KULTUREVUE: Václav Havel verzus Kim Jong Il. Súboj protikladov

Je symbolické, či skôr tragické, keď najvýznamnejší oponent totalitarizmu a predstaviteľ najkrutejšieho diktátorského režimu 20. storočia zomrú počas jedného týždňa. Václav Havel a Kim Jong Il – ukážkový príklad boja protikladov.

Jeden zosobňoval svetlo v tme politickej absurdity komunistického Československa. Druhý nehumánnymi praktikami transcendoval temnotu totalitarizmu do Severnej Kórei. Jeden proti komunizmu bojoval, druhý ho stelesňoval.

Kult osobnosti verzus sila ľudskosti

Málokto sa môže pochváliť toľkými atribútmi ako Kim Jong Il – zvrchovaný vládca Severnej Kórei, generálny tajomník Kórejskej strany práce, predseda komisie pre národnú obranu a najvyšší veliteľ vojsk. Miestne úrady ho vykreslili ako rekordného golfového hráča, vynikajúceho hudobníka, najmúdrejšieho vzdelanca či skvelého režiséra. Priemerný človek by potreboval asi desať životov, aby stihol to, čo Kim Jong Il počas svojho života. Svet ho zase obdaril inými prívlastkami, ktoré zodpovedajú pravej a krutej realite: autoritatívny muž, ktorý z vlastnej krajiny urobil najväčší gulag a pracovný tábor sveta; neobmedzený despota, ktorý ponechal napospas svoj vlastný ľud biede a chudobe; diktátor, ktorý si neobmedzenú vládu udržal dlhšie než Hitler, či iní despotovia. Veľkoleposť tohto človeka je len stelesnením jeho absurdity a chorobnej paranoje.

Kim Jong Il založil kult svojej osobnosti na legende, podobnej skoro tej z evanjeliového príbehu o narodení Ježiša. Údajne sa pri jeho narodení pod horou Baekdu zjavila hviezda a dvojitá dúha. Toto miesto sám vyhlásil za posvätné a pútnické. Ako syn svojho predchodcu a otca, Kim Il Sunga,  pokladaného v krajine za večného vládcu – teda boha, sa mohol nechať titulovať ako boží syn. Sám však kritizoval náboženstvo a snažil sa ho vykoreniť. Akékoľvek náboženské prejavy, ktoré nie sú adresované hlavnému vodcovi, sú v Severnej Kórei trestané doživotím v gulagu. Podľa správ tých, ktorí navštívil túto krajinu ako turisti alebo diplomati, ľudia chodia so sklonenými hlavami, aby nepôsobili dojmom, že hľadia do neba. Podľa Kim Jonga sú totiž tí, ktorí sa obracajú tvárou k nebu, tajní kresťania alebo budhisti, a musia byť preto patrične potrestaní. Kult osobnosti diktátora a jeho otca vytvoril nové náboženstvo. Nie je to nič nové, že totalitné a diktátorské režimy majú tendenciu zbožstvovať svoje vlastné osobnosti a zároveň potláčať pôvodné náboženské ideológie, postavené na viere v transcendentnosť. Kultové praktiky, ktoré využívali antickí a staro-orientálni vládcovia, ale aj diktátori  20. storočia, pomáhajú politickému systému udržiavať ľud v lojalite a pod kontrolou. Severná Kórea je smutne výnimočná tým, že dokázala úplne vyhladiť všetky pôvodné náboženstvá a zabrániť vstupu náboženských myšlienok z vonkajšieho sveta.

Václav Havel si naproti tomu nezakladal na tituloch a hodnostiach. Bol to človek, ktorý si vážil hodnotu a dôstojnosť človeka, nakoľko sám na vlastnej koži zažil neslobodu. Bol to skromný človek, ktorý prostredníctvom svojich divadelných hier, politiky a života učil ako sa vzoprieť tyranii a prekonať ju. V jeho malosti bola jeho veľkosť a sila. Havel nezaložil svoju funkciu na kulte osobnosti a nedúfal ani v to, aby sa stal kultom pre iných. Hnacou silou jeho politického a filozofického boja bola inšpirácia a morálne presvedčenie. Tie mu dodávali odvahu vzoprieť sa nespravodlivosti. Nám dnes jeho činnosť zanechala odkaz nádeje, ktorá dokáže vidieť budúcnosť jasnejšie než súčasný bolestný stav, ale aj viera, že politika sama o sebe môže byť čestná, spravodlivá a humánna. Nebol „kartotékovým“ či „nedeľným“ vyznávačom viery. Posolstvo viery prorokov hlavných náboženstiev (nielen kresťanstva) však chápal a žil osobne mnohokrát lepšie než tí, ktorí ich vysvetľujú a praktizujú.

Chorobný absolutizmus

V komunistickom Československu ako aj v iných komunistických krajinách sa režimu nepodarilo vyhubiť náboženstvo. Viera bola praktizovaná ďalej rôznymi skupinami, aj keď ponímaná vládnou elitou ako pozostatky a praktiky folklóru. V Severnej Kórei je naproti tomu náboženstvo (okrem kultu osobnosti vodcu) úplne vyhladené. Všetky kresťanské chrámy a budhistické kláštory boli zničené. Kňazi a mnísi boli presunutí do koncentračných táborov alebo priamo odsúdení na smrť.  Príbehy utečencov, opísané v knihe Mika Kima Útek zo Severnej Kórei, uvádzajú, že slovo ako aj myšlienka boha alebo inej transcendentnej bytosti neexistuje. Ak by sa niekto spýtal Kórejčana na boha, odpovede by sa nedočkal, nakoľko Severokórejčania si pod slovom boh nevedia predstaviť nič a nerozumejú tomuto pojmu. Kórejčania narodení po druhej svetovej vojne nikdy nepočuli nič o kresťanstve či budhizme a mená ako Ježiš Kristus či Budha im nehovoria nič.

Kultový rozmer mocenského spravovania severokórejskej krajiny je markantný aj pri uplatňovaní domácej politiky. V Severnej Kórei bol vodca predstavovaný ako ten, ktorý sa stará o svoj ľud dňom a nocou. Kim Jong Il využíval pritom aj prostriedky medzinárodnej humanitárnej pomoci, ktoré boli ľuďom rozdávané s nálepkami „od drahého vodcu“, t.j. Kim Jonga Ila.  Paradoxná je skutočnosť, že zatiaľ čo jeho ľud hladoval a umieral v pracovných táboroch, rodina vodcu ako aj elita (pozostávajúca najmä z generálov) si vychutnávala život v prepychu. Podľa správ utečencov, ktorí pracovali pre Kim Jong Ila, mala elita prístup k všetkým vymoženostiam známym zo západu. Utečenkine, ktoré pracovali pre Kima ako tanečníčky v jeho osobnom „háreme“ alebo ako herečky v propagandistickej televízii, v rozhovoroch pre nemecké a britské média opísali vulgárne a neľudské správanie sa „vodcu“, vrátane sexuálneho zneužívania, ako chorobné a absolutistické. Samé si to však neuvedomovali, až kým nespoznali, že existuje aj alternatíva k svetu, v ktorom boli väznené. Severokórejčania okrem „iluzórneho“ sveta totality, vytvoreného ich vodcom, nepoznajú nič iné. Odrezanie od kontaktu s vonkajším svetom vedie Severokórejčanov k presvedčeniu, že jediný a dokonalý svet je len ten, v ktorom žijú.

Matrix realitou

V protiklade k Severnej Kórei, informácie o „západnom svete“ boli známe určitým skupinám a jednotlivcom v európskych a iných ázijských komunistických krajinách, ktorých systémy skončili na prelome deväťdesiatych rokov, vďaka „tajným kanálom“ cez ktoré prúdila „zakázaná tlač a informácie“. Oporami protikomunistických myšlienok a neskôr aj hnutí boli najmä umelci a „inteligencia“, ktorí čerpali z vlastného zdravého úsudku a historických faktov. Univerzitný systém a médiá boli síce pod kontrolou, no poskytli aj iniciálny priestor na produkciu opozičných nálad. Opozičné hnutia sa navyše mohli oprieť o osobnosti, ktoré im dali imidž a morálnu silu. Tieto aj mnohé iné skutočnosti pestovali pôdu pre pád komunizmu.

Kim Jong Il dobre poznal „slabosti“ komunistických systémov západu, a preto spojil komunizmus s totalitarizmom a mocenským absolutizmom. Za týmto účelom odstránil všetkých „triednych nepriateľom“. Severnej Kórei chýbajú osobnosti, akými boli Havel či Walesa. Z vlastnej krajiny vytvoril jeden veľký koncentračný tábor – akúsi verziu matrixového sveta – v ktorom je každý jeden jednotlivec pod kontrolou a dohľadom štátnych orgánov dňom a nocou. Akýkoľvek malý prejav neposlušnosti je priamou cestou do pracovného gulagu či na smrť. Kontrola spoločnosti sa opiera o vojenskú moc. Demonštrácia moci cez vojenské sprievody a prehliadky zabezpečuje lojálnosť domáceho obyvateľstva voči systému. Len malá skupina ľudí ovláda cudzí jazyk – čo zabraňuje prinášaniu informácií z vonka. Cenzúra médií, vrátane tlače, televízie a internetu dohliada na to, aby sa verejnosti nedostali žiadne „nevhodné informácie“.

Ideológiu vnútornej politiky vodca preklenul so zahraničnou. Úspešnosť tejto politiky pramení z taktiky držať krajinu úplne odrezanú od sveta a v nevedomosti. Dodnes sa do zahraničia oficiálnou cestou nedostane nikto, okrem členov elity. Zahraničné pobyty diplomatov či študentov sa uskutočňujú len v nepatrných počtoch a sú prístupné len elite, ktorá žije v luxuse a po zmene systému netúži. Zo strachu zo zahraničného vplyvu a pred možnými revolučnými myšlienkami Severná Kórea neprijala napríklad naspäť svojich robotníkov, ktorí pracovali na líbyjských ropných poliach a po Arabskej revolúcii zostali v krajine ako utečenci. Kim Jong Il si dobre uvedomoval, že stabilita režimu v globálnom svete je závislá od mocenského postavenia. Vedel, že malá a bezvýznamná Severná Kórea nebude mať dlhú životnosť a nezávislosť, pokiaľ sa nedokáže mocensky presadiť vo svetovej politike. Spustenie jadrového programu prinieslo Severnej Kórei istotu a ochranu, že svoju vnútornú politiku môže viesť bez ohrozenia a vplyvu vonkajších síl. Podľa svedkov Kim Jong Il vybudoval svoju taktiku proti západu cez pozeranie hollywoodskych filmov, na ktorých sa učil spoznávať myslenie a politiku západu, najmä USA. Severokórejský systém sa navyše dobre zasadil aj do prúdov súčasného globálneho kapitalizmu. Severokórejčania sú využívaní v niektorých krajinách ako lacná pracovná sila multinárodnými a nadnárodnými spoločnosťami. V Mongolsku šijú svetre pre anglickú firmu, ktoré si potom kupujú Európania. V Líbyi pracovali pre ropné spoločnosti. Peniaze za „lacných robotníkov“ odvádzajú spoločnosti priamo vláde. To, akú časť z toho títo robotníci dostanú, zostáva záhadou. Zatiaľ čo v prípade dnešných postkomunistických krajín sa predpokladalo, že režim dlho nevydrží, v Severnej Kórei je zmena v nedohľadne.

V decembri sa obrazovky sveta upreli na dve hlavné mesta sveta: Prahu a Pchjongjang, aby sledovali rozlúčku s dvomi radikálne odlišnými „umelcami“ a „režisérmi“. Havel tvoril pre jednotlivcov a spoločnosť, aby poukázal na zmysel slobody a silu vzoprieť sa skazenému politickému systému. Kim Jong Il skoncipoval krutú hru – reality show, ktorou zotročil svoj vlastný ľud. Počas pohrebu Václava Havla stáli ľudia v radoch v pietnej úcte a tichu. S Kim Jong Ilom sa lúčili „herci“ a „otroci“ jeho režimu v zinscenovanej show v ostentatívnom plači a smútku.

Vladimír Kmec
Inštitút pre medzinárodne a integračné štúdie Trinity College Dublin, Írsko

Spracované s použitím viacerých zdrojov a výpovedí tých, ktorí navštívili Severnú Kóreu. Uverejnené v mesačníku Evanjelický Východ.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo