Šrobár zamával dejinami Slovenska ako málokto iný

Šrobár zamával dejinami Slovenska ako málokto iný

Vavro Šrobár mal významnú zásluhu na vymanení Slovákov z Uhorska, ale najradšej by ich videl v umelom československom národe.

Tento mocný muž dokázal v kľúčových okamihoch presadiť svoju vôľu. Raz na osoh, inokedy na škodu Slovákov.

Dňa 9. augusta si pripomíname 150. výročie narodenia Vavra Šrobára. V prvej polovici 20. storočia tento človek doslova hýbal dejinami Slovenska.

Šrobár sa na politickej scéne objavuje už na konci 19. storočia. Vtedy študoval na Karlovej univerzite v Prahe a nadchol sa myšlienkami neskoršieho československého prezidenta Tomáša G. Masaryka.

Spolu s ďalšími mladými národovcami, hlavne s Pavlom Blahom, začal na Slovensku vydávať časopis Hlas, v ktorom okrem predkladania požiadaviek na zmenu spoločenského života v Uhorsku kritizoval pasívnu staršiu generáciu slovenských národniarov v Martine, čím si ju pohneval. Bol to nebývalý počin.

Ako hovorí historik Roman Holec, takýto vpád do slovenského prostredia a myslenia sa dal prirovnať k pádu kameňa do stojatých vôd. Hlasisti poukazovali na „aristokratizmus" plebejskej slovenskej inteligencie v malomestskom Martine. Kritizovali nekoncepčnú prácu založenú na apriórne odmietavom postoji voči všetkému, čo vychádzalo z Budapešti. Odmietli fatalizmus a čakanie na deus ex machina, ktoré príde zvonku a nezávisle od Slovákov.

Od hlasistov začali viať úplne nové vetry. Slovenská politická scéna sa spestrila a zaktivizovala.

V úplných začiatkoch politickej kariéry spolupracoval Šrobár s Andrejom Hlinkom, vedno sa dokonca dostali do maďarského väzenia.

V Ružomberku, kde Šrobár zakotvil po pražských štúdiách, sa zblížil s generačne blízkym a podobne impulzívnym Andrejom Hlinkom. Spoločná cesta s Hlinkom sa rozbehla na začiatku 20. storočia, keď mal Hlinka bližšie skôr k hlasistom ako k martinským národniarom. Vo voľbách v roku 1906 kandidoval Šrobár v dolnoliptovskom okrese za Slovenskú ľudovú stranu. Hoci bol jeho verejným podporovateľom populárny Hlinka, voľby tesne prehral.

Nový, nebojácny aktivizmus mladej slovenskej generácie k národnej politike vyvolal reakciu. Hlinka po zásahu cirkevnej vrchnosti prišiel v Ružomberku o faru. Neskôr ho so Šrobárom a ďalšími štátna moc zatkla a poslala do väzenia. Proces sa dostal do pozornosti domácej i zahraničnej verejnosti a katapultoval Šrobára a Hlinku do pozícií významných postáv slovenskej politiky.

Šrobár a Hlinka sedeli spoločne v segedínskom väzení, no našli tu aj Bélu Kuna, neskoršieho vodcu maďarskej komunistickej revolúcie. Keď Šrobár viedol s Kunom dlhé diskusie, určite netušil, že o desaťročie budú stáť ako reprezentanti nových štátov priamo oproti sebe.

Vo väzení sa Šrobár a Hlinka paradoxne odcudzili – hlavne preto, že bez ohľadu na spoločné protimaďarské postoje sa prvý pasoval do pozície masarykovského voľnomyšlienkara, druhý ostával konzervatívnym katolíkom. Neskôr sa v Československu dostali na opačné strany barikády – tentoraz už nielen pre filozofické názory, ale aj pre postoj k slovenskému národu.

Šrobár a Hlinka ostávali naďalej autoritami a popri Milanovi Hodžovi práve ich aktivity najvýznamnejšie ovplyvnili budúci domáci vývoj na Slovensku v závere prvej svetovej vojny.

Dôsledne presadzoval spojenectvo s Čechmi

Po prepustení z väzenia Šrobár aktívne spolupracoval s českými politikmi a za svoje protimaďarské postoje neváhal ďalej pykať.

V máji 1917 sa českí poslanci v rakúskom sneme otvorene postavili za vytvorenie Československa. Nemalú zásluhu na tomto závažnom oznámení mal Šrobár a jeho spolupracovník Anton Štefánek. Sám Šrobár vo svojich pamätiach neskôr spomínal, že to bol práve on, kto českých poslancov presvedčil, že nový štát má do svojich hraníc poňať aj Slovensko.

Na prvomájovej demonštrácii organizovanej v roku 1918 sociálnymi demokratmi v Liptovskom Mikuláši sa už adresne a verejne prihlásil k myšlienke česko-slovenského osamostatnenia, za čo bol opäť uväznený.

Tu treba oceniť Šrobárovu odvahu, lebo v tom období nebolo zrejmé, že Rakúsko-Uhorsko vojnu prehrá. Mohlo sa to napokon skončiť tak, že Šrobár by ostal len stíhaným protištátnym politikom v zachovanej monarchii. Hrozilo mu, že príde o všetko.

Šrobár stavil na správnu kartu, bol za vytvorenie Československa a len v ňom videl budúcnosť Slovákov. Pre českých politikov bol nenahraditeľným partnerom. Podobný silný príklon k spoločnému štátu mohli nájsť azda iba v Milanovi R. Štefánikovi pôsobiacom v exile. Hodža či Hlinka nezavrhovali federalizovanie monarchie alebo jej uhorskej časti. Šrobár o inom riešení ako o Československu vôbec neuvažoval.

Tento postoj poznačil celú jeho budúcu politickú kariéru. Stal sa najvýraznejším predstaviteľom jednoty československého národa a najvýznamnejším odporcom slovenských autonomistov. Dokonca aj Hodža, pôvodne zástanca myšlienky tesného zopnutia Slovákov, Čechov a Moravanov, revidoval v posledných rokoch života svoje názory v prospech slovenskej autonómie. Šrobár ostal nemenný.

Milan Hodža (vpravo) s prezidentom Benešom na pražskom hrade. Šrobár dlho straníčil s agrárnikom  Milanom Hodžom, no do predčasného politického dôchodku odišiel práve v čase, keď sa tento stal predsedom pražskej vlády.​

Pre procentralistickú pražskú politiku ostal nenahraditeľným človekom. Pritom bolo jedno, aký režim v Prahe panoval. Bez problémov spolupracoval s Masarykom a Edvardom Benešom, neskôr s Klementom Gottwaldom. Na druhej strane spolupráca so slovenskými politikmi, ako to už bolo v prípade Hlinku, sa po začiatočnom rozmachu končila v rozvalinách. Vedeli by o tom hovoriť v ľudovej, národnej, agrárnej či demokratickej strane. Nie div, že Šrobárovi sa na Slovensku pripisovalo prospechárstvo a nadbiehanie pražským vládam.

Prvý post získal hneď po vytvorení Československa. Popri Štefánikovi, ktorý sa stal ministrom vojny, ale do svojho úradu pre tragickú smrť doma nenastúpil, bol jediným Slovákom v prvej vláde. A dostal významnú funkciu – na dva roky sa stal takmer neobmedzeným správcom Slovenska.

Na Slovensku sa pohádal s každým

Po vzniku Československej republiky sa Šrobár stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. Bola to náročná úloha. Situácia na Slovensku bola neprehľadná a pre pražského vysokého úradníka až nebezpečná, pretože Maďari sa nemienili vzdať tejto časti bývalého Uhorska.

Šrobárovej rozhodnosti potvrdenej osobnou účasťou možno do veľkej miery vďačiť za to, že vtedajší prevažne maďarský a nemecký Prešporok neodpadol od Československa a premenovanú Bratislavu zachovali vyjednávači v Trianone nadobro pre Slovensko.

Na druhej strane sa na Slovensku v tomto období uplatňovali diktátorské metódy. Po obsadení Bratislavy hrozil v júni 1919 spoza Dunaja vpád vojsk maďarskej komunistickej vlády. Tú reprezentoval Kun, teda Šrobárov niekdajší spoluväzeň a spoludiskutujúci zo segedínskeho väzenia.

Šrobár svoj úrad z Bratislavy napriek hrozbe a nežičlivosti miestneho obyvateľstva nestiahol. Jeho zásadný postoj bol kľúčový. Ako spomína vo svojich pamätiach, vtedy dal pokyn na zajatie tisícky najvýznamnejších predstaviteľov mesta a ako rukojemníkov ich poslal do Čiech a na Moravu. Odbojné skupiny v meste spacifikoval a vojenskou aktivitou zabránil prieniku Kunovej armády do Bratislavy.

V takýchto výnimočných pomeroch sa otázka sľubovaného autonómneho postavenia Slovenska deklarovaného v Pittsburskej zmluve nenapĺňala. Ba naopak, niekdajší najvyšší miestny orgán – Slovenská národná rada prestala pôsobiť a moc sa naplno centralizovala v Prahe.

Veľkú zásluhu na tom mal práve Šrobár. Ako píše historik Milan Krajčovič, po maďarskom boľševickom výpade nastala psychóza strachu o Slovensko. A nebola bezdôvodná. Napríklad ešte v roku 1919 šíril britský vyslanec v švajčiarskom Berne názor, že Veľká Británia sa vraj zasadí na mierovej konferencii za znovuvytvorenie Uhorska vo forme federatívneho štátu so Slovenskom a Sedmohradskom.

Z tohto pohľadu možno pochopiť, že pražská štátotvorná propaganda dávala hlasom za autonómiu nálepku maďarónstva až vlastizrady. Vojenská diktatúra trvala na Slovensku až do roku 1922. Autonomistické snahy strany Andreja Hlinku narazili na tvrdý odpor. Niekdajší spolupracovník a spolubojovník Šrobára sa tak stal jeho protivníkom.

V prvej Československej republike pôsobil Šrobár takmer dvadsať rokov na rozličných vysokých výkonných a poslaneckých postoch. Zaujímavosťou je, že vystúpil z rímskokatolíckej cirkvi, čím chcel pravdepodobne preukázať svoju nezávislosť. To ho ešte viac vzdialilo od katolíckych autonomistov.

Dobre však neskončil ani v agrárnej strane, kde sa snažil vytlačiť z vedúcej slovenskej pozície Hodžu. Po neúspechu a nezhodách stranu opustil a v roku 1937 odišiel do politického dôchodku.

Vyhlásil povstanie proti Nemcom a Bratislave

Osamostatnenie Slovenska v roku 1939 zastihlo Šrobára ako spolumajiteľa a hlavného kúpeľného lekára v Trenčianskych Tepliciach. Mal 72 rokov, s agrárnou stranou, ktorá medzitým zanikla, sa rozišiel a zdalo sa, že jeho politická kariéra je minulosťou. No udalosti sa vyvíjali inak.

V prvej Slovenskej republike bola povolená síce iba jedna vládna strana, no viacerí odporcovia úspešne pôsobili v ilegalite. Dokonca i v samej Hlinkovej slovenskej ľudovej strane boli rozličné prúdy, ktoré medzi sebou súperili. Aktivity rozličných predstaviteľov sa často prelínali.

Tak sa mohlo stať, že v roku 1943 sa u predsedu Najvyššieho súdu Martina Mičuru stretli predseda Slovenského snemu Martin Sokol, guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, generálny tajomník Ústredného združenia slovenského priemyslu Peter Zaťko a Šrobár. Týchto ľudí spájal záujem o budúce postavenie Slovenska po skončení druhej svetovej vojny.

Ako píše v spomienkach vtedajší dobre informovaný poslanec Slovenského snemu Pavol Čarnogurský, M. Sokol na porade predložil ďalekosiahly záväzok v podobe garancie, že snem sa na 90 percent postaví za obnovenie Československa, zruší všetky zákony, ktoré by prekážali štátnemu zjednoteniu Slovenska s historickými krajinami, zosadí vládu i prezidenta a rozpustí ľudovú stranu.

 Šrobár bol najspoľahlivejším presadzovateľom myšlienok Edvarda Beneša na Slovensku, a to aj v rokoch rozdeleného Československa.

Bol by to veľký obrat v politike vtedajšieho štátu, ktorý sa po štyroch rokoch v ťažkých podmienkach etabloval ako životaschopný celok. Účastníkom stretnutia bolo jasné, že ak Nemecko prehrá vojnu, k čomu sa naozaj schyľovalo, medzinárodné súvislosti privodia obnovenie Československa. Stáli však za tým, aby si Slovensko ponechalo v obnovenej republike autonómne postavenie. Až na Šrobára, ten by sa najradšej vrátil k centralistickému usporiadaniu.

Šrobár sa do tohto kruhu ľudí dostal preto, že mal stále blízky vzťah s exilovým československým prezidentom Benešom. Na Slovensku bol preňho nenahraditeľný. A po vojne mal rozdávať karty práve Beneš.

Tak sa mohlo Benešovi do Londýna dostať memorandum, kde sa uvádza, že „slovenský ľud má svoj kultúrny a hospodársky rozvoj zaistený iba v nedeliteľnej Československej republike, utvorenej 28. októbra 1918“, či budúce usporiadanie by malo byť „v duchu jednoty československého národa“. Pod memorandom je viacero mien, kľúčové Šrobárovo, samozrejme, nechýbalo.

Na spustení Slovenského národného povstania v auguste 1944 mal výraznú zásluhu prebudený Šrobár. Nebrojil len proti Nemcom, bol za návrat k spoločenskému zriadeniu spred roka 1938. Šrobár sa rozhodol politicky opanovať Povstanie pre Benešovu vládu cez zatiaľ neexistujúci Ústredný výbor. Koordinovane vyhlásila povstanie rozhlasom pre celé Československo aj londýnska exilová vláda.

Až potom pricestoval do Banskej Bystrice predstaviteľ komunistov Gustáv Husák, ktorý obratne spracoval vojenského veliteľa Jána Goliana tým, že mu ponúkol osobné skoordinovanie povstania s partizánmi, hoci sľuboval ťažko splniteľné. Husák obratom pritlačil k múru Šrobára, oznámiac mu, že má spracovaného Goliana. Šrobár cúvol, a tak sa podľa pôvodných Husákových zámerov v Banskej Bystrici ujala politického riadenia povstania Slovenská národná rada s paritným zastúpením komunistického a občianskeho bloku.

Šrobár však neobišiel nakrátko a dostalo sa mu novej funkcie. Spolu s komunistom Karolom Šmidkem sa stal predsedom Slovenskej národnej rady.

Vrátil sa do centrálnej vlády

Povstanie po dvoch mesiacoch Nemci porazili. Šrobár si zachránil život tým, že utiekol na územie ovládané Sovietskym zväzom. Ako sa to stalo, opisuje vtedajší hlavný tajomník Obchodnej a priemyslovej komory v Banskej Bystrici Ján Balko.

V priebehu povstania býval Šrobár u vtedajšieho povereníka financií Viliama Paulínyho. Mimochodom, pojem povereník, niečo ako minister autonómnej vlády podľa P. Zaťka vymyslel práve Šrobár, pretože označenie minister bolo prisilné – patrilo iba členom centrálnej vlády.

Keď sa povstanie blížilo ku koncu, pre najvyšších predstaviteľov pristavili lietadlo. Šrobár sa s Paulínym rozlúčil v jeho neprítomnosti listom, poďakoval sa za ubytovanie a stravu a spolu so svojím psom nasadol do lietadla. Hostiteľ, nevediac o ničom, ostal v Banskej Bystrici. Skormútený Paulíny sa po obsadení sám vydal okupantom a po odvlečení zahynul v Nemecku.

Balko pokladal Šrobára za „človeka, ktorému nebolo nič sväté okrem jeho vlastného koryta“. Podobne ako k Paulínymu sa zachoval k svojim niekdajším sprisahancom Sokolovi a Mičurovi.

Šrobár si na rozdiel od mnohých iných zachránil život útekom na sovietsky východ. Pred odchodom exilovej československej vlády do Košíc sa v marci 1945 zúčastnil v Kremli na večeri s Benešom a sovietskym diktátorom Josifom Stalinom. Túto večeru opisuje Čarnogurský.

Sprava vedľa Stalina sedel Beneš, zľava Šrobár: „Kým Dr. Beneš sa správal podľa diplomatického protokolu, Stalin sa dobre bavil so Šrobárom, ktorý s ním stačil držať tempo v pití. Celá spoločnosť si všimla dvoch starcov, ktorí si výborne rozumeli pri pohárikoch. Slovák Šrobár dokázal držať krok so Stalinom v pití a tak si ho získal!“ Táto priazeň sa Šrobárovi neskôr vyplatila.

Po príchode do Košíc sa Šrobár spolu s komunistom Husákom stali hlavnými reprezentantmi Slovenska. Kým Šrobár ostal presvedčeným centralistom, Husák sa netajil snahami ponechať Slovensku čím silnejšie postavenie v obnovenej republike.

Šrobára si osvojila Demokratická strana a ako jej nominant sa stal ministrom financií centrálnej vlády. Mal vtedy 78 rokov. Preto nie div, že za ostatnými nestíhal. Vo svojich spomienkach to pripomína vtedajší podpredseda Demokratickej strany Ján Ursíny. Šrobár mal asi mocnejších patrónov, aby zastával vysoké pozície, možno až v Moskve. Alebo jednoducho zapasoval do plánov podieľať sa na budúcom centralizovaní štátu.

Napokon, ústretovosť k českej strane preukázal veľmi rýchle. Po obnovení štátu sa začali zlaďovať systémy niekdajšieho protektorátu a samostatného Slovenska. Príkladom je zjednotenie mien. Vymienili sa v pomere jedna k jednej, hoci reálna sila slovenskej koruny bola mnohonásobne vyššia ako protektorátnej.

Ešte pred zjednotením Šrobár povedal v časopise Budovateľ, že „rozdiely medzi českými krajinami a Slovenskom nie sú nijako veľké“. Naopak, ekonóm Balko odhadol reálnu hodnotu 14 českých korún za jednu slovenskú. Okrem nevýhodnej výmeny peňazí poputovalo do pražskej centrálnej banky slovenské zlato a devízové prostriedky. Pritom samostatný slovenský štát začínal v roku 1939 hospodárenie bez podielu na československom zlate, lebo to zhabali Nemci.

Ako vidieť, Šrobár napokon prijal riešenie, ktoré znehodnotilo úspory občanov vlastnené v slovenských korunách.

Rozčeril povojnový politický vývoj

Hneď po obnovení Československa, ba ešte pred ním, sa komunisti podujali zlikvidovať viacstranícky systém a prevziať vládu na spôsob Sovietskeho zväzu. Situácia v dvoch častiach republiky bola výrazne odlišná. Kým v českej časti štátu sužovaného cez vojnu nemeckým terorom a vykorisťovaním mali komunisti významnú podporu, na Slovensku to bolo naopak.

Keďže v obnovenom štáte boli zakázané všetky strany, ktoré sa nejakým spôsobom podieľali na rozdelení Československa v roku 1939, v Česku ostali povolené iba štyri, na Slovensku dve. Strany si mali pomerať sily vo voľbách v roku 1946. Bolo zrejmé, že na Slovensku zvíťazí Demokratická strana.

Slovenskí komunisti na čele s Husákom sa z tejto situácie snažili vykľučkovať tým, že by pritiahli na svoju stranu katolícke obyvateľstvo, ktoré dovtedy podporovalo ľudovú stranu. To sa dalo iba cez novú kresťanskú stranu ochotnú v budúcnosti spolupracovať s komunistami. Týmto by sa zároveň výrazne oslabila dominantná Demokratická strana.

Čarnogurský dostal od Husáka ponuku založiť takúto stranu. Ponuky sa ujal a pár mesiacov pred voľbami bol nový subjekt pripravený oficiálne rozbehnúť činnosť. Hlavné slovo pri povolení tretej slovenskej strany mal predseda Národného frontu v Prahe, ktorým bol komunista Gottwald. Keď mu signatári priniesli všetky podklady, stanovil si dve základné podmienky.

Strana nesmie niesť v názve slovo kresťanská a jej predsedom má byť Šrobár. Signatárov šokovalo najmä presadzovanie Šrobára, ktorý bol na Slovensku nepopulárny, a navyše išlo o človeka, ktorý ostentatívne vystúpil z katolíckej cirkvi.

Bolo zrejmé, že záujem dostať Šrobára na takúto pozíciu bol vyšší. Čarnogurský nevylučoval pokyny až priamo z Moskvy, kde Šrobár zvládol nedávnu náročnú pitku so Stalinom.

Nad nominovaním Šrobára si lámal hlavu aj podpredseda Demokratickej strany Ursíny. Dobre si uvedomoval, že vznik tretej strany na Slovensku je namierený práve proti nim. Keď sa opýtal Šrobára, či ako šéf kresťanskej strany opäť vstúpi do cirkvi, a ten odpovedal kladne, pochopil bezbrehú účelovosť jeho konania.

Ursíny ostal sklamaný z postoja Šrobára k Slovákom. Z úst tohto staronového pražského ministra po vojne nepočul výraz slovenský národ. Ba aj pojmu československý národ sa alibisticky vyhýbal. Používal iba výraz československý ľud.

Pochopil proletársku revolúciu

Šrobár sa napokon ozaj stal predsedom nového politického subjektu, ktorý niesol nevyhranený názov Strana slobody. Pre obyvateľov Slovenska bola táto strana neatraktívna a v roku 1946 ju volili necelé štyri percentá voličov. Voľby s prevahou vyhrala Demokratická strana. Tá v snahe získať hlasy katolíckych voličov pribrala na základe dohody na svoju kandidátku v presne stanovených pomeroch reprezentantov katolíkov, čo sa jej vyplatilo.

No vzápätí neodolala útokom komunistov, ktorí ju začali označovať za novoľudácku a s touto taktikou ju neskôr úplne zlikvidovali. Úspešné paralyzovanie Demokratickej strany na Slovensku bolo predzvesťou frontálneho útoku komunistov na všetky české nekomunistické strany.

Ak si niekto myslí, že prevratom vo februári 1948 a nastolením komunistickej diktatúry sa kariérny príbeh Šrobára končí, mýli sa. Jeho Strana slobody fungovala ako zásterka na zdanie politickej plurality až do roku 1990.

 Klement Gotwald (vľavo) v rozhovore s Gustávom Husákom a Antonínom Zápotockým. Šrobár si porozumel s Klementom Gotwaldom, v jeho komunistickej vláde pracoval ako minister až do smrti.

Šrobár sa stal v roku 1948 v komunistickej vláde ministrom pre zjednotenie zákonov a v tejto pozícii zotrval do smrti v roku 1950. Bolo to obdobie, keď sa upevňovali základy komunistickej diktatúry a zároveň sa demontovali aké-také princípy federatívneho usporiadania stanovené v Košickom vládnom programe.

K vernosti centrálnemu usporiadaniu Československa pridal Šrobár ešte jeden rozmer. V osemdesiatich rokoch veku pochopil dejinnú úlohu proletárskej revolúcie. Asi zúročil dávny pobyt v segedínskom väzení, kde študoval Marxov Kapitál a viedol rozhovory s boľševikom Kunom.

V októbri 1950, dva mesiace pred svojou smrťou, vystúpil v Národnom zhromaždení, kde pri predkladaní včasného návrhu osnov nového občianskeho zákonníka okrem iného povedal: „Pýtate sa, čo umožnilo splnenie tohto úkolu v takej krátkej dobe? Bolo to predovšetkým februárové víťazstvo v roku 1948, ďalej sila pracujúceho ľudu, ďalej skúsenosti a vzor Sovietskeho zväzu a naposledy nie v malej miere na novom základe postavené bratské spolužitie Čechov a Slovákov.“

Pevnému zomknutiu Čechov a Slovákov ostal verný i za cenu nastupujúceho proletárskeho internacionalizmu diktovaného z Moskvy.

Foto: TASR, Wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo