Zoberte si celý svet, mne stačí Taliansko

Zoberte si celý svet, mne stačí Taliansko

Florencia. Foto: wikimedia

Redakčný seriál o miestach, ktoré sme si obľúbili.

Už niekoľko rokov chodíme so ženou do Talianska. Precestovali sme kus krajiny, od Nota po Terst, každý rok nám však rastie zoznam toho, čo ešte chceme spoznať. Problém je, že pribúdajú aj miesta, kam sa chceme vracať.

Krása Talianska je celok, nie jednotlivosti. Architektúra, móda, gastronómia, dejiny, gelato aj katolicizmus... je malým zločinom to deliť, krásne je, keď je všetko spolu, v jednom meste, na jednom námestí.

Rím je, prirodzene, kapitola sama osebe, hovorme preto o zvyšku Talianska. Na Sicílii je čarovné, ako ju takmer každý, kto sa vylodil na jej brehoch, dobyl, a predsa sú Sicílčania hrdí. Keď si prečítate Lampedusov slávny román Gepard, pochopíte, že je to úplne logické. Pre Sicíliu platí to isté, čo pre celé Taliansko: keď nazriete do jej dejín, precestujete ju, zistíte, aká je rôznorodá. Každé mesto skrýva iný akcent, nepoprie iný vplyv a kuchyňu a rivalitu. To znamená príbehy. Keď dovolíte, aby ožili, už vás nepustia.

V Taliansku človek pochopí, aký nezmysel sú niektoré rebríčky. Povedzme najkrajší chrám. Tá otázka je rovnako pochabá, ako pýtať sa na najlepšiu knihu. Na to sa jednoducho nedá odpovedať. Ak sa o to niekto pokúsi, vysmeje sa literatúre a zosmiešni sa. Istý čas som si myslel, že sa tej otázke možno vyhnúť niečím mystickým, čo by mohlo priať milánskemu dómu, veď čo môže byť silnejšie ako chrám na mieste, kde konvertoval na vieru sv. Augustín? Jeden krst môže meniť dejiny celého kontinentu, celej epochy.

A potom som uvidel chrám v Orviete, zažil svadobný obrad v Cefalú, kochal sa Svätým Markom ráno o šiestej, keď ešte turisti v Benátkach spali... všetko sa začalo od začiatku.

Siena. Foto: wikimedia

Vybrať si v Taliansku jedno miesto je pasca, nedá sa to, preto volím toskánske mestá, niekdajšie mestské štáty. A najmä fascinujúce napätie medzi nimi, vojny a koalície, nepriateľstvo na život a smrť aj jednotu v niečom, čo by malo byť podstatnejšie ako všetky rozdiely – toskánske mestá sú mikrokozmom Európy.

Zjednotenie Talianska sa podarilo, ale len o málo lepšie ako zjednotenie Európy. Iste, Taliansko má viacero znakov štátu, ktoré Európa nikdy mať nebude, a predsa Taliansko v niečom podstatnom nepôsobí ako jeden štát, zachovalo si rôznorodosť, pluralitu, vnútornú rivalitu. Ako raz (hanlivo) povedal Bismarck, Taliansko, to je geografický pojem. Bismarck sa, samozrejme, mýlil, Taliansko, to je najmä kultúra.

Prvú som lepšie spoznal Luccu, druhé také krásne mesto nájdete len... v Taliansku. Lucca, to je osobitá renesancia, hradby a Piazza dell Anfiteatro, svätý Michal, Dante v exile, Puccini, butiky, kde moja žena dokázala stráviť rovnako intenzívny čas ako ja v múzeách, a niekoľko pouličných reštaurácií, na ktoré sa nezabúda. Pre mňa osobne najmä kvôli parmigiana di melanzane a ešte jedna zmrzlináreň za hradbami. Tomuto mestečku skrytému za vysokými hradbami a bicyklovými trasami po ich obvode urobili poklonu mnohí, napríklad chlapci z Top Gear, ale prvé miesto patrí Puccinimu. V antikvariátoch nájdete plagáty k prvým predstaveniam Turandot či Bohémy, večer si posedíte pri pouličných spevákoch a hudobníkoch, je to rovnako samozrejmé ako mimoriadne.

Piazza dell Anfiteatro v mestečku Lucca. Foto: wikimedia

Lucca sa vymedzovala voči Pise, vedela si chrániť svoju nezávislosť a podobne ako ďalšie mestské republiky balansovať na hranici oligarchie a republiky. Pisa je skvost, viac ako krivá veža ma ale dostal tamojší cintorín, kde miestna šľachta a buržoázia leží pochovaná v zemi dovezenej zo Svätej zeme. Je to triumfálnejšie ako ohromný zlatý oltár v Seville. Reštaurácie aj mesto trochu zaostávajú, turistov je tiež príliš.

Preto netreba strácať čas a vybrať sa do Sieny. Žiadne námestie nemôže prekonať dynamiku, ktorú cítiť na del Campo. A to som ešte nezažil tamojšie konské preteky. Siena je mesto Etruskov, podľa legendy založené synmi Rémusa, a teda v čomsi druhé po Ríme, očarilo generácie, citáty ponúkne každý bedeker, prehliadka tamojších múzeí a chrámov zoberie celé dni, stredovek získa farby, krásne a pestré, môžete uvažovať o Kataríne Sienskej aj si pozrieť erotické mozaiky v chráme alebo čítať poéziu a eseje veľkého Zbigniewa Herberta, ktorý tu žil. A hlavne: mesto vám nikdy nedovolí zabudnúť, že ste na kopci. Hore, bližšie k nebu ako večný rival, Florencia.

Tá je však kráľovnou týchto miest. Nie pre svoju niekdajšiu moc, pre svoju krásu. Spojenie týchto dvoch vecí sa nie vždy podarilo, pozrite sa na mocných dnešného sveta. V žiadnom meste, ktoré som doteraz videl, som nemal taký intenzívny pocit, že som súčasťou starého sveta, ako práve tu. Florencia, to je renesancia, hodina presedená medzi dómom a baptistériom je viac ako ľubovoľný film alebo kniha o Florencii. Dojem pretrvá totiž dlhšie.

Mediciovci, Machiavelli, Savonorala, Fra Angelico, Leonardo, Michellangelo, Dante, Donatello... nemá zmysel pokračovať. Rovnako silné sú príbehy: vražda Giuliana Mediciho v katedrále a následná verejná poprava kňaza, politická genialita jeho brata Lorenza, fungovanie Signorie, urputný súboj medzi guelfami a ghibellinami a vôbec tamojšia politika, to je skutočný úvod do dejín Európy, grécka antika a Rím sú až druhá kapitola.

Upálenie Savonarolu vo Florencii v roku 1498. Foto: wikimedia

To najlepšie na talianskych mestách je čas. Nástoja na tom, aby ste im venovali veľa času, vo všetkom. Pri čítaní, návšteve chrámov a múzeí aj pri hľadaní reštaurácií. A potom príde odmena. Až potom možno hovoriť o Taliansku, otvorí sa vám ako dielo umelca, keď spoznáte jeho život a drámy.

Florencia zmenila môj pohľad na množstvo vecí. Inak som čítal Machiavelliho, inak sa pozerám na zodpovednosť šľachty a oligarchie za verejný priestor, inak vnímam Dávida, keď čítam biblický príbeh o zabití Goliáša. A najmä úplne inak vnímam umenie.

Pritom Florencia nie je nijako zvlášť veľké mesto, Lucca, Siena či Pisa sú vyslovene malé mestá. Veľké je to, čo tvorilo ich dejiny. A čím viac o tom človek číta, tým viac chápe niektoré hriechy našej doby, vidí ich budúce dôsledky. 

Florencia sa cítila ako Dávid. Michelangelo sochu, ktorá je dnes v galérii dell‘Accademia, vysekal, keď nemal ani tridsať. Trvalo mu to dva roky, použil mramor, ktorý už niekoľko rokov ležal prachom.

Je to najväčší mužský akt, ideál mužskej krásy, mladosti, a predsa mužnosti. Nepôsobí síce tak detsky mlado ako v Biblii alebo na Caravaggiovom obraze, svaly, ruky a pohľad ho robia starším, ale prsia, tie z neho robia chlapca. Dávid stojí, sústredene stojí, a predsa máte pocit, že sa už-už hýbe. Akoby ním hýbali myšlienky, ktoré mu dal do hlavy Michelangelo. Hoci súčasní autori, napríklad Antonio Forcellino vo svojej knihe Michelangelo. Nepokojný život, robia z Dávida nebiblickú postavu či dokonca „demokrata“, opis v Prvej knihe Samuelovej Michelangelovu sochu vystihuje lepšie.

Úzky priestor medzi dómom a baptistériom nazývajú miestni aj raj, dojem klame, nie je na tom nič prehnané. Foto: Pablo/flickr.com

Dávid vedel, čo robí. Mocnému Goliášovi najskôr do očí vykričal, čo ho čaká a ako ho zabije. „Dnešného dňa ťa Pán vydá do mojej ruky, zrazím ťa, odtnem ti hlavu a mŕtvoly tábora Filištíncov dám dnes nebeským vtákom a zemskej zveri a dozvie sa celá zem, že Izrael má Boha.“ Bol priamy. A drzý. Dnes by sme možno povedali, že provokoval. A hneď potom sa rozbehol. Michelangelov Dávid sa pozerá sústredene. V jednej ruke má prak, v druhej kameň. Svaly sú napäté, myseľ koncentrovaná. Nikto, kto sa na Dávida pozrie, nemôže pochybovať, že tento mladík vyhrá. Jeho dominantnosť je zrejmá. Už tým, aký je – ako socha – v skutočnosti veľký. Jeho skutočnú „veľkosť“ mu však dáva jeho viera a odvaha, je duchovnej povahy. Podobne, ako to bolo kedysi s Európou. Nemala vždy prevahu. Voči islamu, Tatárom aj totalitným ideológiám pôsobila skôr ako ten slabší. A predsa napokon zvíťazila. Víťazstvo, vedomie vlastnej prevahy a určenia, si musela niesť vo vlastnej mysli. Nie ako dnes.

Keď človek vo Florencii hľadí na Dávida, niekde vo svojom vnútri si to všetko pripomína, odchádza zmenený. Posilnený.  

Ako vravel Verdi: Zoberte si celý svet, mne stačí Taliansko. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo