s príchodom ďalšieho súrodenca. Nikdy totiž neboli stredobodom pozornosti tak, ako prvé dieťa. 

Prvorodené deti však vďaka strate prvého miesta dozreli vo výnimočné osobnosti, ktorých sila sa prejavila v mimoriadnej ctižiadosti, zvláštnej vodcovskej kvalite, v pocite zodpovednosti, vážnosti a vernosti tradíciám.

Do rodín prichádza často súrodenec vo veku dvanásteho až osemnásteho mesiaca prvého dieťaťa, teda v najzraniteľnejšom období. Hoci je malý vekový rozdiel praktický pre rodičov, najmä ak sa dnes rozhodujú pre dieťa v čoraz vyššom veku, pre prvé dieťa môže byť aj dramatický. A hoci môže mať viac detí následne za sebou nesporné výhody, lebo deti vyrastajú spolu ako rovesníci, rodičia by mali byť v takejto konštelácií zvlášť citliví pri výchove. 

Keď prvé dieťa dostane súrodenca vo fáze, počas ktorej sa buduje jeho väzba s matkou plus následné odpútavanie a rodič signály trpiaceho dieťaťa nezachytí, môže to podľa Prekopovej zanechať hlboké rany. 

U mnohých prvých detí tak môže prísť k regresii vývoja, to znamená, že sa akoby vracia vývojom naspäť, chce mať opäť plienky, chce sa nosiť, prestane rozprávať... Keď rodič z únavy alebo nevedomosti neposkytne v tomto období prvému dieťaťu absolútnu istotu lásky a prijatia, ostane mu krivda, ktorá s ním ide aj ďalej životom. 

Vety typu „ty si už veľký, musíš byť zodpovedný“ alebo „choď príkladom svojmu bračekovi,“ nie sú podľa knihy tým správnym riešením, keďže dieťa ešte nemá vybudovanú svoju identitu. Dieťa potrebuje uistenie od rodičov, že ho majú radi rovnako, ako pred narodením súrodenca. Ak túto istotu nedostane, nájde si náhradu v rôznych tikoch, v obsedantných opakovaniach nejakej činnosti, závislostiach, v zhromažďovaní predmetov. 

Nezlomte jeho vôľu

Vo veku rozdielu dvoch až troch rokov už má dieťa jazykovú identitu a prechádza aj obdobím vzdoru, teda hľadania svojho ja. Keď sa mu súrodenec narodí v tomto období a rodičia to citovo nevyvážia, hrozí, že dôjde k zablokovaniu fázy vzdoru a k tomu, že sa zlomí jeho vôľa už v začiatkoch. V dospelosti to môže byť človek, ktorý sa podriaďuje vždy silnejším, ustupuje a nevie sa presadiť. 

Prekopová rodičom radí, aby prvorodeným sprostredkovali, že jeho bezpečie nesúvisí s rolou veľkého, ale v istote, že rodičia ho bezvýhradne milujú. 

Ako ideálny vekový rozdiel z pozorovania svojich klientov však Prekopová považuje tri roky, kedy má už dieťa naplno vybudované svoje ja. Určite to však neponúka ako odporúčanie pre rodičov. Ako výhodu skôr vidí v rodine s väčším počtom detí, lebo výchova detí v skupine je jednoduchšia a deti sa vlastnými silami vyrovnávajú so svojím poradím v skupine a vychovávajú sa navzájom.   

Autorka rodičom radí, aby prvorodeným sprostredkovali, že jeho bezpečie nesúvisí s rolou veľkého, ale v istote, že rodičia ho bezvýhradne milujú.  Zdieľať

Ďalej sa dozvedáme, že súrodenec rovnakého pohlavia prináša do rodiny viac konfliktov ako pri súrodencoch rôznych pohlaví a že ľahšie zvládajú príchod súrodenca dievčatá ako chlapci. 

Prvorodení najprv získali prvé miesto v rodine, keď o neho prišli a po strate bezpečia a istoty si vytvorili kompenzáciu pre svoju veľkosť. Postavenie prvého v rôznych formách sa stáva náhradnou istotou. 

A keď táto náhrada zlyháva alebo nie je dostatočná, vzniká u nich pocit obmedzenia. Keď táto náhradná identita utrpí porážku, vzniká u prvých detí prázdnota, pocit menejcennosti. „Toto napínanie medzi získaným pocitom vlastnej hodnoty a jeho stratou sa pre prvorodených môže stať veľkou životnou drámou.“ 

Čo je kľúčové? Pocit milovanosti

Prekopová rodičom radí, aby vytvorili podmienky pre rovnakú citovú väzbu s obidvoma rodičmi, aby sa otec mohol venovať dieťaťu v čase, keď si maminu staroslivosť vyžaduje druhé dieťa. Väzbu s matkou je však potrebné obnoviť čo najskôr. „Dieťa sa musí cítiť milované za každých okolností – nielen vtedy, keď sa prejavuje rozumne, chápavo a podáva výkony ako veľké, ale aj vtedy, keď kričí a plače ako malé dieťa. Liečivo pôsobí už samotná skutočnosť, že sa dieťa môže konečne zase pritúliť na matkino srdce a byť stredobodom jej pozornosti, že sa s ňou podelí o svoje pocity a cíti sa byť milované bez výhrad.“

Autorka radí mamám neodháňať prvé dieťa, keď dojčia alebo uspávajú druhé dieťa. Pretože v ňom tak len povzbudíme obavy, že ho už ľúbime menej. Radšej odporúča vťahovať ho do celej starostlivosti a dať mu miesto dôležitého pomocníka. Radí potvrdiť mu vlastné kvality a pocit väčšej zodpovednosti, ale dať si pozor, aby sa nestalo závislým od týchto vlastností. 

Nemali by sme nikdy brať prvorodeným prvé miesto v súrodeneckej skupine, keby bolo aj postihnuté alebo najnešikovnejšie zo všetkých detí.

Nemôžeme mať totiž rovnaký meter na všetky deti, tvrdí Prekopová. Prvorodený musí prevziať viac povinností, zároveň však na udržanie rovnováhy musí dostať aj viac práv a voľnosti. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo