100 dní Macrona

100 dní Macrona

Francúzsky prezident Emmanuel Macron si uctieva pamiatku 86 obetí teroristického útoku zo 14. júla 2016 na spomienkovej slávnosti v Nice 14. júla 2017. Foto: TASR/AP

Novému francúzskemu prezidentovi rapídne klesla podpora verejnosti. Sčasti pre rozpočtové škrty, no aj z iných dôvodov.

Francúzsky prezident má za sebou prvých sto dní od svojho menovania do funkcie. Toto obdobie prinieslo snahu o rýchle zostavenie funkčnej vlády a rozbehnutie prípravy niektorých reforiem. Verejnosť si však zapamätala najmä ministerské rošády vynútené podozreniami s klientelizmu, rozpočtové škrty a chaotické fungovanie parlamentu. Dôsledkom je rapídny pád popularity, pričom obávaná reforma zákonníka práce ešte ani len neprišla do parlamentu.

Podľa augustového prieskumu Ifop je len 36 % Francúzov spokojných s novým prezidentom. Ten sa od začiaku snažil budovať úplne iný obraz o úrade prezidenta ako jeho predchodcovia.

Mal to byť takzvaný Jupiterovský prezident, teda ten pohansky boh, ktorý je nad vecou, udržiava si odstup od denných malicherností, oplýva absolútnou mocou a svoje predstavy chce vidieť realizované bez odporu. Chce byť pánom svojho času, a preto ho míľnik prvých sto dní vo funkcii nevzrušuje. Len pre porovnanie: jeho predchodca Hollande sa v rovnakom momente svojho obdobia ešte stále tešil priazni 46 percent a Sarkozy v roku 2007 dokonca cez 60 percent.

Prechod z kampane (komunikácia) do exekutívy (akcia) nebol teda „Jupiterom“ zvládnutý najlepšie.

Podľa augustového prieskumu je s Macronom spokojných len 36 % Francúzov. Hollande sa v rovnakom momente svojho obdobia ešte stále tešil priazni 46 % a Sarkozy v roku 2007 dokonca cez 60 %. Zdieľať

V snahe obnoviť kredit prezidentskej funkcie sa prvé aktivity prezidenta zamerali na medzinárodné kontakty. Aureola záchrancu Európy mu získala istý rešpekt v Nemecku a pritiahla záujem mocností, ktoré mu neodmietli pozvania. Stretnutia s prezidentmi Putinom vo Versaille a Trumpom na Champs Elysée boli príležitosťou zaradiť Francúzsko späť do prvej diplomatickej ligy, z ktorej za Hollanda úplne vypadlo.

Za zmienku stojí zorganizovanie stretnutia líbyjskeho premiéra Fayeza al-Sarraja a generála Chalífu Haftara, ktorých potenciálne zmierenie by mohlo stabilizovať situáciu v krajine a pomôcť riešeniu migračného problému. Taliansko s nevôľou pozoruje, ako sa Macron mieša do ich bývalej kolónie, a zrejme aj preto sa sami začali viac angažovať v otázke kontroly námornej prevádzky v danom priestore.

Vnútornú politiku ponechal Macron na premiéra a vládu, do ktorej si pozval strážcov rozpočtu z pravice a expertov na sociálny dialóg z ľavice. Svojich najbližších z volebného tímu umiestnil na ministerské sekretariáty jednak preto, že vernosť sa patrí odmeniť, a zároveň preto, aby mal presné a včasné informácie o všetkom.

Nová vláda však tak, ako už býva tradíciou po každých voľbách, našla po svojej predchodkyni dieru v štátnom rozpočte, tentokrát vo výške 4 a pol miliardy. Na to, aby nemusela čeliť nepríjemným telefonátom z Bruselu, sa rozhodla pre okamžité škrty na všetkých ministerstvách.

Zmrazenie platov štátnych úradníkov, zvýšenie dane z tabaku, krátenie sociálneho príspevku na bývanie, zvýšenie sociálnych odvodov pre dôchodcov a tak ďalej, to všetko sa rýchlo premietlo do sklamania výraznej časti jeho voličov.

Medzi udalosti, ktoré sa tiež podpísali pod pád prezidentovej popularity, patrila aj miniepizóda okolo armádneho rozpočtu a následné odstúpenie náčelníka generálneho štábu. Armáda sa podľa už spomínaných škrtov mala vzdať 850 miliónov, čo bolo pre generála Philippa de Villiersa neprijateľné aj vzhľadom na Macronov volebný záväzok postupne navyšovať rozpočet armády na úroveň 2 percent štátneho rozpočtu.

Okrem operácií v Mali a v Sýrii vojaci dennodenne dopĺňajú políciu v rámci existujúcich protiteroristických opatrení a v očiach verejnosti požívajú preto vysoký kredit. Vynútené odstúpenie rešpektovaného generála bolo vnímané ako prejav Macronovej autokracie a neochoty hľadať riešenie v oblasti, ktorá sa aktuálne dotýka celej spoločnosti. A tak po výraze Jupiterovský prezident sa objavila prezývka „Macroléon“.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron (uprostred) kráča s predsedom vlády líbyjskej národnej jednoty Fayezom al-Sarrajom, podporovanej OSN (vpravo) a veliteľom líbyjských povstalcov, generálom Chalífom Haftarom (vľavo) na stretnutie v La Celle-Saint-Cloude, západne od Paríža 25. júla 2017. Foto: TASR/AP

Stodňové obdobie prinieslo aj schválenie prvého zákona. Takzvaný „zákon o dôvere v politickom živote“ sa vo svojich začiatkoch, teda hneď po volebnom víťazstve Macrona, nazýval „zákon o moralizácii politického života“. Jeho prvým architektom bol François Bayrou, štvortýždňový minister spravodlivosti, ktorý musel vládu opustiť, keď sa objavili podozrenia z fiktívneho zamestnávania členov jeho strany v Európskom parlamente.

Nebol, mimochodom, sám, v rovnakom období museli z podobných dôvodov opustiť svoje kreslá ďalší traja ministri. Jeho nástupkyňa sa rozhodla slovo morálka z názvu zákona vypustiť, akoby nám všetkým chcela pripomenuť, že morálka a politika jednoducho nejdú dokopy.

Vynútené odstúpenie rešpektovaného generála bolo vnímané ako prejav Macronovej autokracie a neochoty hľadať riešenie v oblasti, ktorá sa dotýka celej spoločnosti. A tak po výraze Jupiterovský prezident sa objavila prezývka „Macroléon“. Zdieľať

Zákon obsahuje sériu opatrení, z ktorých najviac viditeľný je zákaz pre poslancov zamestnávať svojich rodinných príslušníkov. Opatrenie chce byť priamou odpoveďou na aféru Fillon počas prezidentskej kampane. Až na to, že problémom Fillona nebolo zamestnávanie svojej rodiny, ale fiktívnosť tohto zamestnávania (mimochodom, stále nedokázaného).

Vylúčenie rodinných príslušníkov z parlamentných asistentských kontraktov je teda jasná diskriminácia a smrdí protiústavnosťou. V prvom čítaní v Senáte bolo toto opatrenie z textu zákona odstránené. Zdá sa však, že márne.

Macronov predvolebný sľub o nezvoliteľnosti tých, čo majú zápis v registre trestov, ostal zabudnutý. Zákon ale prináša nezvoliteľnosť pre tých, ktorých prezentované názory sú posúdené ako nactiutŕhanie. Ohováranie, rasizmus, homofóbia, sexizmus atď. sú samozrejme postihované už dlho.

Odteraz však každý, kto má iný názor na islam, rodové experimenty, imigračnú politiku,... teda odkloní sa od politicky korektného slovníka, bude po odsúdení odstavený od možnosti kandidovať. Sociológ Mathieu Bock-Côté toto vo svojom komentári nazýva „fundamentalizmom modernity“, ktorý, v domnení, že vo Francúzsku stráca svoj vplyv, sa snaží kontrolovať a legislatívne „uzamknúť“ priestor na verejný prejav.

Do obdobia prvých sto dní prezidenta padlo aj smutné výročie vraždy otca Hamela, ktorého džihádisti zabili počas svätej omše. Spomienková slávnosť mala byť príležitosťou na akési všeobecné zmierenie a nový prezident ju nechcel premárniť.

Najprv si dobre vypočul príhovor biskupa Lebruna, ktorý bez komplexov opísal dnešnú spoločnosť, slobodnú robiť všetko, čo si jednotlivec praje, vrátane skrátenia života alebo zabráneniu narodenia.

Na toto Macron odpovedal slovami, o ktorých sa nevie, či boli súčasťou pripraveného prejavu alebo improvizovanou reakciou na biskupa: „Republika nie je vládou relativizmu. V srdci našich zákonov a predpisov formovaných históriou je jedna časť, o ktorej sa nevyjednáva, časť, na ktorú nemožno siahnuť rukou, časť, ktorú sa odvážim nazvať posvätná. Tou časťou je život blížneho.“

Boli tieto silné slová len politickým marketingom v predtuche klesajúcich preferencií alebo si prezident spomenul na roky strávené na jezuitskom lýceu v Amiens?

Jasnejšie to bude o rok, keď budú lobisti v parlamente rozširovať eutanáziu a umelé oplodnenie pre všetkých. Uvidíme, či si potom „Jupiter“ na svoje slová ešte spomenie a pretaví ich do skutkov brániacich život.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo