Štyridsať rokov v tajných službách

Štyridsať rokov v tajných službách

Tolstoj a Gorkij, ilustračná fotografia. Foto: wikimedia

Životný osud Vladimíra Krivoša je pútavejší ako román. Čítanie na nedeľu.

„Keď som bol v Anglicku a zoznámil som sa s Bonč-Brujevičom, nariadil mi, aby som v Petrohrade odovzdal zväzok listov a súčasne, v tom istom čase Bonč-Brujevič oznámil do Petrohradu, že mám so sebou listy s politickým obsahom“.

(Z výpovedí V. Krivoša v januári 1918)

Už sme písali o tom, že Vladimír Krivoš nebol obyčajným tajným úradníkom. Jeho duša sa zmietala otrasmi ctižiadostivosti a pýchy. Chcel, aby ho poznal nielen okruh jeho spolupracovníkov, ale aj takzvaná „širšia spoločnosť“. Pokračoval teda v literárnej činnosti, pravidelne publikoval články v slovenskom periodiku Národnie noviny, udržiaval kontakty s okruhom najrozličnejších osôb, medzi ktorými nechýbali ani ľudia zo Slovenska. V roku 1892, päť rokov po získaní autorovho súhlasu uverejnil vo svojom preklade poému S. H. Vajanského Herodes. Mal prístup do domu zámožného Olimpa Julianoviča Stana, v ktorom sa stretávala smotánka panslávskej spoločnosti. Na „Stanových sobotách“ sa zúčastňovali ľudia tých najrozličnejších profesií: laici i klérus, vojenskí predstavitelia a učitelia, úradníci aj dvorania. Medzi nimi aj mnohí známi činitelia ruskej a slovanskej kultúry. Býval tam napríklad dirigent Mariinského divadla a skladateľ Eduard Napravnik, spisovateľ N. M. Sokolov a mnohí iní. Za stolom, ktorý ponúkal víno a rôzne pochutiny, viedli hostia debaty o divadle, hudbe, udalostiach v Petrohrade aj vo svetovej politike. Všetko toto bezpochyby mladému mužovi imponovalo.

Súčasne Krivoš udržiaval priateľské kontakty so známymi slovenskými stúpencami L. N. Tolstého, Dušanom Makovickým a Albertom Škarvanom. O týchto dvoch mužoch sa zmienime osobitne.

Dušan Petrovič Makovickij (Makovický) (1866 – 1921) bol bratrancom Vladimíra Krivoša a absolvoval lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Počas štúdií sa spriatelil s Albertom Škarvanom (1869 – 1926). Koncom roka 1890 odoslala skupina slovenských študentov L. N. Tolstému list. V tom čase Dušan Makovický preložil do slovenčiny niekoľko diel obľúbeného spisovateľa. V septembri 1894 bol prvý raz v Jasnej Poľane. V jednom z listov sa Lev Nikolajevič vyjadril o svojom slovenskom hosťovi nasledovne: „Ak som ho dobre odhadol, je to čistý, krotký a nábožný človek.“ Následne v novembri 1897 navštívil Jasnú Poľanu a niekoľko týždňov v decembri 1901 až januári 1902 bol hosťom u Tolstého na Kryme. Od konca roku 1904 sa stáva spisovateľovým domácim lekárom a trvale žije v Jasnej Poľane. Bol to práve on, s kým v októbri 1910 Lev Nikolajevič opustil svoj domov, do ktorého sa už viacej nevrátil. Dušan Makovický zostal v Jasnej Poľane do novembra 1920. Potom sa spoločne s manželkou vrátil do vlasti, kde 12. marca 1921 ukončil život samovraždou.

Makovický celé roky udržiaval kontakty s priateľom z mladosti Albertom Škarvanom. Aľbert Aľbertovič, ako ho volali v Rusku, bol taktiež povolaním lekár a v rokoch 1895 – 1896 sa dostal do povedomia európskej spoločnosti. Ako presvedčený stúpenec Tolstého sa rozhodol svoje presvedčenie pretaviť do praktického života. Počas vykonávania vojenskej služby v hodnosti lekára sa sedem týždňov pred jej skončením rozhodol neplniť si vojenské povinnosti. Jeho nadriadení ho odvelili na psychiatrické vyšetrenie. Potom, čo ho uznali príčetným, bol postavený pred vojenský súd. Rozsudok znel: štyri mesiace samotky, degradácia na vojaka, doslúženie v tomto zaradení do konca služby a odobratie lekárskeho diplomu. Po odpykaní trestu Škarvana opätovne poslali do psychiatrickej nemocnice. Keďže sa zdvihla vlna nevôle a protestov širokých más európskej spoločnosti, úrady boli nútené prepustiť ho z dôvodu choroby na dobu jedného roka.

Keď sa Škarvan dostal na slobodu, pricestoval 20. alebo 21. júla do Jasnej Poľany. Lev Tolstoj sa o ňom dozvedel od Dušana Makovického v auguste 1894. Bol to tiež on, kto spisovateľovi v liste zo 16. februára 1895 oznámil, že Aľbert Aľbertovič odmietol pokračovať vo vojenskej službe. Odvtedy L. N. Tolstoj pozorne sledoval osudy svojho slovenského prívrženca. Ďalšia Škarvanova návšteva u Tolstého sa konala v septembri – októbri 1896, v januári bol zasa na návšteve Tolstého a V. G. Čertkova v Moskve. V tom čase začali rakúske úrady trvať na jeho návrate do vlasti, kde si mal ešte odkrútiť sedem týždňov vojenčiny. Ruské úrady ho zasa vyzývali, aby opustil krajinu. V tejto situácii sa Škarvan rozhodol, že odíde do Anglicka, ktoré bolo v tom čase považované za útočisko politických emigrantov každého razenia. Rusko opustil 13. februára 1897 spolu s V. G. Čertkovom.

Lev Nikolajevič Tolstoj v roku 1897, zdroj: wikimedia

Tu si takisto dovolíme malé odbočenie. Keďže životné cesty Krivoša a Čertkova sa pretnú aj v roku 1897, je nevyhnutné zmieniť sa aj o tomto mužovi. Čertkov pochádzal zo známej šľachtickej rodiny, bol vynikajúcim gardovým dôstojníkom kavalérie, no v roku 1881 prežil duchovnú drámu. Odišiel do výslužby a začal sa venovať osvetovej činnosti medzi roľníkmi. Vladimír Grigorjevič sa spoznal s Levom Tolstým v októbri 1883 a odvtedy sa stal jedným z jeho najhorlivejších stúpencov, vydavateľom a propagátorom jeho diel. V úvodnej stati k 88. dielu Úplného zobraného diela L. N. Tolstého je poznamenané, že Vladimír Grigorievič Čertkov bol „najbližším priateľom L. N. Tolstého v období posledných dvadsiatichpiatich rokov jeho života. Jedným z najdôležitejších cieľov ich spoločných snažení sa stala ochrana rôznych prúdov „staroobriadcov“ pred prenasledovaním ruskou pravoslávnou cirkvou a štátom. Čertkov a iní „tolstojovci“ aktívne vystupovali za práva a poskytnutie pomoci duchoborcom, ktorých vysťahovali na Kaukaz pre ich odmietanie vojenskej služby. Osobitnú vlnu vládneho hnevu vyvolalo rozširovanie letákov „Pomôžte!“. V dôsledku toho boli P. I. Biriukov a I. M. Tregubov vyhostení do Pobaltia. U V. G. Čertkova vykonali 2. februára 1897 domovú prehliadku. Na druhý deň mu oznámili cárske nariadenie o vysťahovaní s právom voľby: buď v hraniciach monarchie alebo do zahraničia. Čertkov si zvolil druhú možnosť a z Petrohradu odišiel 13. februára 1897. Do roku 1906 žil na londýnskom predmestí Croydon.

Keď Škarvan s Čertkovom opustili krajinu, Tolstoj s nimi udržiaval pravidelnú korešpondenciu. Začiatkom augusta 1897 sa Škarvan nachádzal v Holandsku, kde sa zúčastnil na diskusiách holandských intelektuálov a robotníkov o filozofických a sociálnych názoroch Tolstého. O svojich pocitoch prostredníctvom listov informoval manželov Čertkovových. Čertkovova manželka Anna Konstantinovna posielala ich kópie Tolstému. Dvanásteho augusta spisovateľ ďakoval Čertkovovcom za „nádherné listy“ Škarvana, ktoré ho mimoriadne potešili. V roku 1898 vyšla v Londýne po rusky Škarvanova kniha Moje odmietnutie vojenskej služby. Poznámky vojenského lekára, ktorá bola neskôr preložená do niekoľkých jazykov.

Neskôr sa Škarvan venoval prekladateľskej činnosti a do slovenčiny preložil diela M. Gorkého, I. Turgeneva, A. P. Čechova. V roku 1909 do nemčiny preložil predpokladanú prednášku L. N. Tolstého, s ktorou mal vystúpiť na XVIII. Medzinárodnom mierovom kongrese v Štokholme. Pre Tolstého bola Škarvanovou najcharakteristickejšou črtou „pravdivosť“. Samotný Škarvan mu poslúžil ako prototyp jedného z hrdinov jeho nedokončenej drámy A svetlo v tmách žiari (I svet vo ťme svetit). Lev Tolstoj na tejto dráme pracoval od roku 1893 do roku 1902. Je dôležité podčiarknuť, že tak D. Makovický, ako aj V. G. Čertkov a A. Škarvan zostali do konca života presvedčenými stúpencami „tolstojovstva“ a riadili sa ním aj v praktickom živote.

Je samozrejmé, že Vladimír Krivoš sa s Dušanom Makovickým poznal a priateľské kontakty udržiavali aj po jeho príchode do Petrohradu. Slovenský autor Štefan Kolafa sa domnieva, že D. Makovický viac ráz využil bratrancove služby, hlavne keď šlo o urgovanie jeho zásielok do Ruska. To sa týkalo aj jeho korešpondencie so Škarvanom. Je celkom možné, že v januári 1897 týmto kanálom poslal Makovický Škarvanovi list Ivana Hálka z Prahy z 9. (21.) januára, druhé číslo viedenského anarchistického časopisu Ohne Stadt a niektoré ďalšie materiály. O doručení Hálkovho listu i tlačených materiálov Škarvan informoval L. N. Tolstého v liste z 29. januára. Preto na základe predpokladov Š. Kolafu sa mohlo prvé stretnutie petrohradského cenzora a slovenského prívrženca L. Tolstého uskutočniť niekedy po dvadsiatom januári 1897. To znamená, že sa mohli stretávať v období troch týždňov do 13. februára, keď Škarvan odišiel do zahraničia.

Niekedy medzi 7. až 12. februárom, keď Lev Tolstoj pricestoval do Petrohradu, aby vyprevadil Čertkova a Škarvana, vznikla aj pamätná fotografia. Na rube fotografie sa nachádza špeciálna pečiatka s nápisom: „Amatérsky fotograf Krivoš.“ Tak sa Vladimír Ivanovič, hoci len na krátky moment dostal do okruhu veľkého spisovateľa a jeho blízkych prívržencov. Literárny vedec L. S. Kiškin cituje spomienky na tieto udalosti z pera spisovateľky V. Mikulič (L. I. Veseletinskej): „Sám Lev Nikolajevič pricestoval do Petrohradu, aby sa podľa jedných rozlúčil s Čertkovom, podľa druhých pousiloval vybaviť jeho omilostenie. V deň odchodu sa u Čertkovovcov zhromaždilo ešte viac ľudí. Dve veľké miestnosti boli plné ľudí. Spoločnosť sa tam vykryštalizovala akosi sama. Smotánka v jednej miestnosti, a čo bolo prostejšie, to sedelo v druhej.“ L. S. Kiškin si všimol, že 7. februára 1897 bol Tolstoj podľa údajov „Denníka sledovaní“ policajných špehov, ktorí za ním sliedili, oblečený práve tak, ako je zachytený na fotografii. Tiež vyriekol nie nepodloženú domnienku, že sa fotografovalo vo dvore, kde bývala rodina Čertkovových. Z osemnástich osôb, ktoré sú na fotografii, L. S. Kiškin identifikoval jedenástich. Naľavo od L. N. Tolstého je syn známeho maliara N. N. Ge; napravo od spisovateľa stojí V. G. Čertkov, P. I. Biriukov, I. E. Repin, vedľa veľkého umelca – Vladimír Krivoš. Sprava doľava sedí I. I. Gorbunov-Posadov, A. Škarvan, O. K. Diteriks (sestra Čertkovovej ženy), A. K. Čertkovová a M. K. Diteriks (sestra Čertkovovej).

Dokonca aj po Škarvanovom vyhostení s ním Krivoš zostával v písomnom styku. Keďže až príliš dobre vedel, aký záujem „čiernych kabinetov“ vyvoláva korešpondencia ľudí podobného typu, nazval si svojho priateľa pseudonymom „Mariška“. V týchto listoch sa Krivoš javí ako človek, ktorý hĺba nad problémami patriotizmu, kresťanstva, „tolstojovstva“, o ich spoločných a rozdielnych rysoch. Môže to byť spôsobené aj tým, že slovenskí intelektuáli si ruskú kultúru hlboko vážili, dokonca sa pred ňou skláňali a vážili si množstvo jej motívov. To sa veľmi jasne prejavovalo v hodnotení Leva Tolstého. Predstaviteľov demokratických kruhov na spisovateľovi priťahoval jednak jeho umelecký talent, jednak aj jeho filozofické názory. Iní zasa vyjadrovali nesúhlas s tolstojovskou kritikou samoderžavia, oficiálneho pravoslávia a iných pilierov vtedajšieho politického a spoločenského poriadku. Napríklad uznávané prvé pero vtedajšej slovenskej literatúry Svetozár Hurban-Vajanský v roku 1892 písal: „Tolstoj je taký obrovský, že kto ho nevidí, sám sa bezpochyby prezrádza vlastnou slepotou... Tolstoj je ako umelec naozajstný velikán“. No v takých jeho dielach, akými sú V čom spočíva moja viera, Kreutzerova sonáta, Peniaze, Spoveď a pod., pokračuje S. Hurban-Vajanský, „vidím ohromné a postupné zblúdenia... samovražednú logiku a hrdý nedostatok veľkého umu.“

Takúto pozíciu vo vzťahu k Tolstému zaujímal aj Krivoš. Dvadsiateho apríla 1897 na slávnostnej schôdzi petrohradskej Slovanskej dobročinnej spoločnosti vystúpil s prejavom, venovaným 50. výročiu narodenia Svetozára Hurbana-Vajanského. Táto reč bola o dva týždne uverejnená v novinách Sankt-Peterburské vedomosti. Začínala sa slovami: „V januári toho roku oslávil polstoročnicu svojej pozemskej púte skromný pracujúci na slovanskej nive Svetozár Hurban-Vajanský, ktorého meno sa zaslúžene teší povesti uznávaného básnika, spisovateľa a žurnalistu – všade tam, kde znie slovanská reč.“

Po tomto vystúpení sa na zhromaždení až do jeho konca viedli nacionalistické debaty o situácii slovenského národa: „Slovenský národ je v súčasnosti vydaný napospas ľuďom jedného kmeňa s Mongolmi, Mandžurmi, Turkami, Tatármi a Čuchnami – národu maďarskému... v Maďarsku sa falšuje všetko, nielenže nevynímajúc samotnú históriu, ale aj údaje a súčasná štatistika.“ Autor poukazoval na manipulácie pri voľbách, na prenasledovanie slovenskej národnej kultúry, na snahy o násilnú maďarizáciu. Pritom sa v jeho úvahách opätovne vyskytovali náznaky antisemitizmu: Krivoš vyhlasoval, že Európa chváli maďarskú vládu zato, že tá „dostala do parlamentu Židov, a tým, robiac si z nich spojencov a spoločníkov, si rozdeľuje výhody rovným dielom medzi Maďarmi kresťanského a Maďarmi judejského vierovyznania.“ Jeho vystúpenie sa končilo slovami: „No slovanské povedomie sa nedá zničiť, slobodný slovanský duch sa nedá držať v okovách, do jeho žíl sa nedá preliať maďarská krv!“

Výstrižok z novín Vladimír Ivanovič zaslal Škarvanovi do Anglicka. Takýto patriotizmus sa presvedčenému stúpencovi Tolstého znepáčil, čo dal Krivošovi pocítiť vo svojej odpovedi. Vladimír Ivanovič potom poslal Škarvanovi dlhý list (písaný po slovensky) začiatkom júna roku 1897: „Ja som síce tej istej mienky čo Ty ohľadom patriotizma, tej mienky, čo Tolstoj tak náhľadne vyložil vo svojom spise Patriotizm ili mir a vo svojom Pisme k Poliakom.“ Ja viem, že je patriotizmus nekresťanská vec, lebo sa on strojí na láske k jednému a vražde (t.j. nepriateľstve) k druhému, a nie na láske ku všetkým blížnym, lenže nič so mnou neurobíš: Ich bin schon halt einmal so ein Patriot (Ja som už raz veru taký vlastenec.). To je práve to, čo mi prekáža byť úplným posledovateľom Tolstého, lebo ja sa svojho Patriotizma, svojho slovanstva, zriecť nemôžem. Ja som mohol nechať fajčenie, lumpáctvo, carnivorstvo nie síce veľmi prísne, lebo mi škodí. Chudnem a slabnem i apathiu cítim ku všetkému, musím leci tedy kus mäsa zjesť a mnoho a mnoho druhých privyčiek. Ja sa usilujem žiť ako len možno dobre v zmysle slova Božieho, to mi je všetko dostupné, lenže beznacionalistom ja rozhodne byť nemôžem a nikdy nebudem, ja som viac Slovan ako kresťan, ja som Slovan telom (náružný vid, lebka) i dušou (sklad uma a charaktera) a kresťan len výchovou a ubeždeniem či presvedčeniem, ktoré dnes môže byť jedno a zajtra druhé, ak príde dáky silný tolčok, čo ma presvedčí o druhej pravde. Ja Ťa úplne rozumiem a s Tebou súhlasím, lenže predsa sám to nikdy nesplním, od patriotizma, od národnosti, od svojho slovanstva sa nikdy neodkážem. Ja slyškom slavianin t.j. ich bin zu slawisch, aby som to mohol naraz zhodiť zo seba ako handru a obliecť sa do bezbarevného rúcha beznacionalizma. Ja som tej mienky, že Číňana či nigra možno krstiť, alebo obrezať, ale urobiť z Nemca alebo Slovana – nie. Talian či Angličan môžu byť dnes jedného a zajtra druhého presvedčenia, ale cholerikom vždy bude prvý a flegmatikom druhý, to je časť ich duše, ako barva kože ich tela, lebo sa premeniť nedá, to je vlastnosťou ich národnosti a tú nezmyješ. Toto je moje rozhodné presvedčenie, ktoré ostane so mnou do hrobu vzdor tomu, že ja, z druhej strany, viem, že sa ono nezrovnáva s učením Krista a že si každý vlastne musí vybrať atď., atď. Čo robiť, od náboženského presvedčenia sa ja môžem odriecť (i sv. Peter to tri razy urobil), ale od národného cita – nie, lebo je on vo mne v tele i v duši, on je ja sám. Ja som molekula svojho národa a mňa bolí, keď mi ubližujú, práve tak ako moje ruky a nohy atď. cítia, keď hlava alebo zub atď. bolí. Musím končiť. Toto vedie k dlhému rozhovoru. My si o tom ešte pohovoríme. Skoro sa uvidíme. Maj sa dobre. Bozkáva Ťa Tvoj priateľ Krivoss V.“

Myslíme si, že každý, kto sa zoznámi s týmto listom a nepozná obrátenú stránku činnosti jeho autora, pociťuje podvedomé sympatie k mladému človeku, ktorý tak otvorene rozjíma o hodnotách kresťanstva a patriotizmu. Je možné, že práve predstava toho, že Krivoš bol len cenzorom zahraničných novín a časopisov, sa stala príčinou vysokého hodnotenia jeho mravných kvalít zo strany slovenských autorov, Rudolfa Tibenského nevynímajúc.

No my spoločne s váženými čitateľmi vieme, že filozoficky založený mladý človek, deklarujúci snahu žiť v súlade „s Božími zákonmi“ bez akýchkoľvek zákonných dôvodov otváral cudzie listy nielen diplomatov, ale i takých mladých ľudí, medzi ktorých patril aj on. Je možné, že by ho trápil pocit viny, a na svojom pracovnom poste sa snažil pomôcť tým, koho prenasledovalo oddelenie Ruského impéria pre vyšetrovanie politickej činnosti?

 

Text je úryvkom z knihy Štyridsať rokov v tajných službách. Život a dobrodružstvá Vladimíra Krivoša za cára aj za boľševika, ktorú napísali ruskí autori A. A. Zdanovič, V. S. Izmozik, práve vyšla v slovenskom preklade Ľubomíra Guziho vo vydavateľstve Premedia.

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo