Mária Bruneau je Slovenka, ktorá sa vydala za Francúza a spolu s troma deťmi dnes žije na francúzskom vidieku. Hoci mali obaja dobre platenú prácu v medzinárodnej firme, opustili mestský život a odišli bývať do malej dedinky s vinicami.

Po príchode detí sa rozhodla ísť proti prúdu tamojšej spoločnosti a ostala doma s deťmi. Vo výchove sa rozhodla ísť svojou cestou, hoci sa inšpirovala aj ľahkosťou francúzskych matiek. Najmä čo sa týka jedla. 

Okrem blogovania v Denníku N je aj spoluzakladateľkou blogu Prepočuli sme Božie slovo. Hovorí, že túži spájať prostredia liberálov a konzervatívcov, ktorí majú tendenciu zotrvávať vo svojich zákopoch. Nerozumie, prečo o sebe Slováci zmýšľajú tak negatívne, slovenské slabosti vníma skôr ako naše plusy. 

Čo bolo pre vás hlavným impulzom, že ste s manželom radikálne zmenili prostredie, nechali ste prácu v nadnárodnej korporácii v Brne a presťahovali sa do malej dedinky vo Francúzsku?

Vždy nám záležalo na kvalite života, takže už od začiatku manželstva sme si predstavovali, že raz pôjdeme bývať niekam na vidiek a pravdepodobne do Francúzska, keďže manžel je Francúz.

Ale predchádzali tomu nejaké logistické dôvody, prečo sme to odsúvali. Obaja sme pracovali v IBM v Brne a keby sme chceli pokračovať s prácou v tejto firme, opäť by sme sa museli presunúť len do iného mesta, do Paríža alebo Lyonu.

Čakali sme teda na správne okolnosti a tie prišli.

Korporátne spoločnosti prinášajú však aj svoje výhody, stabilné prostredie a množstvo benefitov. Čo vás priviedlo k tomu, že ste nakoniec z tohto kolotoča vystúpili?

Určite to bol aj príchod dieťaťa. Práca vo veľkej firme má svoje pozitíva, mali sme tam zabezpečenú budúcnosť a istotu práce aspoň na dvadsať rokov dopredu. Odchádzali sme teda v tom najlepšom.

Hoci sme mali dobrú životnú úroveň, nikdy to pre nás nebola prvá priorita. Život máme len jeden, a tak sme boli postavení pred otázku, ako si upraceme hodnoty.

Prečo ste nakoniec odišli?

Keby sme sa rozhodovali len na základe životného štandardu, nikdy by sme sa do Francúzska nesťahovali, lebo to znamenalo, že sme obaja museli meniť profesiu, zázemie.

Nakoniec sme sa sťahovali preto, že sa nám narodilo hendikepované dieťa.

Presťahovali sme sa veľmi náhle, naša prvá Manon sa totiž narodila s Downovým syndrómom a vedeli sme, že bude mať logopedické problémy, chceli sme ísť od začiatku do prostredia, kde bude nasávať jeden hlavný jazyk a kam raz bude môcť chodiť do školy.

Nad životom na Slovensku ste neuvažovali?

Môj manžel nehovorí plynulo po slovensky, takže by nemal rovnaké možnosti uplatnenia. Ale úprimne nás aj priťahoval život vo Francúzsku, kde popri každodenných stresoch človek bežne chodí okolo historických stavieb, každých 50 kilometrov sa mení štýl prírody a kde je kuchyňa v hociktorej sociálnej triede umením.

Pre mňa Francúzsko nebola voľba blahobytu, ale skôr estetická voľba.

Vy však vyznávate konzervatívne hodnoty, prijali ste dieťa s postihnutím, rozhodli ste sa byť doma s deťmi. Neprekážalo vám, že pôjdete proti prúdu hodnôt tamojšej spoločnosti?

Naopak, mňa vždy bavilo, keď človek ide svojou cestou, svojsky. Môj manžel nie je celkom veriaci, teda zo začiatku sme ani nemali rovnaký názor na mnohé veci.

Ale keď sme sa dozvedeli, že máme dcéru s Downovým syndrómom, nechcem povedať, že som sa potešila, ale akoby zrazu bolo jasné, že nás to privedie na zaujímavé miesta a k inému životu.

Zažili ste aj chvíle vnútorného boja, či postihnuté bábätko prijať alebo nie?

Nebol to boj, lebo sme sa to dozvedeli až po pôrode. Ale veľa sme sa o tom rozprávali už predtým, pretože z niektorých vyšetrení neboli dobré výsledky.

Nakoniec aj špecialista na prenatálnu diagnostiku to uzavrel s tým, že nehrozí problém a riziko postihnutia poprel. Čiže my sme boli postavení už pred hotovú vec.

Aká bola vaša prvá reakcia po pôrode?

V takejto situácii musíte okamžite reagovať. Už to zrazu nebola len teória, ale bolo tu naše dieťa a my sme si kládli otázku, ako budeme ďalej fungovať.

Ten deň si budem naveky pamätať. Keď sa vám narodí prvé dieťa, je to veľmi intenzívny pocit, nádherná vec a na druhej strane sme vôbec nevedeli, čo bude zajtra, ako to budeme v našom vzťahu riešiť. Uvedomovali sme si, že pre manželstvo to môže vyústiť aj do dramatických situácií.

Už to zrazu nebola len teória, ale bolo tu naše dieťa a my sme si kládli otázku, ako budeme ďalej fungovať. Zdieľať

Bolo to plné emócií, ale zhodli sme sa, že keď sa nám to stalo, tak sa nám to asi malo stať a začali sme hľadať, kam nás má táto nezvratná okolnosť priviesť.

Pre mňa bolo silným momentom vidieť svojho muža, ktorý sa vždy presne tohto konkrétneho hendikepu obával, keď držal svoju dcéru, ako sa do nej okamžite zamiloval.

Trvalo sekundu, kým celý predsudok a paranoja zmizli, lebo do života mu vstúpila jeho dcéra, a nie nejaký fiktívny Downov syndróm.

Hoci sú Francúzi známi svojou toleranciou k postihnutým, na druhej strane si ctia aj toleranciu k slobodnému rozhodnutiu ženy. Deti s Downovým syndrómom sa už všade v Európe takmer nerodia. Nečelili ste narážkam okolia, že kde sa stala chyba?

I keď je vo francúzskych médiách i spoločnosti silne prítomný názor, že je normálne, keď sa tieto deti v prenatálnom štádiu eliminujú, napriek tomu v medziľudských vzťahoch sa o tom ľudia nerozprávajú.

Uvedomujú si, že pre niekoho to môže byť citlivá téma, ktorá je určitým spôsobom tabu. Je to však pre mňa dôkazom, že ľudia vnútorne cítia, že to nie je len tak. Preto sa tomu radšej vyhýbajú.

Takýto prístup, ignorovanie tejto témy, vás osobne skôr zraňuje?

Kým som to pochopila, prekážalo mi to.

Nemyslím to teraz tak, že ľudia berú na mňa ohľady, ale že ma potešilo, keď som si uvedomila, že ľudia tušia, že to nie je v skutočnosti otázka raz a navždy vyriešená, že má sa konať takto a bodka.

A potom už samotná integrácia postihnutého človeka do spoločnosti je vo Francúzsku na vysokej úrovni. Tým, že rovnosť majú zakotvenú v ústave, je tu pre nás jednoduchšie žiť, pretože postihnutí ľudia tu majú mať rovnakú kvalitu života ako ostatní.

Ako reagovala na príchod vašej dcéry rodina a kamaráti na Slovensku?

V prvom okamihu, keď sme to oznámili, boli všetci vo veľkom šoku. Dokonca sa mi zdalo, že všetci boli viac v šoku ako my. Bola to taká prvá reakcia zo strachu z neznáma, báli sa asi aj za nás, nevedeli, ako to zoberieme.

Nedá sa však porovnávať, ako zareagovali na Slovensku a vo Francúzsku. Je to od človeka k človeku.

Vy ste v jednom svojom blogu napísali, že po bolestivej reakcii jednej známej, ktorá rozmýšľala o potrate, už chápete aj zmysel pochodu za život. Čo ste tým mysleli?

Toto je pre mňa citlivá téma, keď si niekto potrebuje hájiť svoje názory medzi svojimi. Mám pocit, že to prináša zákopové situácie a že to zbytočne vyostruje atmosféru.

Ale na druhej strane som chcela napísať v Denníku N text, ktorý by priblížil videnie oboch strán. Priniesť pohľad z druhého brehu, aby som vysvetlila, prečo asi idú konzervatívci pochodovať a prečo to chcú, naopak, liberáli bojkotovať.

Konzervatívci chceli verejne deklarovať, že život je hodný spoločenskej ochrany už od počatia. Nebolo to o znevážení iného názoru, ale o pokojnom vyjadrení toho svojho. Ten, kto považuje dieťa za človeka už v tele matky, nemôže uznať pohľad, že je v poriadku, keď sa rodičia rozhodnú pre potrat...

To verím. Otázka je, čo chcú dosiahnuť. Ak chcú reálne ochrániť počaté deti, najprv potrebujú presvedčiť ich potenciálnych rodičov, ktorí to takto nevidia. A oponovanie nezvykne presvedčiť.

Napríklad ľudí, ktorí sa k tejto voľbe dostanú niekedy z úplne elementárneho pudu sebazáchovy. Lebo už majú doma deti a napríklad pár rokov od únavy nespali.

Nie každý to robí z egoizmu. Niekto má taký silne vybudovaný pocit zodpovednosti, aby rodinu nepriviedol za každú cenu do hmotnej núdze, preto jednoducho nevie prijať viac detí.

Mali by sme sa teda asi viac baviť o možnostiach, ako podporiť rodinu v spoločnosti, lebo to veľakrát ovplyvní, či sa rodina rozhodne pre ďalšie dieťa. V blogoch sa snažím spomínať aj to, koľko mentálnej záťaže majú dnes rodičia v starostlivosti o deti.

Mnohí robia určité voľby zo strachu len preto, že majú toho naozaj veľa na pleciach a chcú sa správať čo najzodpovednejšie voči svojej rodine.

Dobré by bolo viac rozprávať o tom, aké je náročné mať deti. Pretože dnes sú mladí ľudia – to hovorím aj o sebe – šokovaní po príchode dieťaťa, ako im zmení život. Určite existujú spôsoby, ako sa lepšie pripraviť.

Vy sa tam jasne definujete ako kresťanka, cítite to ako nejaké svoje poslanie spájať tieto dve prostredia?

Určite áno. Za svoju pridanú hodnotu považujem schopnosť porozumieť opačnému názoru. Asi preto, že takéto nastavenie mi chýba, a to úplne vo všetkých sférach. Kým ja to vnímam ako základnú vec, ktorú by sme sa mali učiť už na školách.

Za svoju pridanú hodnotu považujem schopnosť porozumieť opačnému názoru. Asi preto, že takéto nastavenie mi chýba, a to úplne vo všetkých sférach. Zdieľať

Takže áno, mojím poslaním môže byť sprístupniť pochopenie. Aj keď niekto má v niečom pravdu, ten druhý je obohatením, prinesie argumentáciu z iného uhla pohľadu. Dôležitý je aj spôsob, akým pravdu sprostredkúva.

Mne osobne veľmi prekáža, keď konzervatívci alebo liberáli nechcú ani počuť ten druhý názor. Počuť v zmysle, že sa snažím naozaj reálne pochopiť, prečo si to ten druhý myslí. Nie odbiť iný názor s tým, že ten je proste blbý alebo nemal šťastie vedieť to, čo ja viem.

Čo je vo Francúzsku to, čo rodinám pomáha? Prečo je tam moderné mať viac detí?

Je tu viac možností podpory rodiny, nájsť stráženie detí nie je problém, keď je napríklad rodina bez zázemia. Sú to však väčšinou profesionálne služby.

Čo mi tu chýba, je normálna medziľudská ochota si vypomôcť s deťmi. Naša dedina je plná babičiek, ktoré chodia na pravidelný jogging, ale tie mamy, ktoré majú depresiu z vyčerpania, ich nemôžu požiadať o pomoc.

Vo Francúzsku je bežné stretnúť rodinu s troma deťmi, v demografii sa im v porovnaní s inými európskymi štátmi naozaj darí. Môže to byť aj prístupom tamojších žien k materstvu?

Slovensko a Francúzsko sú asi v prístupe k malým deťom na opačných koncoch. Francúzske ženy berú materstvo pragmatickejšie. Ja to však vnímam tak, že je to veľakrát aj škoda.

Tu chodia mamy po troch mesiacoch dieťaťa do práce. Dobre, každý musí splácať hypotéku, ale prvý dôvod ani nebýva tento ekonomický, ale skôr to, že sa už ani nepatrí ostať doma.

Je to akýsi sociálny úzus, že je normálne, keď sa cez deň o dieťa stará niekto iný. Je to status správnosti, keď sú obaja rodičia zamestnaní.

Takže v mojom okolí si ženy bežne viac detí nevolia, lebo už pri druhom, treťom dieťati to začína byť nekombinovateľné. Porozvážať každého na iný čas do inej školy a zabezpečiť, kto koho vyzdvihne, keď zavrie družina, lebo rodič sa vracia o siedmej večer domov.

Je škoda, že sa tu za jedinú správnu možnosť považuje ísť do práce a že sa cez prsty pozerá na ženy, ktoré sa rozhodnú byť na materskej.

To ste zažili aj na vlastnej koži?

Samozrejme, zažívam to pravidelne. Ale tým, že to bolo naše vlastné rozhodnutie, tak mi to bolo až smiešne, že sa na mňa pozerali ľudia pohŕdavo. Tak si poviem pri pohľade na tie uponáhľané maminy, že veď nikto nemá kvalitnejší život ako my.

Je škoda, že sa tu za jedinú správnu možnosť považuje ísť do práce a že sa cez prsty pozerá na ženy, ktoré sa rozhodnú byť na materskej. Zdieľať

Mne je ľúto, že si nemôžu ani dovoliť inú voľbu, nie finančne, ale kultúrne.

Najprv bolo právo ísť pracovať, postupne sa stalo povinnosťou pracovať a trojročné deti sú pokojne desať hodín denne preč z domu, v rámci ktorých sa štyrikrát premiestnia autobusom.

Ale myslím si, že sa to bude meniť. Nová kultúra práce startupov totiž prináša úplne nové podmienky, stále viac v súlade so súkromným životom.

Cez vaše blogy cítiť, že z francúzskej výchovy ste mnohé prevzali a k deťom pristupujete s väčšou ľahkosťou.

Je možné, že to, že je mama tri roky doma, si vysvetlí tak, že jej jedinou prácou je starať sa 24 hodín o dieťa a točiť sa okolo neho.

Francúzska mama či otec musí stihnúť prácu, ísť do fitness, navariť večeru, rozvážať deti po krúžkoch.

Aj keď sa to nedá úplne zovšeobecňovať, veď dnes si už každý vyberie, čo sa mu z ktorého stereotypu hodí.

My sme často presvedčení, že Francúzi sú tým najlenivejším národom, lebo neskoro vstávajú, stále kávičkujú, dve hodiny obedujú a stále len debatujú a mítingujú. Opak je však pravdou, ten ich deň je taký nabitý, že veľakrát nerozumiem, ako takto vládzu fungovať.

My sme často presvedčení, že Francúzi sú tým najlenivejším národom, lebo neskoro vstávajú, stále kávičkujú, dve hodiny obedujú a stále len debatujú a mítingujú. Opak je však pravdou. Zdieľať

Oni sú extrémne vyťažení, a to nehovorím o nejakých vychytených profesiách. Francúzky sú teda asi z tohto dôvodu veľmi efektívne a na všetko majú veľa dobrých patentov. Ich deti sú, aj keď až od určitého veku, oveľa samostatnejšie. Dá sa z toho niečo naučiť, ale každý extrém je problém.

Čo je váš hlavný princíp vo výchove?

Rovnováha a určite čas, ktorý deťom venujeme a ktorý s nimi trávime. Ale práve preto, že mi záleží na ich samostatnosti. Pre mňa bolo preto podstatné odísť zo zamestnania.

Hoci ja nie som prirodzene materinský typ ani sa nevyžívam v hraní s riadikmi. Ale skôr som videla pozitíva toho, keď je rodič s deťmi. To je najväčšia investícia.

Dávame si teda pozor, aby aj deti mali na seba čas, neprepĺňame im program. Organizujeme si veci tak, aby sa spolu mohli aj nudiť. Ja im teda nejako špeciálne ten čas neorganizujem, som tu prítomná, keď ma potrebujú, varím im. A cez víkendy sa snažíme byť spolu, hoci vždy sa nájde iná robota, a venovať trochu času každému dieťaťu aj osobitne.

Na Slovensku sa mi páči, že je ešte normálne, keď je mama s malými deťmi, aj keď si to veľakrát oddrie. Chápem, že nie každý to zvládne, ale mení to človeka, keď si s deťmi užije všetko, aj to dobré, aj to zlé.

Francúzsku ľahkosť vidieť napríklad v tom, ako pristupujete k strave detí, kde sa nedržíte žiadnych tabuliek a vaše deti jedia od pol roka v podstate všetko a v roku vedia pekne stolovať a neohŕňať nos nad jedlom.

V našej výchove je dosť podstatná aj strava, lebo je to základ rodinného krbu, okolo stola sa vždy nájdeme ráno, na obed, večer. To je francúzsky tradičné.

Ale funguje nám to odmala najmä preto, že im od šiestich mesiacov dávame jesť všetko.

Ako to robíte?

Prevzali sme metódu ,Baby-led Weaning’, spísanú vďaka dule Gill Rapley, ktorá roky študovala detský vývin a kŕmenie. Vyšla aj knižne a testovala som ju na všetkých našich troch deťoch.

V našej výchove je dosť podstatná aj strava, lebo je to základ rodinného krbu, okolo stola sa vždy nájdeme ráno, na obed, večer. To je francúzsky tradičné. Zdieľať

Hoci názov by niekto mohol dezinterpretovať tak, že dieťa si diktuje, čo chce jesť. Naopak, máme vnímať to, čo dieťa hovorí, ale naučiť ho pravidlám stolovania od útleho veku.

Princípom je dieťa nekŕmiť. Len čo je schopné sedieť vzpriamene, uchopiť jedlo a priniesť si ho do úst, je pripravené jesť samo.

A vy mu nič nemixujete ani nepretláčate vidličkou, ono si samo zoberie z toho, čo máte na stole. Učí sa všetko ochutnávať, takto sa učí jesť.

Nehrozí, že dieťa si napchá do úst veľký kus a začne sa dusiť?

Nie je to nebezpečná metóda, riziko zabehnutia je možno ešte menšie ako pri kŕmení lyžičkou, lebo dieťa vie skúšať a používať ústnu dutinu primerane, učí sa postupne, aký kus si do úst môže dať.

A keď dodržíte pravidlá, napríklad že začínate s mäkšími jedlami veľkosti prsta, ako je uvarená zelenina, ovocie, mäso, syr, vajíčka, dieťa sa o pár týždňov naučí žuť a prehĺtať.

Cieľom je, aby si dieťa hmatom, ústami otestovalo potraviny a neboli preň už neznáme?

Presne tak. Chutnanie jedla deti už neberú ako utrpenie, ale ako dobrodružstvo, že to mohli skúsiť samy. Každý nový chod ich potom fascinuje.

Dcéra minule prišla zo škôlky s tým, že sa musíme naučiť robiť karfiol s presne tou rajčinovou omáčkou, čo mali na obed. Úplne inak hovorí o jedle ako jej rovesníci, chutia jej zdravé veci. Jesť zdravo pre nich nie je povinnosťou, ale radosťou.

Teda vďaka tomuto prístupu vidíte na svojich deťoch, že zjedia všetko?

V konečnom dôsledku je to jednoduchšie pre rodinu. V podstate vôbec neriešime, čo deti budú a čo nebudú jesť. My navaríme a tu sa je.

A baví nás to, lebo všetci sú spokojní.

Jasné, že sú dni, keď sa im niečo nepáči na tanieri a frflú, ale vtedy jasne vedia odkiaľ-pokiaľ.

Ako to myslíte?

Pokiaľ je niečo, čo naozaj nechcú, lebo im nesadne nejaká ingrediencia, tak to do nich nebudem pchať, ale vedia, že ďalšia možnosť najesť sa bude až večer.

Majú svoje preferencie, každý nemá rád všetko rovnako. Je prirodzené, že keď donesiem neobľúbené jedlo, niekto sa zamračí. Tu však nastupuje výchova, ako na to zareagujem.

Keď niekto ofrfle, čo som navarila, vedieme ich k tomu, že za tým jedlom sú veľká práca, čas a peniaze. Učíme ich teda aj to, ako na jedlo reagovať. A dá sa to natrénovať.

Aká je vaša reakcia, keď dieťa povie, toto nechcem, lebo mi to nechutí?

Nemusí to zjesť, ale vie, že bude hladné. Samozrejme, prihliadam na vek. Najmladší má teraz 17 mesiacov, on v tomto veku ešte nemá rád šalát, chutí mu asi ako papier.

To však neznamená, že mu ho teraz nebudem desať rokov ponúkať. Aj on už vie, že na obed máme toto a večera bude iná. Nikdy nevarím viac jedál podľa chutí detí.

Výsledkom nemá byť ani to, že si jedlo odtrpia, ale že sa naučia s tými zásadami spokojne žiť. A že to najmenej, čo môžu spraviť, keď ich niekto pohostí, je jedlo aspoň ochutnať a niečo zjesť.

Normálne jedia mušle, kapustnicu, všetky druhy mäsa, varenej i surovej zeleniny. Pre rodiča je to veľká satisfakcia, keď vidí svoje deti, že sú hladné a chcú jesť. Chladničku nemáme rozdelenú na detskú a dospelácku. A nemusím ich naháňať s lyžičkou, musím ich skôr vyháňať od stola.

Pristupujete v tomto inak k dcérke s Downovým syndrómom?

My k nej nepristupujeme v ničom inak, aj pre ňu platia rovnaké pravidlá. Až niekedy zabudneme, že máme dieťa s postihnutím. Nemá špeciálny prístup, jedine berieme ohľady na talenty a citlivosť toho-ktorého dieťaťa, aby sme si cez tieto špecifiká vedeli s nimi nájsť vzťah.

Všetci však vieme, že Manon pri stole potrebuje viac času, lebo ťažšie žuje vzhľadom na svoj hendikep. Ale ak žuje dlho z dôvodu, že jej to nechutí a naťahuje čas, tak ju nenechám pri stole dve hodiny.

My sme však po aplikovaní tejto metódy na postihnuté dieťa ostali až šokovaní, čo sa nám podarilo. Lekári nám totiž vraveli, že z dôvodu svalovej hypotónie to takto dieťa nikdy nepožuje.

A ukázalo sa, že samostatné jedenie jej veľmi pomohlo v zručnostiach. Ja ju dnes nájdem bežne v kuchyni sedieť s kuchárskou knižkou na zemi, ako si študuje, čo by si ešte dala.

Rada píšete aj o slovenskej depke, teda o pocite Slovákov, že u nás je všetko zlé. Z našich negatívnych rysov často robíte pozitívne. Prečo máte pocit, že nám musíte pripomínať, že to nie je u nás až taká katastrofa?

Mám pocit, že na Slovensku vládne nejaká tajomná mikroklíma. Nielenže sme v centre Európy a veľmi ľahko sa tam dá dostať, ale zároveň o nás nikto nevie.

Sme miniatúrna krajinka, ktorá si žije vlastným životom a tempom. Problémy Slovenska sú teda v porovnaní so svetom len akoby súkromnou sférou, málokto rozumie slovenčine a to všetko je čarom našej krajiny.

Viem, že mi mnohí môžu vyčítať, že takto to vnímam len preto, lebo nemusím prežívať tie každodenné katastrofy v školstve či zdravotníctve.

Lenže to tak nefunguje, nikde nemáte na ružiach ustlané a všade sa musíte životom predierať. Všade sa musí mama rovnako každé ráno zobudiť a upratať dom, lebo deti sa práve tadiaľ prehnali. Nikto to nemá všetko len ľahšie.

Naozaj je to na Slovensku až také zlé? Lenže to tak nefunguje, nikde nemáte na ružiach ustlané a všade sa musíte životom predierať. Všade sa musí mama rovnako každé ráno zobudiť a upratať dom, lebo deti sa práve tadiaľ prehnali. Nikto to nemá všetko len ľahšie. Zdieľať

Vo Francúzsku sú síce veci, ktoré fungujú oveľa lepšie, ale aj na Slovensku je veľa vecí, ktoré fungujú dobre, lenže ľudia si netrúfajú to ani pochváliť. Akoby si hovorili, že my máme ešte dlhú cestu pred sebou a ešte sa nemôžeme tešiť.

Z čoho by ste sa na Slovensku dnes tešili?

Tešila by som sa práve z toho potenciálu, že na Slovensku toľko vecí nefunguje, a preto je tam veľmi veľa príležitostí, ako niečo zmeniť a niečo vytvoriť.

A výsledok je viditeľný a dosah je oveľa citeľnejší, ako keby sme chceli niečo meniť v Amerike.

Je dôležité variť z toho, čo je dostupné. A hoci to veľa Slovákov nepripúšťa, hlboko vo vnútri je pre nich Slovensko nesmierne vzácne. Presne z toho istého dôvodu, pre ktorý by nikdy neemigrovali.

Slovenskú servilnosť ste označili ako jednu z top vlastností Slovákov. Prečo?

To som spomínala v zmysle pokory, že vieme byť obdivní voči iným krajinám, hlavne západným, niekedy až slepo.

Je to v podstate pekná črta, keď si uvedomujete plusy druhého, svoje reálne limity, z čoho pramenia ďalšie odolné vlastnosti. Napríklad že sa vieme uspokojiť s málom a vieme byť nadšení z banálnych vecí.

Hoci to veľa Slovákov nepripúšťa, hlboko vo vnútri je pre nich Slovensko nesmierne vzácne. Presne z toho istého dôvodu, pre ktorý by nikdy neemigrovali. Zdieľať

Problém tých dravejších, väčších národov potom je, že síce majú toho veľa, lebo si veľa vedeli vydupať, ale nevedia sa tešiť z malých vecí.

My sme sa našimi podmienkami vytrénovali slúžiť druhým. Sme svojím školstvom a autoritatívnym prístupom učiteľov vyškolení. A hoci s tým systémom nesúhlasím, treba z toho vyťažiť.

Tým, že sme si na cvičisku museli dosť vytrpieť, keď prídeme do globálneho sveta, máme oveľa viac kvalít oproti konkurencii. Spomeniem len takú základnú, ktorou je výdrž.

V čom vám slovenská DNA pomáha v živote vo Francúzsku?

Ja si neviem vynachváliť, ako bol namiešaný môj život. Detstvo na Slovensku a teraz dospelý život v inej krajine, pre mňa je to taký pestrý a zaujímavý čas, je dobrodružstvom to porovnávať.

Francúzsko je kultúrne veľmi bohatá krajina, v každej dedine máme stáročné domy a zámky, kde však bývajú ľudia, ktorí sa o to musia starať, čiže majú úplne iné estetické povedomie a vnímanie prírody.

My máme zas niečo celkom iné a tu je to vnímané až exoticky. Sú to maličkosti, ktoré si oni zo svojho kráľovského pôvodu ani nevedia predstaviť.

Sú to osobnostné potenciály, ktoré sa ani nedajú naučiť. Moje deti z toho niečo budú mať, ale už to nedostanú celé.

Foto: archív Maria Bruneau

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo