Katarína Hatráková o Čistom dni: Ján Richter je len figúrkou v systéme

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Katarína Hatráková o Čistom dni: Ján Richter je len figúrkou v systéme

Katarína Hatráková, foto Andrej Lojan

Minister práce Ján Richter včera rozhodol o odobratí akreditácie Čistému dňu. Psychologička Katarína Hatráková, ktorá musela nedávno odísť z Ústredia práce, hovorí, prečo tomuto kroku neverí.

Včera nastal v kauze Čistého dňa nečakaný posun. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter rozhodol, že napokon predsa len tomuto resocializačnému zariadeniu odoberie akreditáciu. Už dávnejšie mu to odporučila Akreditačná komisia, Richter sa však týmto odporúčaním neriadil, otočil až po tom, čo do prípadu zasiahla generálna prokuratúra. Tá protestovala proti neodobratiu akreditácie, polícia navyše vzniesla obvinenie proti bývalému zástupcovi riaditeľa Čistého dňa, ktorého obvinila z týrania maloletej chovankyne Rebeky Ľ.

O poslednom rozhodnutí ministra sme sa rozprávali s Katarínou Hatrákovou, bývalou zamestnankyňou Ústredia práce, ktorá najlepšie pomenovala problém Čistého dňa, čo ju neskôr stálo pracovnú pozíciu.

 


V marci ste v rozhovore pre Postoj odhalili, že ešte minulý rok pred vypuknutím kauzy ste boli ako psychologička Ústredia práce na kontrole v Čistom dni a už vtedy ste došli k záveru, že to zariadenie je zlé a funguje v rozpore so zmluvou, ktorú má so štátom. Po tomto rozhovore nabrala kauza novú dynamiku, faktom však je, že Čistý deň fungoval ďalej, kým vy a vaša kolegyňa Zuzana Hradileková ste museli odísť z Ústredia práce. Včera sme sa dozvedeli, že Čistý deň príde o akreditáciu. Máte pocit zadosťučinenia, že vaša odvaha hovoriť verejne o pomeroch predsa len stála za to?

Je to len malý krok. Nie som istá, či to mám vnímať ako zadosťučinenie. Pre mňa to bola len jedna z káuz, hoci sa ma osobne tak týkala.

To, čo ma však už dlhodobo veľmi vyrušuje, je krytie zodpovedných za rôzne kauzy a celkové nastavenie systému. V tomto sa nezmenilo vôbec nič. Preto nemám pocit zadosťučinenia.

Napokon, ani od ministra Jána Richtera nezaznelo nič, len administratívny jazyk na zdôvodnenie zmeny rozhodnutia o odobratí akreditácie. Nebola pomenovaná žiadna zodpovednosť, žiaden následok, minister vôbec nevníma, čo spôsobil.

To je na tom typické aj znepokojivé: až keď je nejaká kauza obrovská a bezmála zomierajú klienti, tak sa povie, no tak teda dobre, niečo už musíme spraviť... Tak je to aj v tomto prípade.

 Dá sa však na to pozrieť aj optimistickejšie: Čistý deň sa blíži k svojmu koncu, takže aj vaše angažovanie malo svoj zmysel.

Nemyslím si, že sa blíži koniec Čistého dňa. Zariadenie bude fungovať ďalej, akurát bez príspevkov, ktoré od štátu dostávalo. Teda ostane nateraz bez veľkého balíka týchto peňazí, bude však žiť svojím životom, pretože má veľa platiacich klientov, silné kontakty na to, aby v inej podobe vstal z popola.

Naozaj si myslíte, že zariadenie to prežije?

Áno, pretože tie peniaze tam tiekli dosť dlho na to, aby mali záložné zdroje a prežili tú chvíľu, keď sa kohútiky priškrtia. Vymyslia jednoducho iný projekt, na tie peniaze od štátu neboli zas absolútne odkázaní, to bol bonus.Tipujem, že do roka bude všetko tak isto.

Prečo ste v tomto až taká skeptická?

Vraví to moja skúsenosť. Takisto vidím, kto sú tí ľudia okolo Čistého dňa a čo dokázali, aké mali a majú krytie.

Tá kauza bola neuveriteľná až absurdná v tom, že krajina sa celý rok bavila o jednom resocializačnom zariadení, v ktorom je dokopy zhruba toľko detí ako v akejkoľvek triede na akejkoľvek škole. Zariadenie napriek všetkému, čo sa odvtedy prevalilo, fungovalo aj ďalej s akreditáciou od štátu. Možno bola za tým len tvrdohlavosť systému, ale v zákulisí sa celý čas špekulovalo aj o akomsi vyššom záujme podržať toto zariadenie. Vy osobne máte zdôvodnenie, prečo je zariadenie pána Tománka a pani Tománkovej také dôležité, že systém robil všetko možné pre jeho udržanie?

Nežijeme tu vo vzduchoprázdne. Za ten posledný rok som hovorila s mnohými ľuďmi, ktorí to zariadenie dobre poznajú a veľa o tom vedia. Nemyslím si, že to, čo som sa dozvedela, je zverejniteľné, tí ľudia by to nepotvrdili.

Teda máte podozrenie, čo v tom je, len to nemôžete zverejniť?

Áno, aj preto som v marci pre Postoj hovorila o strachu, ktorý tam vládne. S mnohými ľuďmi som sa stretla aj po našom marcovom rozhovore, pretože ma kontaktovali, hovorili, že ma podporujú, potrebovali sa mi vyrozprávať o tom, čo tam zažili, čo všetko museli robiť. Pre tých ľudí to však bolo niečo ako spoveď.

Z týchto výpovedí som si vyskladala obraz o tom, že je za tým silné krytie a akí sú tam silní hráči, že vo veľkej miere išlo o peniaze a o moc, o absolútnu nadvládu nad človekom.

Na základe toho, čo dnes viete, je Ján Richter v tom celom len figúrkou alebo človekom, ktorý má v tejto veci svoj vlastný záujem?

Je len figúrkou.

Môžete k tomu ešte niečo dodať?

Nerada by som dodávala čokoľvek. Chápte ma, ja som pri tom nesvietila, svoje zistenia som získavala často ako psychológ, išlo o dôverné rozhovory s ľuďmi, ktorí nechcú a nebudú z pochopiteľných dôvodov hovoriť verejne.  

Nemôžem hovoriť viac, lebo sa nechcem vystaviť policajnému vyšetrovaniu.

My novinári sme mohli mať po včerajšku pocit, že istá kapitola sa skončila. Vy však ako človek zo systému tvrdíte, že nič sa neskončilo a karavána ide ďalej...

... presne tak. Keď sa vrátite ku kauze utýranej Lucky Hrotákovej, čo bola mimoriadne medializovaná kauza o dievčatku, ktorého mumifikované telo našli v byte, to bola takisto absolútna obeť nielen tyranských rodičov, ale aj systému a jeho zlyhaní. Ale ako sa to skončilo?

Ako vinník bol pomenovaný pracovník, ktorý s tým až tak veľa nemal, ale obludnosť toho, že sa to stalo o dve ulice ďalej od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, zodpovednosť samotného systému nebola nijako pomenovaná.

Čo sa musí stať, aby sa niečo zmenilo, keď sa podľa vás nezmení nič ani po tom, čo médiá žili celý rok kauzou jedného resocializačného zariadenia a opozícia stále žiadala odvolanie ministra?

Predstavitelia systému si už raz musia priznať chybu. Teda minister alebo generálny riaditeľ Ústredia práce, šéfka sociálnoprávnej ochrany, sekčný riaditeľ sociálnoprávnej ochrany, títo ľudia by mali povedať, áno, prepáčte, urobili sme chybu. Oni to však neurobia už len preto, že nemajú to presvedčenie.

Teda sú presvedčení, že systém funguje dobre?

Áno. Hoci sme sa tu celý rok bavili o resocializačných zariadeniach, verejnosť nepozná mená ľudí, ktorí sú zodpovední za fungovanie resocializačných zariadení, títo ľudia sa jednoducho nevyjadrujú. Ale systém tvoria aj sudcovia, ktorí tam ďalej posielali deti, vyšší súdni úradníci, ktorí písali rozhodnutia, kolízne opatrovníčky, ktoré sedeli na súdnych pojednávaniach, a na samom vrchole je Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny na Špitálskej ulici.

A títo ľudia tiež mlčia, od poslaneckého prieskumu, ktorý sa konal minulý rok v septembri, sme ich vyjadrenia nepočuli. Takže mi odpustite moju skepsu.  

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo