TÉMA: 'Bližšie k svetu' alebo nákaza v Cirkvi?

Zdá sa, že existujú témy, o ktorých sa vo vnútri Cirkvi veľa nehovorí, no sú kľúčové. Nie, nejde o jej financovanie, celibát či nových biskupov. Postoy si myslí, že po viac než dvadsiatich rokoch od Novembra 89 prišla aj do našej Cirkvi príležitosť na zaujímavú debatu. Jej podstata spočíva v zápase medzi dvoma tendenciami - klerikalizmom a sekularizáciou.

Sekularizácia v Cirkvi

Peter Olexák z Katedry histórie Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku hovorí, že sekularizácie nie je vynálezom Francúzska, ako by sa mohlo zdať. „Sekularizácia je omnoho staršia,“ hovorí. Podľa neho slovo sekularizácia obsahuje viacero vecí. „Do devätnásteho storočia označovalo poštátňovanie majetkov Cirkvi a odchod kňazov a rehoľníkov z posvätného stavu, ale v devätnástom storočí sa termín posunul a začal označovať pokles podielu populácie s náboženským názorom na svet, pokles príslušnosti členov k náboženským organizáciám alebo ich účasti na náboženských obradoch,“ vysvetľuje cirkevný historik. „Okrem toho tento výraz pomenováva aj proces znižovania vplyvu náboženstva vo verejných inštitúciách, kde ochabuje náboženská sila, až po úplné oddelenie cirkví od štátu, prípadne školstva od cirkví či iných spoločenských segmentov.“

Sekularizácia v Cirkvi súvisí podľa Olexáka s náboženskou revolúciou, ktorú spôsobil Straussov (1808-1879) Život Ježiša a tiež rovnomenné dielo od Ernesta Renana (1823-1892). „Strauss rozložil Ježišov život na obyčajný večný mýtus, ktorý sa podľa neho vhodne aktualizuje v ľudskej spiritualite a je len jedným z vrcholných prejavov večnej náboženskej poémy v dejinách ľudstva. Jeho revolučné tvrdenia, ktoré ochotne opakovali tí, ktorí významnejšie neprenikli pod povrch jeho tisícpäťsto stranového diela, masírovali religiózne vedomie najmä protestantského Nemecka,“ vysvetľuje Olexák. „Sekularizácia Cirkvi sa pochopila ako potreba zosvetštenia. Teda opak toho, čo povedal Ježiš: ,Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.'“

„Sekularizácia Cirkvi sa pochopila ako potreba zosvetštenia. Teda opak toho, čo povedal Ježiš: ,Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.'" Peter Olexák

Zdieľať

„Sekularizácia je prejavom straty viery v pohľade na Cirkev,“ hovorí senecký farár Juraj Vittek. Takto chápaná sekularizácia sa v Cirkvi potom prejavuje v redukovaní poslania Cirkvi na sociálnu oblasť, prehliadanie podstatných nadprirodzených prvkov samotnej povahy Cirkvi, ako je Božia milosť, zmysel pre posvätno, a podobne“.

Podobne chápe sekularizáciu v Cirkvi aj Juraj Valúšek z farnosti sv. Cyrila a Metoda v Piešťanoch - ako prispôsobenie sa svetu, ale za cenu upustenia od pôvodného kresťanského posolstva. „Tým sa odlišuje od inkulturácie,“ tvrdí. „Inkulturácia sa snaží tiež v istom zmysle prispôsobiť svetu, ale základné posolstvo sa nemení.“

Dôkazy sekularizácie v Cirkvi nájdeme podľa Vitteka tam, kde nastáva kríza viery, povrchnosť kňazov či veriacich. „Jej vonkajšie prejavy iba poukazujú na už dávno predtým prítomnú krízu viery v srdciach,“ tvrdí. Medzi jej konkrétnejšie prejavy môžeme zaradiť liturgickú povrchnosť a excesy, krízu kňazskej identity, oddeľovanie viery a života u veriacich (kríza kresťanskej kultúry)... Vittek si myslí, že sekularizácia sa dostáva do Cirkvi pod vplyvom sekularizovanej spoločnosti, ale aj krízou viery v samotnej Cirkvi.

Ako fungovať v 21. storočí?

Takto chápaná sekularizácia v Cirkvi vytvára priestor pre podstatnú otázku: Akým spôsobom sa má Cirkev priblížiť ľuďom, aby nestratila svoje hodnoty a identitu?

Cirkev musí objavovať stále svoju vlastnú nadprirodzenú identitu a svoje poslanie posvätiť človeka a urobiť ho šťastným. Každá doba má vytvorenú svoju vlastnú citlivosť, na ktorú musí Cirkev reagovať,“ odpovedá Vittek.

Podľa Juraja Valúška je riešením návrat k prameňu. „Je potrebné znova a znova sa vracať k pôvodnému Ježišovmu posolstvu.“ Kľúčové miesto má v tejto súvislosti duchovná obnova. „Ak nebudeme žiť našu vieru úprimne, nikdy sa nepriblížime k druhým, nikdy nebudeme dôveryhodní.“ Takisto si myslí, že zmena vonkajších foriem nebude stačiť. „Ani don Bosco si nezískal chlapcov tým, že sa s nimi hral, ale tým, že svoju lásku im dal najavo zapojením sa do hry. Keby sa zmenila len forma, ale nie vnútro, bolo by to povrchné,“ dodal.

Podľa Vitteka treba v dnešnej dobe zdôrazňovať  "antropologický princíp" a ukázať, že kresťanstvo prináša naplnenie ľudskosti v Ježišovi Kristovi a odpovedá na najhlbšie túžby ľudského srdca. „Cirkev sa musí snažiť priblížiť osobne k človeku, oceňujúc jeho hodnotu, ale musí mu ukázať aj to, že človek potrebuje prekročiť samého seba v Kristovi, a tak nájsť sám seba. To znamená, že musí pristupovať k človeku kristocentricky: to zabezpečí ochranu posvätného a božského pred sekularizáciou a zároveň ocení všetko autenticky ľudské, svetské,“ hovorí.

Klerikalizmus

Voči sekularizácii v Cirkvi vystupuje druhý extrém: klerikalizmus. Je opakom sekluarizačných procesov, no zdá sa, že vedie k podobným dôsledkom.

„Klerikalizmus je zneužitím úradu, ku ktorému veriaci pristupujú s vierou.“ Juraj Vittek

Zdieľať

Juraj Vittek hovorí o klerikalizme ako o narušenom vzťahu medzi klerikmi a laikmi vo vnútri Cirkvi. Podľa neho je prejavom pomýlenej identity klerikov, keď nerešpektujú vlastnú úlohu laikov vo svete, a keď sa snažia zasahovať priamo do spoločenského a politického života“. (Výrečným príkladom je kontroverzný príklad svätej Jany z Arku.) „Klerikalizmus sa začína vtedy, keď sa zabúda, že služba klerikov je službou Božiemu ľudu, keď sa zabúda na základnú rovnosť všetkých pokrstených, alebo keď sa riadiaca moc klerikov prenáša na sféry, ktoré patria do čisto svetského poriadku (napr. politiky).“ To však neznamená, že sa klerici nemôžu pre duchovné dobro veriacich vyjadrovať ako duchovné autority k morálnym a duchovným otázkam súvisiacim s politickým a spoločenským životom. V takomto prípade nejde o klerikalizmus, lebo tieto otázky „patria do duchovného poriadku, ktorý im je zverený“.

Piešťanský kaplán Juraj Valúšek prirovnáva klerikalizmus ku kastovníctvu. Podľa neho by kňaz nemal mať „panské maniere“. Zdôrazňuje, že výchova bohoslovcov v seminári ku klerikalizmu v žiadnom prípade nevedie, ani biskupi nepodporujú tieto trendy. „Je to akási paralelná tradícia, ktorú mladší kňazi pochytia od starších, no nie v rámci riadnej výchovy v seminároch,“ dodáva.

„Klerikalizmus je pokušením najmä vtedy a tam, kde má Cirkev ešte autoritu. Paradoxne sekularizácia chráni pred pokušením klerikalizmu, hoci môže vyvolávať reakcie podobné klerikalizmu (ako sú tradicionalistické tendencie),“ hovorí Vittek, ktorý je členom a moderátorom Komunity Oratória sv. Filipa Neriho v Senci. Podľa jeho slov pokušenie klerikalizmu je najsilnejšie v tých častiach Slovenska, kde je ešte tradičnejšia viera a kde sekularizácia ešte nie je taká silná. „Klerikalizmus je zneužitím úradu, ku ktorému veriaci pristupujú s vierou,“ vysvetľuje Vittek.

„Ak Ježišovo učenie odsunieme, ostane nám len organizačná štruktúra. Tak sekularizmus v podstate robí z Cirkvi to, čo aj klerikalizmus – organizáciu.“ Juraj Valušek

Zdieľať

Klerikálne prejavy existujú aj podľa Petra Olexáka, no nemyslí si, že sú dominantné. „Keď rozpráva biskup v rúchu, nemyslím si, že je to klerikalizmus. Je to jeho povinnosť. Treba mať v tom jasno. V mojej farnosti sú laici veľmi aktívni. Aktívnejší ako som ja. Sme na jednej lodi. Bezo mňa nezačne sv. omša, ale nie som najdôležitejší. Nedelíme sa na rôzne dôležitých, ale rôzne povolaných,“ povedal.

Čo je horšie?

Juraj Vittek si myslí, že z dvojice klerikalizmus a sekularizácia je pre vieru nebezpečnejšia práve sekularizácia. „Je krízou samotnej viery, preto je nebezpečnejšia,“ hovorí. Klerikalizmus vedie k deformácii pohľadu na Cirkev, ale „pokušenie klerikalizmu je stále menšie, vzhľadom na rastúce sekularizačné tendencie i na Slovensku“. Naopak, v dnešnej dobe je podľa neho „nebezpečnejší sekularizmus, lebo sa predstavuje veľmi ,ľudsky' a v skutočnosti vedie k rozvratu viery. Pred Cirkvou na Slovensku tak v budúcnosti stojí v prvom rade výzva čeliť sekularizácii,“ dodal.

„Mne osobne je veľmi nesympatický klerikalizmus a elitárstvo, preto sa mi možno subjektívne zdá horším,“ hovorí Valúšek. Dodáva však, že nemôžeme podceniť ani sekularizmus. „Ak Ježišovo učenie odsunieme, ostane nám len organizačná štruktúra. Tak sekularizmus v podstate robí z Cirkvi to, čo aj klerikalizmus – organizáciu.“

„Narušenie vzťahu klerikov a laikov sa prejavuje nielen v klerikalizme, ale aj v sekularistických tendenciách, keď zasa laici v Cirkvi nerešpektujú, že riadenie vnútorných záležitostí cirkevného života je úloha vlastná klerikom,“ uzatvára Vittek.

Pavol Rábara
Foto: wikimedia.org, autor (2)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo