Blog 20. august 2017

Berlínsky múr síce padol, no Marxov étos (nielen) v Berlíne žije ďalej

Jozef  Jančovič
Jozef Jančovič
V úvahe s filozoficko-ideologickým podtónom sa chcem s Vami podeliť o tom, ako sa plody Marxových úvah stávajú v dnešných aktivistických časoch čím ďalej, tým viac zrejmými. Podnet k tomu mi dala skúsenosť posledných dní ale aj symptomatická zhoda stého výročia Fatimských zjavení (a jeho sčasti apokalyptického posolstva o dôsledkoch komunizmu) ako aj stého výročia VOSR a začiatku komunistického experimentu v Rusku.
V úvahe s filozoficko-ideologickým podtónom sa chcem s Vami podeliť o tom, ako sa plody Marxových úvah stávajú v dnešných aktivistických časoch čím ďalej, tým viac zrejmými. Podnet k tomu mi dala skúsenosť posledných dní ale aj symptomatická zhoda stého výročia Fatimských zjavení (a jeho sčasti apokalyptického posolstva o dôsledkoch komunizmu) ako aj stého výročia VOSR a začiatku komunistického experimentu v Rusku.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jozef Jančovič

Berlínsky múr síce padol, no Marxov étos (nielen) v Berlíne žije ďalej

      Pred pár dňami som mal možnosť zúčastniť sa na medzinárodnej biblickej konferencii, ktorú v dňoch 7.-11. augusta na berlínskej Humboltovej univerzite usporiadala European Association of Biblical Studies so sídlom v Münsteri. Konferencia sa konala tento rok, ako to často býva, v spolupráci s vedeckou americkou biblickou organizáciou Society of Biblical Literature založenou ešte v roku 1880. Bola to výborne zorganizovaná akcia. Aj tento rok poskytla jedinečné lákavé možnosti na tvorbu kontaktov, rozšírenie vedeckých perspektív a podporu kolegiálnych aktivít biblistov a učencov z mnohých krajín sveta nielen z kresťanských cirkví, ale aj z prostredia židovskej a moslimskej tradície. Bolo náročné vybrať si z množstva biblických príspevkov zaujímavo koncipovaných po obsahovej i metodologickej stránke, ktoré odznievali paralelne v rozličných biblických sekciách a vedeckých skupinách. Na dokreslenie situácie: v troch nosných dňoch konferencie dosahoval v paralelných blokoch počet vystúpení priemerne stovku akcií, ku ktorým boli večer pridané fireside chats (neformálne rozhovory) s významnými biblickými učencami.

      Čo však mne Slovákovi, ktorý zažil komunistické angažovanie a vymývanie mozgov, na pôde tejto najstaršej berlínskej univerzity založenej 15. októbra 1811 pruským cisárom Frederikom Viliamom III. a dosahujúcej dnes výnimočnú 13. pozíciu medzi svetovými univerzitami vďaka štyridsiatim nositeľom Nobelových cien, pripadlo intelektuálne nestráviteľné, bol citát od bývalého študenta tejto univerzity, zakladateľa materialistického poňatia dejín a epigóna komunistickej ideológie Karla Marxa, ktorý sa vyníma vo vestibule na pozadí trojramenného historického schodiska zlatými písmenami na tmavočervenom mramorovom podklade. Citát Die Philosophen haben die Welt nur verschieden interpretiert, es kommt aber darauf an, sie zu verändern (voľne podané: Filozofi doteraz svet iba rozlične vykladali, ale teraz je potrebné ho zmeniť) je v podstate jedenástou tézou Marxa na Feuerbacha z diela Die Deutsche Ideologie (Nemecká ideológia).

Obr. Schodisko s Marxovým citátom. Zdroj: http://www.ilcorpodelledonne.net

Citát na dobre viditeľné miesto inštalovali komunisti v roku 1953. Hoci v októbri bude dvadsať osem rokov od pádu Berlínskeho múru, ktorý v rokoch 1961-1989 rozdeľoval toto mesto, Karol Marx a jeho odkaz symbolicky naďalej prežíva v tomto liberálnom meste a slovami notoricky známeho komunistického hesla zostáva „večne živý“. Pôvodne tu na Berlínskej univerzite Karl Marx v rokoch 1836-40 študoval spolu aj s Friedrichom Engelsom, k ich väčšiemu úspechu azda chýbal už len študent Vladimír Uľjanov, tretí z komunistickej triády. Marx a Engels si pôvodne vraj rozumeli s novohegelovcami, hoci sa napokon Engelsovým spisom Svätá rodina v roku 1844 s nimi definitívne rozišli. Engelsov citát tradícia je veľká brzdiaca sila, je to zotrvačná sila dejín, ale je iba pasívna, a preto musí podľahnúť výstižne naznačuje v čom asi tak tkvel problém v boji ideí. Tieto militantné slová sú evidentnou ukážkou, ako treba v ponímaní už nielen marxistov tento svet treba zmeniť. Dôsledky totalitnej komunistickej ideológie vedeniu univerzity nestačili, aby bol nápis hneď po páde Berlínskeho múru odstránený, veď v rámci tolerancie, slobody, pluralizmu a nových možností sa dá všetko vysvetliť zniesť. O citáte sa však najmä po zjednotení Nemecka horlivo debatovalo, no Pamiatkový úrad konzistentne trval na jeho zachovaní, čomu odpovedá aj výrok jednej jeho zamestnankyne, že „takéto historicky významné učenie sa predsa zrodilo na pozadí dogmatizmu a intolerancie“. No už nedomyslela to, že sa to udialo na pozadí protestantskej a osvieteneckej filozofickej tradície, ktorá sa programovo voči dogmatickému uvažovaniu vyhraňovala, počínajúc 16. stor. V auguste 1992 v nemeckom periodiku Tagesspiegel o Marxovom citáte zafilozofoval Michael Karnetzki vtipnou obranou: Die Professoren haben Marx unterschiedlich kritisiert, es kommt darauf an, ihn zu verstehen (Profesori Marxa odlišne kritizovali, ide však o to, aby mu porozumeli).

       Keď si v roku 2010 univerzita pripomínala 200 rokov od založenia, naskytla sa opätovne pre univerzitu príležitosť vysporiadať sa s Marxovým dedičstvom vo vestibule. Uskutočnilo sa to presne v duchu postmodernej doby za potlesku umelcov a intelektuálov. Konkurzom vybraná anglická umelkyňa Ceal Floyer žijúca v Berlíne, známa svojimi svetelnými projekciami, audio- a videoinštaláciami, umelecky vyriešila jednoduchou inštaláciou kontroverzný citát a jeho vnímanie ako provokatívneho prvku uvedenej budovy. Kontextualizovala ho úpravou schodiska. Marxov citát žiari jasnými zlatými písmenami na mramorovej stene a k tomu bolo všetkých 56 schodov označených čiernym nápisom Vorsicht Stufe (Pozor, schod!) na zlatých prúžkoch.


Obr. Zlaté nálepky na 56 schodoch schodiska. Zdroj: http://www.hug-berlin.de

Celok má umelecky vyjadriť jednak historickú toleranciu k Marxovi a taktiež vnútorne zadosťučinenie pôvodne rozdelenej krajiny. Kráčaním po schodoch si má čitateľ uvedomiť dejinný posun v pohľade na Marxa. Ak o tejto symbolike neviete, pripadajú vám opakované nápisy na schodoch ako prehnaná bezpečnosť (ktorou sa azda chcel správca budovy preventívne, či na americký spôsob vyvarovať právnych ťahaníc s osobami, ktoré by sa azda čítaním Marxa mohli zraniť!). Dielo anglickej umelkyne zodpovedá tak trochu konceptu Marxovej filozofie. Tá spočívala v pozorovaní vývoja ideí, ako stáleho konfliktu téz a antitéz, ktoré napokon ústia v syntézu, ktorá konflikt posúva o krok ďalej. Takouto myšlienkovou koncepciou vniesol do dejín princíp večného konfliktu. Neviem, či sa umelkyňa programovo inšpirovala uvedenou koncepciou, no evidentne inštaláciou vo foyer odkazuje, že sa má jednoducho pamätať na posun v dejinách. Má sa teda zmeniť aj pohľad na otca komunistickej idey Marxa? Je pravda, že revolučná komunistická ideológia prežíva už len v Severnej Kórei, Číne a dožíva vo Vietname, na Kube, no osobne sa mi vôbec nezdá, sa táto Marxova myšlienka s étosom naliehavosti je minulosťou. Odkaz jeho naliehavého citátu nevadil iste ľavicovo orientovaným akademikom na Berlínskej univerzite a fanúšikom neomarxizmu v liberárnych zoskupeniach, ale v rámci tolerancie by nemal predsa vadiť nikomu, veď nastal politický posun. Hoci, ako tvrdí filozof Del Noce: Marxov radikálny ateizmus a historický materializmus sú najviac konzistetným výsledkom europskeho racionalizmu. Preto má toľko sympatizantov. Jeho idea a angažovanosť má až veľmi veľa „užitočných idiotov“, čo je trefná Leninova metafora pre tých, čo nemali páru o tom, ako ich spozadia niekto manipuloval. Faktom zostáva, že súboj ideí neprestáva, čo je nielen v akademickom svete potrebné. Ak však chýba v dnešnom svete tolerancia od tých, čo sa pokladajú za skutočne tolerantných voči tým, ktorí sú nositeľmi kresťanských hodnôt, tradícii a morálnych zásad determinujúcich našu civilizáciu i kultúru a pre ktorých je osoba Krista a viera v neho kľúčová, takýto konflikt ideí prerastie do nových totalít, ktorú nastolia paradoxne tí „(ne)tolerantní“. Dôsledné vyrovnanie s marxizmom vskutku po páde totality vôbec nenastalo, pretože jeho materialisticko-ideologická základňa, ktorá má ambíciu rúcať nevyhovujúce bariéry, imponuje materialisticky naprogramovaným ľuďom, pre ktorých sú kresťanmi obhajované hodnoty často na smiech.

      Na začiatku studenej vojny, keď bolo zrejmé, že z Humboldtovej univerzity vo východnom Berlíne sa stane ideologická bašta komunizmu, vznikla v západnom Berlíne v roku 1949 na podnet študentov a pedagógov odídených z Humboldtovej univerzity nová Freie Universität. Dalo by sa povedať dnešným newspeakom: tí všetci odídenci vtedy ukázali úbohú historickú toleranciu k experimentu v ich krajine. Marxova ideológia, zameraná predovšetkým na prax, ako to aj jeho zlatý citát vystihuje, mala a má tvoriť novú pravdu, pretože pravda pre marxistov sa tvorí najmä praxou a tú najlepšiu pravdu tvorili práve oni a dnes sú to intelektuálne zdatní a hlasní neomarxistickí intelektuáli. Mnohí vďaka svojej skúsenosti vieme veľmi dobre, ako táto marxistická ideológia dôkladne prehliadala a potláčala Pravdu, ktorá je od vekov v tomto svete prítomná a ktorú má človek rešpektovať ako spoľahlivú záchrannú a užitočnú normu, ak nechce zničiť seba a iných nastoľovaním tých svojich pseudoprávd dokonca už aj legilaslatívne ukotvených. Aké dôsledky na strate životov priniesla v dejinách komunistická totalita alebo jej spriaznené konanie, o tom asi netreba hovoriť. Potvrdí sa to zakaždým, ak sa istá idea a prax revolučne či fanaticky ideologizuje, nevynímajúc z toho ani prípady náboženských fanatizmov.

      Ohľadom človeka a jeho angažovanosti  na premene sveta a teda aj ohľadom kresťanskej tvorivej aktivity naďalej platí notoricky známe biblické poverenie: Nech vládne ... nad celou zemou a Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju…(Gn 1,26.28). Je to výzva k stvárňovaniu sveta. Ak sa však stane vládou bez rešpektu Božích štandardov, je to pre človeka a národy osudné podujatie. Nadmerný a neprimeraný antropocentrizmus, ktorý získal až podobu humanizmu bez Boha sa dejinne toľkokrát človeku vypomstil a vypomstí sa tak každá pyšná sebapotvrdzujúca snaha národov a zoskupení bez Boha stavať mesto (gr. polis, čiže politickú štruktúru) a vežu (ako kultovú záležitosť), ktorá sa dá vnímať ako zaujatie Božieho miesta (porov. Gn 11,1-10). Úsilie programovo vylučujúce Boha zo svojho stredu sa už pri Babylonskej veži ukázalo fatálnym. Aktivita vyradiť Boha z ľudského spoločenstva sa evidentne opakuje, má mnohé podoby a prepiaty aktivizmus sociálneho inžinierstva a jeho praktiky nesie pečať libertínskeho ateizmu. Jednotlivec a spoločenstvo by sa v ich vízii malo programovo oslobodzovať od tradícii a overených etických štandardov. Tie sú posmešne nálepkované, ako to predviedol v tieto dni angažovaný redaktor DenníkaN, keď normu tradičnej rodiny označil za morálku pastierov z doby bronzovej. Áno, aj Desatoro je staré, ale zároveň axiologicky, či hodnotovo užitočné. Chráni získanú slobodu nielen pôvodne zotročených Izraelitov, ktorí sa medzičasom stali slobodní a nadobudli väčšiu citlivosť pre hodnoty prameniace zo vzťahu s Bohom a k blížnemu. Tento set zákazov a príkazov nie je vôbec novým jarmom hodeným na ľud v duchu rímskej právnej zásady do ut des (dávam, aby si dal). Boh im nedal slobodu, aby si ich zotročil. Naopak, Boží zákon možno vnímať ako dar pre človeka na uchovanie získanej a Bohom darovanej slobody, pretože v živote je veľa nástrah zotročujúcich jednotlivca i skupiny.

Pozor, schod! Zdroj: https://www.eyeem.com

       Zdá sa mi, že posolstvo nálepiek Vorsicht Stufe na 56 schodoch berlínskej univerzity zostáva viacznačné, ako mnohé umelecké počiny, pričom naliehavý Marxov citát zmeniť bez Boha svet znie jednoznačne. Tento étos, či súbor princípov Marxovej koncepcie po úspešnom trpezlivom pochode spoločenskými inštitúciami najmä v minulom storočí sa ukazuje ako veľmi užitočný nástroj pre mnohé aktivity nadšených aktivistov meniacich tento svet a vyraďujúc z neho Boha, pričom sa z nich stali len "užitoční idioti" Marxovej ateistickej naliehavosti. Napriek tomu, vieme, že boj ideí nekončí a svetonázor, či životný štýl, ktorý je určovaný vzťahom s Bohom a  víťazným Ježišom Kristom, záchrancom tohto sveta, sa nesmie a nemá prečo cítiť porazenecky. Má totiž vitálnu zmysluplnosť, ktorú svet prehliada, poprípade sa z nej smeje. My však o skutočnej Pravde vieme, hoci je nám podávaná nielen cez čisto historické, ale aj silne symbolické príbehy. Biológ Scott Gilbert hovoril, že storytelling matters - rozprávanie príbehov je dôležité, no relevantné sú aj tie filozofické naratívy. Teórie a hypotézy o vesmíre, zemi a hmote ich priamo neovplyvnia, ale teórie, ktoré vysvetľujeme o sebe, nás ľudí konajúcich v dejinách zásadne ovplyvňujú. Ak sa nechajú súčastníci presviedčať, že človek je len hmota a vedomie je iba jej nadstavba, že ľudská osoba je iba zhlukom buniek, či nahá opica alebo zabijácky ľudoop, bude to mať svoje následky. Ak však príjimame myšlienku, že človek je na Boží obraz, z toho vyplynie dôstojnosť a zodpovednosť človeka, ktorý ruku v ruke s Bohom buduje tento svet. Na príbehoch teda veľmi záleží a idey majú svoje následky.

 

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0