REAKCIA: Za všetko sú vinní kresťania

Na portáli Postoy.sk som si prečítal článok pána Pavla Martinického Kresťania, Fico a červený Prométeus. Nepoznám pána Pavla Martinického, nič o ňom neviem a vôbec som zvažoval, či sa má zmysel na jeho článok reagovať. V článku pán Martinický hľadá vinníka za to, prečo sa dostala k moci strana Smer na čele so súčasným premiérom a keďže hľadal, tak aj našiel: sú to kresťania! A dôvod? Lebo kresťanov je v našej spoločnosti väčšina! Dovolím si odmietnuť toto populistické tvrdenie.

Kresťanstvo nie je politikou, ale náboženstvom

Autor síce cituje pápeža Pia XI., ktorý odsúdil komunizmus (mohol citovať aj ďalších, lebo aj iní pápeži odsúdili komunizmus), ale necitoval nikde napr. bl. Jána Pavla II., ale i súčasného Benedikta XVI., ktorí odsúdili aj liberalizmus. Napokon v článku sám autor priznáva, že „z hľadiska úsilia rozvrátiť kresťanskú kultúru niet medzi liberálmi, komunistami a modernými socialistami žiadny rozdiel“ (mimochodom, toto tvrdí aj nórsky teoretik medzinárodných vzťahov Knutsen). Ale napriek tomu si neodpustil na adresu kresťanov kritiku za to, že nepodporili pani Radičovú v jej kandidatúre na úrad prezidenta a tým vraj pomohli Gašparovičovi. A bagatelizuje Radičovej „vraj niekoľko liberálnejších viet o interrupciách a rodine“ (ak bude lepšie hľadať, určite tam nenájde len niekoľko liberálnejších viet). Ak kresťan odmieta komunizmus, nechápem, prečo sa mu upiera právo odmietnuť liberalizmus? Prečo autor považuje sťaby za prirodzené, že kresťan už zo zásady musí odmietať socialistické a voliť to, čo je liberálne. Kresťanstvo už z princípu nie je ani pravicové, ani ľavicové, nie je ani socialistické, ani liberálne. Nie je politikou, ale náboženstvom. Kresťanstvo je jednoducho kresťanské, lebo je odvodené od Krista.

Minulosť a prítomnosť

Pripúšťam, že po roku 1989 sa naša spoločnosť nedokázala nejakým spôsobom vyrovnať s otázkou komunizmu. Zároveň sa však pýtam, či to vôbec bolo možné, veď dovtedy všetky štátne štruktúry bolo ovládané zástancami komunizmu a 20 rokov je krátka doba na výraznú zmenu. Židia po odchode z Egypta putovali po púšti 40 rokov, kým nenastúpila nová generácia, ktorá mohla vstúpiť do prisľúbenej zeme. Doba komunizmu na Slovensku trvala približne 40 rokov, kým nadišiel november 1989 a bude azda potrebných ďalších 40 rokov, kým sa ukončí aj éra doznievania komunizmu. 40 rokov – to je približne jedna ľudská generácia. Systémy sa menia pravdepodobne až zmenou generácii a považujem za nepravdepodobné, aby – ak sa nestane niečo výnimočné – to bolo inak. Podľa môjho názoru, výraznejšej zmeny sa Slovensko dočká – ak sa nestane niečo výnimočné – asi tak o 20 rokov.

"Ak kresťan odmieta komunizmus, prečo sa mu upiera právo odmietnuť liberalizmus?"

Zdieľať

Možno by niekto už dnes chcel vidieť Slovensko bez bývalých komunistov, ale to skrátka nejde. Doznievanie obdobia spred roka 1989 je tu a pokiaľ bude žiť generácia aj z rokov komunizmu, vždy bude viac či menej so sebou niesť pečať svojej doby. Tak je to v štáte, tak je to v cirkvi. Dejiny sa urýchliť nedajú.

V spoločnosti je „zažratá“ schizofrénia

Macchiavelli vo svojom Vladárovi už na začiatku novoveku vyslovil tézu, že politik si nesmie svoje slovo ctiť natoľko, aby ho nemohol na druhý deň poprieť, ak si to vyžaduje záujem štátu. Skrátka, prax našla u Macchiavelliho aj teoretické zdôvodnenie. Jednu „tvár“ používa verejný činiteľ na verejnosti a druhú v súkromí. Dve tváre však vytvárajú aj dve svedomia: jedno svedomie politické a druhé osobné. To, čo osobné svedomie (napr. kresťanské) nedovolí politikovi urobiť, môže mu dovoliť urobiť jeho druhé svedomie (politické), ak si to vyžaduje záujem štátu. Ešte jasnejšie to pomenoval kandidát na úrad prezidenta USA demokrat i katolík John Kennedy, keď vysvetľoval súvis medzi svojim eventuálnym prezidentským úradom a katolíckym svedomím pri prednáške protestantským pastorom v Houstone v roku 1960 v rámci svojej prezidentskej volebnej kampane. Jeho vysvetlenie kritizoval dnešný arcibiskup Philadelphie Charles Chaput v knihe Render unto Caesar (Chaput, 2008) s poznámkou, že túto rozpoltenosť ako dedičstvo si nesieme aj v súčasnosti.

Toto dedičstvo majú v sebe „zažraté“ občania i mnohí kresťania či z čias komunizmu (na Východe), alebo z čias liberalizmu (na Západe). A tak aj mnohí kresťania žijú v tomto omyle. Myslia si, že človek-vladár, ktorý žije nemravne v osobnom živote, im môže priniesť dobro a mravnosť vo verejnom živote, že osobný život s verejným nesúvisí, aspoň v politike nie. Dnešná spoločnosť, nielen niektorí kresťania, nie sú ochotní uznať, že to neplatí. Kto nežije mravne v osobnom živote, nemôže vniesť dobro, mravnosť a spravodlivosť do verejného života. Iste, hovorím to s veľkou pokorou, lebo viem, že aj kresťania (vrátane kňazov) neboli a nie sú vždy príkladom mravnosti či už zámerne alebo z ľudskej slabosti. Už len doplním, že mravnosť sama osebe tiež nestačí, ale sú potrebné aj vhodné ľudské vlastnosti, aj odborná spôsobilosť.

"Kto nežije mravne v osobnom živote, nemôže vniesť dobro, mravnosť a spravodlivosť do verejného života."

Zdieľať

Historické príklady

Za toto neblahé dedičstvo platia kresťania už veľmi dlho. Ako príklad môžem spomenúť Mexiko. Ide o krajinu, kde sa ku Katolíckej cirkvi hlásilo v roku 1920 cca 98% obyvateľov. A predsa krajinu ovládlo asi 1% liberálov (je zaujímavé, že kardinál Tomko v knihe rozhovorov s Gavendom ich nazýva slobodomurármi). Ako sa to vôbec mohlo stať? Keď v roku 1979 navštívil Mexiko Ján Pavol II. a prezidenta napadli v parlamente, že dovolil porušiť zákaz nosiť na verejnosti cirkevné oblečenie, sám prezident zaplatil pokutu za pápeža a vyzval členov parlamentu, aby sa hanbili za to, že v Mexiku takéto zákony po toľkých rokoch ešte stále platia (Tomko: tamtiež). No, čosi podobné urobili v 20. rokoch minulého storočia i socialisti a u nás na Slovensku. V roku 1919 pri voľbách zvíťazili, lebo sa pretvarovali na volebných mítingoch, dokonca prerušovali predvolebné reči, aby na hlas zvona sa modlili Anjel Pána (pozri Civiltá Cattolica z roku 1920).

Prosba na záver

Vie niekto vysvetliť, čo sa to dialo na Slovensku počas tohtoročnej volebnej kampane? Vie sa iba toľko, že tu bolo veľa kriku, protestov, obvinení, vysvetľovaní, z ktorých bol občan, aj kresťan, iba zmätený, znechutený, dezorientovaný... a takto mal ísť k voľbám. Nemalo zmysel niečo hovoriť, emócie boli v spoločnosti „vybičované“ do krajnosti. Skrátka, toto nebola atmosféra pre dialóg a diskusiu. Z mnohými kresťanmi som osobne rozprával a viem, akí boli zmätení a nevedeli „kde je sever“ a ani som im to nezazlieval. A teraz po voľbách sa niekto opováži kresťanov „biť“ a „viniť“ údajne za to, čo sa stalo? Namiesto toho, aby si každý pozrel do vlastného svedomia a vyvodil z toho svoju vlastnú zodpovednosť, niekto sa opováži obviniť kresťanov. Považujem to za niečo neslýchané...

Prosím autora článku, a všetkých jemu podobných, ak už chcú hľadať nejakého vinníka, nech ho hľadajú naozaj úprimne a najmä niekde inde.

Ján Duda
Autor je súdny vikár Spišskej diecézy.

Foto: Flickr.com, wikimedia.org (CC licencia)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo