KOMENTÁR: Zúfalstvo vysokoškoláka

Poradný orgán vlády SR, Akreditačná komisia, vo svojej najnovšej správe „objavila Ameriku“. Žalostný stav univerzitného vzdelávania si priznala už aj inštitúcia, ktorá k nemu výraznou mierou dopomáhala niekoľko rokov. Zaujíma dnes vôbec niekoho životná perspektíva absolventa slovenskej vysokej školy?

Členovia Akreditačnej komisie zrejme prileteli z inej planéty. Nijak inak sa nedá vysvetliť ich najnovší objav. Doteraz zrejme necítili smrad páchnucej zdochliny, akou je už pár rokov vysokoškolské vzdelávanie u nás. V správe datovanej 26. januára 2012, o ktorej rokovala už aj odchádzajúca vláda, sa konštatuje to, čo vnímavá slovenská verejnosť zachytila už dávno. Marazmus, demoralizácia, rozklad. To sú eufemizmy, ktorými možno aspoň približne opísať situáciu siete slovenských vysokých škôl. Osvietená dvadsaťjednotka členov komisie si konečne otvorila oči a pomenovala problémy pravými slovami. Paradoxné je, že ide o orgán, ktorý – súc roky poplatný politickým tlakom – svojou benevolenciou vtĺkal jeden klinec do rakvy národnej vzdelanosti za druhým.

Obielené hroby

Slovensko nikdy nebolo národom intelektuálov a zo sivého priemeru vlastnou malosťou zakomplexovanej masy vyčnievali a vyčnievajú len skutočne žiarivé výnimky. To sú tí, ktorí poctivou prácou, odhodlaním, osobným nasadením a zanietením budovali a budujú skutočnú „vedomostnú spoločnosť“. To sú tí, ktorým zo srdca záleží na budúcnosti svojej vlasti. Všetci ostatní, vrátane „konštruktérov“ aktuálneho systému vysokoškolského vzdelávania, patria do veľkej skupiny – áno, veľkého vreca – tých, ktorí nerobili a nerobia nič iné, než že sa „vezú“ na vlne priemernosti a amaterizmu. Podobajú sa obieleným hrobom z Matúšovho evanjelia, lebo hoci navonok okrášlení množstvom titulov a akademických funkcií, vnútri sú vyprázdnení tak odborne, ako aj morálne. Augiášov „univerzitný“ chliev sa nepodarí vyčistiť ani nastupujúcej vláde. Samozrejme, pokiaľ by nepristúpila na radikálne opatrenia typu: redukcia počtu vysokých škôl, stanovenie kvóty na prijatých uchádzačov podľa jednotlivých odborov, sledujúc potreby národného hospodárstva či veľmi razantného sprísnenia kritérií „produkcie“ nových nositeľov vedecko-pedagogických titulov.

"Osvietená dvadsaťjednotka členov komisie si konečne otvorila oči a pomenovala problémy pravými slovami."

Zdieľať

Súdy boli vynesené, opatrenia navrhnuté. Úhrnom na šiestich stranách spomínanej správy (s. 22-27). Stačí to? Nakoľko relevantnými budú tieto návrhy pre budúcu vládu (keďže sebareflexie sa u predstaviteľov našich VŠ dočkáme len ťažko)? Krátky pohľad do nie tak ďalekej minulosti, najmä pokiaľ ide o schopnosti doterajších ministrov školstva naznačuje, že vyhliadok na optimizmus nie je mnoho. O čo menej nádejí má však dnešný slovenský vysokoškolák? Zaujíma to dnes vôbec niekoho?

Bez nádeje...

Iste nemožno zovšeobecňovať, no značná časť (povedzme, že väčšina) poslucháčov univerzít u nás začína svoje štúdium na istom stupni idealizmu. Nechajme teraz bokom tzv. miestodržiteľov, teda tých, ktorí vždy boli a vždy budú – vo viac alebo menej výraznej miere – prítomní vo vysokoškolskom systéme. Tých, ktorí svojím prístupom k štúdiu zaberajú miesto iným, azda šikovnejším a zdatnejším, ktorí sa však možno kvôli neutešujúcej finančnej situácii nedostali tam, kam ich sociálne lepšie situovaní rovesníci. Viera v poctivosť, hlad po vedomostiach, snaha dosiahnuť významnú životnú métu, túžba po dobrom životnom uplatnení... Postupne sa tieto nádeje a túžby univerzitnej mládeže okresávajú. Konfrontujú sa s drsnosťou reality, neraz s nepríkladným konaním tých, ktorí by mali byť vzormi nielen v oblasti odbornej, ale aj etickej – s učiteľmi. K tomu sa pridá celková „blbá nálada“, aká vládne v krajine, výsmech zo študentského statusu, rozširujúce sa opovrhovanie mladými, spoločenská dehonestácia určitých typov študijných odborov, rastúca nezamestnanosť,... Kto by už v takej situácii pomyslel na študentskú stavovskú česť či hrdosť? Aké duševné prežívanie môže mať v takomto prostredí mladý človek? Kam až dospeje tento vír beznádeje, do ktorého sú vťahovaní toľkí mladí dneška?

Smradľavé diplomy

Nadšenie z doterajších drobných úspechov sa premieňa na zúfalstvo. Po radosti z úspešných štátnic držia mladí absolventi v ruke diplom, ktorý smrdí. A nielen preto, že práve vyšiel z tlače. Životná križovatka je ponorená do hustej hmly. Ísť do Bratislavy a robiť poskoka v medzinárodnej firme, po dvoch rokoch presedlať a takto dokola? Alebo priľnúť k systému a využívať jeho výhody ešte ďalšie tri roky „na doktorandskom“, však potom sa ukáže? Čia je to vina, že sme dospeli až sem, keď sa z niekdajších príslušníkov elity národa stávajú námezdní otroci, predávajúci pod cenu svoju pracovnú schopnosť, zahodivší vlastnú dôstojnosť? Jedno je isté, nik zo súčasných študentov tento úpadok nezavinil. Čo však títo mladí ľudia môžu urobiť, je zastaviť ho. Stále na to majú šancu. Prinajmenšom svojou početnosťou a (zatiaľ len latentnou) odhodlanosťou vykríknuť, že cisár je nahý.

Marián Sekerák
Foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo