K VECI: Paul Johnson a jeho Sokrates

V predslove ku knihe Mimo dobra a zla sa Friedrich Nietzsche zamýšľa, či si „zlomyseľný Sokrates“ svoj bolehlav „nezaslúžil“, keďže pokazil aj „to najlepšie, čo vyprodukovala antika – Platóna.“

Vo svojej najnovšej knihe Sokrates Paul Johnson tvrdí presný opak. Podľa známeho britského historika bol Platón výborný dovtedy, kým sa pridržiaval Sokrata, resp. kým zaznamenával jeho múdrosť. Keď však označil vlastnú filozofiu za „sokratovskú“, podviedol svojho učiteľa.

Nietzsche aj Johnson sa zhodujú, že Platónov „dogmatizmus“ nebol na mieste. Tento „dogmatizmus“ spočíval v Platónovom predpoklade, že u Sokrata pravda existuje. Predpoklad existencie pravdy Nietzsche odmieta ako Platónovu „chybu“. Sokrates v skutočnosti vedel iba to, že nič nevie, pričom táto nevedomosť mu umožňovala poukazovať na to, že ani ostatní nevedia to, o čom si predtým mysleli, že vedia.

"Podľa známeho britského historika bol Platón výborný dovtedy, kým sa pridržiaval Sokrata, resp. kým zaznamenával jeho múdrosť. Keď však označil vlastnú filozofiu za 'sokratovskú', podviedol svojho učiteľa."

Zdieľať

Vo svojej útlej a pútavo napísanej knihe Johnson hodnotí význam osobnosti Sokrata. Autor si uvedomuje, že sa dotýka samotných základov našej civilizácie, ktorý spočíva v základnej premise: Nikdy nie je správne konať zlo.

Johnson opisuje Sokrata ako človeka z ľudu – muža, ktorý mal rád svoje mesto Atény, manželku Xantipu aj mnohých priateľov. Sokrates bol presvedčený, že ľudia sú v zásade dobrí, a že ak nekonajú dobro, je to pre nedostatok vzdelania.

Azda jedinou chybou, ktorú Johnson vytýka Sokratovi, je neschopnosť vyrovnať sa s otázkou otroctva. Zamýšľa sa, či neexistuje nejaký nezachovaný Sokratov dialóg, ktorý by sa tejto téme venoval. Sokrates nemohol vidieť veľké rozdiely medzi mužom a ženou, okrem relatívnych rozdielov v ich fyzickej sile. Nebol homosexuálom a jasne sa vyjadril, že dobrí ľudia homosexualitu nepraktizujú.  

Žil chudobný, prísne organizovaný život naplnený rozhovormi a dobrou vôľou – a práve preto bol jeho život nebezpečný. Podľa Sokrata je základným cieľom človeka žiť cnostný život. Vyjadroval sa k mnohými otázkami svojej doby, napríklad k vojenskej službe v peloponézskej vojne. Stretával sa s mnohými významnými rečníkmi, politikmi, umelcami alebo mysliteľmi svojej doby, a tiež s ich rozpačitými deťmi.

Okrem Xantipy sa v Sokratovom živote objavujú ešte dve ženy, Diotima a Aspasia. Podľa Johnsona obe významne ovplyvnili Sokrata. Diotima učila Sokrata láske, Aspasia politike. Obidve boli kultúrne vzdelané, pravdepodobne aj príťažlivé, no zdá sa, že Sokratov vzťah k nim nemal erotický náboj. Podľa niektorých mal Sokrates najprv prvú manželku, a až neskôr, v pokročilom veku si vzal Xantipu, ktorá mu dala troch synov.

Podľa Sokrata je duša nesmrteľná. Sokrates zomrel potom, čo ho odsúdil legitímne zriadený aténsky súd. Obvinenie bolo dvojaké: že neverí v bohov polis, a že kazí mládež. Johnson dôkladne osvetľuje, ako tieto nespravodlivé obvinenia zapadali do vtedajšej politickej situácie, a tiež spôsob, akým Sokrates chápal bohov a vzdelávanie mládeže. 

Páči sa mi Johnsonova kniha, ale bola by ešte zaujímavejšia, ak by autor príliš neoddeľoval Sokrata od Platóna. Už od vzniku Dialógov sa vedú akademické polemiky o tom, čo prisudzovať Sokratovi, a čo Platónovi.

Podľa Johnsona Sokrates pripravil cestu sv. Pavlovi pre jeho kázania o Kristovi. Johnson neuvádza žiaden súvis medzi smrťou Sokrata a Krista. Ján Pavol II. aj Benedikt XVI. s primeranou dištinkciou poukazujú na tento zvláštny vzťah. Johnson sa nezaoberá ani Glaukónovou otázkou z 2. knihy Ústavy, čo by sa stalo, ak by sa dobrý človek objavil v ktoromkoľvek meste.

"Johnson poznamenáva, že kým Sokrata zaujímali ľudia, Platón – 'akademik' sa zaoberal skôr ideami. Preto sa môže zdať, akoby každý žil v inom svete."

Zdieľať

Podľa Johnsona sa Platón chcel stať básnikom. A dokonca ním aj bol. Jeho Ústava priniesla pôvab, ktorý bol potrebný na vyváženie konania bohov v dielach Homéra. Najlepšie je dívať sa na Platóna nie ako na toho, ktorý podkopáva Sokratovu filozofiu, ale skôr ako na mysliteľa, ktorý zasadil Sokrata do koherentného myšlienkového rámca. Johnson poznamenáva, že kým Sokrata zaujímali ľudia, Platón – „akademik“ sa zaoberal skôr ideami. Preto sa môže zdať, akoby každý žil v inom svete.

Štyri Platónove eschatologické mýty však dotvárajú celistvý obraz o zmysle života konkrétnych ľudí, ktorých Sokrates stretával v Aténach. Bez posledného súdu nie je žiaden ľudský život úplný. Platóna oprávnene trápila otázka, či je stvorený svet nespravodlivý, keďže – ako to často býva – nakoniec nespravodliví víťazia, a spravodliví sú potrestaní.

„Zlomyseľný“ Sokrates teda nepokazil „to najlepšie, čo vzišlo z antiky.“ Vďaka svojmu učeniu o formách Platón pomohol vysvetliť nesmrteľnosť duše a jej trvanie až do obnovenia vo vzkriesení. To všetko sa pritom týka ľudí, s ktorými sa zhováral Sokrates.

Nikde v antickom svete nenájdeme taký úzky súvis medzi vierou a rozumom než v Platónovom dotváraní Sokratových dialógov. Platón bol verným žiakom Sokrata a obaja ukazovali ponad seba.

James V. Schall, S.J.
Autor pôsobí ako profesor na Georgetown University a je jedným z najplodnejších amerických katolíckych autorov. Jeho najnovšou knihou je The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka).

Pôvodný text: Paul Johnson’s Socrates, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, wikipedia.org.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo