Blog 31. júl 2017

V nemocnici s malým dieťaťom

Juraj Krošlák
Juraj Krošlák
o prístupe v nemocničnom zariadení pri operácii dieťaťa
o prístupe v nemocničnom zariadení pri operácii dieťaťa
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Juraj Krošlák

V nemocnici s malým dieťaťom

Tak a máme už snáď všetko zbalené. Oblečenie, lieky, hračky... snáď sa už dočkáme po štvrtom odklade operácie. Chceme to mať za sebou, náš malý takmer trojročný syn tiež. Jednoduchá diagnóza nezostúpených vajíčok a pruh. O nemocnici, do ktorej sme šli, sme počuli všetko možné, len dobré nie. Tak s malou dušičkou ideme dať sem zoperovať nášho syna. Ako rodičom sa nám v hlave premávali tisícky možných scénarov, ani jeden z nich nedopadol dobre. Takže sme sa pripravovali na najhoršie a dúfali v najlepšie. Je to taká naša rodičovská schiza, kedy zopár ťažkých skúšok v našom okolí, ale aj na nás samých, zanecháva stopu miznúceho altruizmu a mení sa na  škaredý pohľad na to, čo sa môže stať. Bez vpustenia toho, že bude dobre, bez otvorenia prístupu Bohu do týchto chvíľ. Azda trochu rozobratí, sme teda šli do nemocnice. Plánované tri dni by sa nám zdali ako nekonečné, hlavne tie nervy na uzde. Všetko bokom, len zmysel pre prežitie zo dňa na deň. 

Vôbec sme nechceli riešiť, aké to bude v nemocnici, čo nás čaká, ale tie hrôzostrašné komentáre nám nedali dýchať. Moja chyba. Mal som povedať dosť a nechať si zažiť vlastnú skúsenosť. Ubytovali nás v samostatnej izbe, šli sme na úvodné vyšetrenia, príprava na operáciu. Keďže náš syn má afektívno - respiračný syndróm, čiže zachádza sa, nemali sme absolútnu predstavu o tom, ako sa bude chovať a reagovať na bolesť. 

A tu sa to začne. Tá hrôzostrašná skúsenosť...nebola, nenastala. Šok bol, ale pozitívny. Za celý ten čas sme sa nestretli s jediným nervóznym lekárom, s jedinou nevrlou sestrou. Všeko úplne v pokoji, vo vysvetlení... ani jeden zo scenárov, ktoré sme počuli, sa nestal. A navyše, ten lekár, anesteziológ, je neskutočný človek. Fantastický, sám je otec piatich detí a to, ako sa správal nielen k nášmu synovi, ale aj k ostatným deťom, je až neuveriteľné. Úplná sebakontrola, istota, nemal som problém zveriť mu nášho syna. Ďakoval som Bohu za takéhoto človeka. A stále ďakujem, lebo ich nie je veľa.

Personál tiež milý, ústretový. A to mi nikto za tento názor neplatil :) A večer sme boli doma.

Je však jedna vec, s ktorou som problém mal. Po podaní anestetickej látky som čakal so synom asi dvadsať minút, pokiaľ to začalo účinkovať. Neviem sa zbaviť pocitu ako som videl, že postupne odchádza. Vedel som, že je to len na chvíľu a že to treba, ale keďže jeden syn mi takto postupne odišiel a už sa nevrátil, neviem sa tomu ubrániť. Bolí to. Na druhej strane mi bolo ľúto každej matky, ktorá tam bola so svojím dieťaťom a nebol tam otec.

Aby to bolo jasné, čo tým myslím: otec odprevádza, matka víta. Hoci sa jedná možno o banalitu a pre niekoho to bude pôsobiť sentimentálne, pre mňa to bolo náročné. Ale to jasné uvedomenie tam je a zostane. Otec odprevádza, matka víta. Zmysel mi to dáva zasa ako aj pri plodení detí, žena prijíma, muž odovzdáva. A to nie len telesným životom, ale hlavne svojou dušou. Keď idú deti z domu, tak matka by najradšej bola v kuchyni alebo niečo robila len aby nemusela čeliť tej realite, že jej dieťa kamsi ide. Otec vyprevadí, odvezie až na stanicu a ešte aj zamáva, vráti sa k svojej žene a povie: hotovo. Žena si to vytrpí, až pokiaľ sa dieťa nevráti domov. Skončila jedna úloha, začala druhá.

Nezostáva mi iné ako poďakovať najskôr Bohu, že je s nami a nechá nás aj si niečo odtrpieť pre večné zásluhy a takisto ďakujem aj personálu nemonice.

A samostatne a špeciálne ďakujem svojej manželke. Neskutočná superstar v mojom živote. Pre mňa vzor statočnosti a vytrvalosti a hlavne viery.

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0