Spoločnosť 14. júl 2017

Ak chceme pomôcť Rómom, musíme odhodiť ideológiu

Michal Oláh
Michal Oláh
Strach, odpor, súcit sú prvé pocity, ovládajúce človeka pri návšteve osád a dedín, v ktorých žijú najchudobnejší Rómovia.
Strach, odpor, súcit sú prvé pocity, ovládajúce človeka pri návšteve osád a dedín, v ktorých žijú najchudobnejší Rómovia.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Michal Oláh

Ak chceme pomôcť Rómom, musíme odhodiť ideológiu
Osada Roškovce, v tejto jednej izbe žije 13 ľudí. Foto - autor

Roškovce, Žehra, Lomnička, Hermanovce, Jarovnice sú notoricky známe väčšine Slovákov. Poznajú ich z policajných zásahov, populizmu politikov a prednášok akademikov.

Po nesmelom vstupe do osady sa zrazu cítim ako v slume neďaleko Nairobi s rozdielom, že na Slovensku vás v porovnaní s ich nesmiernou biedou obklopuje luxusný svet, vymoženosti Európy a v subsaharskej Afrike len ďalšia a ďalšia chudoba.

Rómske osady sú často porovnávané s africkými slumami. Príbuznosť je v tom, že Afričania i Rómovia si svoju situáciu nevybrali. Zdá sa, že na čiernom kontinente nie sú ľudia skazení stáročnými sociálnymi experimentmi. Keď dostanú možnosť postúpiť na vyššiu úroveň bývania, hoci len do bytovky, ktorá je bez vody a elektriny, okamžite túto možnosť využijú, odsťahujú sa a začlenia do spoločnosti. V slume sú ľudia viac-menej nedobrovoľne. Snažia sa odtiaľ dostať a zlepšiť svoj životný status. Žijú tam tisícky ľudí, ktorí sa chcú zo svojej situácie za každú cenu vymaniť, nemajú však šancu na lepší život. Napriek biednym podmienkam je v domácnosti upratané a dospelí nás pohostia čajom a jedlom. Matky v domácnosti sú stále láskavé.

Naopak, zdá sa, že mnohým dospelým Rómom žijúcim v osadách situácia z rôznych dôvodov vyhovuje. Nechcú žiť v majoritnej spoločnosti. Pre neschopnosť prispôsobiť sa, rasizmus väčšiny, ekonomické dôvody alebo jednoducho strachu zo zmeny. Je to omnoho pasívnejšia mentalita. Ak chceme zmeniť situáciu ľudí žijúcich segregovane, platí na Slovensku aj v Keni nevyhnutnosť začať od detí.

V rómskych osadách sa stretávame s neschopnosťou využiť možnosti pomoci, čo sa javí ako nezáujem zo strany dospelých. Dá sa ľahko nadobudnúť presvedčenie, že im táto situácia vyhovuje. A urobí sa zjednodušený záver, že neporiadok proste patrí k ich kultúre. Nechcú to meniť a nezáleží im často ani na budúcnosti detí.

V Keni stovky rodičov vyhľadávajú sociálne projekty a žiadajú pomoc pri vzdelávaní svojich detí. Ich budúcnosť je pre nich prvoradá. Títo rodičia žijúci v beznádejnej chudobe sa snažia nájsť pre svoje deti sponzora a zlepšiť ich sociálnu situáciu. Porovnávať preto africký slum so slovenskou osadou by nezodpovedalo úplne realite.

Slumu Mathere, neďaleko Nairobi. V malej chatrči, o ktorú sa opiera dievčatko, žije 8 ľudí.  Foto – autor

Ako pomôcť?

To je otázka, ktorej odpoveď nás už stála milióny eur. Bez výsledku? Určite nie. Bez efektivity? To už skôr. Na Slovensku máme do značnej miery navzájom izolované ostrovčeky pozitívnej deviácie osvietených starostov, rómskych politických lídrov, rómskych akademikov a zapálených kňazov a rehoľných sestier. Títo ľudia, samozrejme, nie sú univerzálnou odpoveďou na všetky problémy Rómov žijúcich v extrémnej chudobe.

Možno je ich charizma dokonca neprenosná na celoštátne systémové riešenie. Sú však povestným „exempla trahunt“ inšpiratívnym pre celé Slovensko. Pretože táto situácia u nás už dávno nie je otáznikom, ale výkričníkom! A neúprosným zrkadlom slovenskej spoločnosti.

Pomoc najchudobnejším Rómom musí byť trvalo udržateľná, má fungovať roky, aby nás nezaťažovala v budúcich generáciách. Tento problém je, samozrejme, obrovský, ľahko sa z neho zakrúti hlava a prepadneme zúfalstvu, ktorého ovocím je nárast extrémistických strán, akými sú napr. kotlebovci. Je dlhodobo nesystémovo riešený, preto panuje vo verejnosti presvedčenie, že sa vlastne ani riešiť nedá.

Ľudia, ktorí neboli v osadách, nemajú tušenie, o aký veľký problém v skutočnosti ide. Dôležité je hovoriť o príčinách tejto sociálnej tragédie. Samozrejme, časť viny je u samotných Rómov, nemôžeme ju však hľadať len u nich, to by bolo príliš zjednodušené strkanie hlavy do piesku. Zvláštnou a mimoriadne ťažkou otázkou je výzva pomôcť tej časti Rómov, ktorí pomoc nechcú a neočakávajú.

Ak hovoríme o nelegálnom bývaní Rómov na cudzích pozemkoch, tak hľadajme dôvody, prečo tam žijú. Rýchlo zistíme, že v tomto teritóriu ich niekto usadil. Historicky im tieto pozemky niekto vytýčil a prikázal im tam žiť. Neboli to Rómovia, ktorí si toto územie vybrali za svoj domov, ale bol to niekto v  mene monarchie alebo štátu. Bola za tým aj Mária Terézia, ktorá priniesla množstvo revolučných zmien pre majoritu i Rómov. Prijala opatrenia o zákaze kočovného spôsobu života s nutnosťou usídliť sa.

Vtedajší richtári z tohto dôvodu museli nájsť nejaké územie, ktoré vyčlenili pre toto etnikum. Ocitli sa tak na území určitej obce alebo mesta. Výsledkom ďalšieho sociálneho experimentu – zákaz používania materinského jazyka – je v súčasnosti neznalosť rómskeho jazyka v Maďarsku i na južnom Slovensku. Čím boli Rómovia bližšie k Budapešti, tým sa pravidlá striktnejšie dodržiavali a naopak.

Z dnešného pohľadu extrémnym nariadením bol zákaz plodenia detí v rámci rómskeho etnika. Toto pravidlo sa, našťastie, nedodržiavalo. Zámerom týchto rozhodnutí nebolo vyhladiť Rómov. Štátna moc sa usilovala o ich premiešanie s majoritou. Tu niekde sa začínajú problémy sociálneho vylúčenia dnes už v obludných rozmeroch.

Pozitívna diskriminácia ako riešenie? Možno.

Často nám napadne otázka, prečo to v minulosti fungovalo lepšie. Zaujímal ma názor prvého rómskeho poslanca NR SR Petra Polláka, za ktorým som sa s touto otázkou vybral do Spišskej Novej Vsi.

Obával som sa zo začiatku jeho reakcie, reagoval však veľmi profesionálne a racionálne: „Rómske deti chodili do školy, dospelí z osád pracovali a problém nebol taký vypuklý. Robilo sa presne to, po čom teraz potichu voláme. Pozitívna diskriminácia. Nehovorilo sa toľko o tom, dialo sa to potichučky, školy mali kvóty na rómske deti. Dokonca aj vysoké školy mali kvóty pre rómskych uchádzačov o štúdium. Kvóty platili pre Rómov aj Nerómov. Naša krajina sa tak ocitla na poprednom mieste vo vzdelaní Rómov v porovnaní s ostatnými krajinami.“

Bol to výsledok tichej pozitívnej diskriminácie, z čoho vidieť, že pomoc deťom z osady, individuálny prístup a práca so srdcom na pravom mieste urobí z dieťaťa z osady poslanca NR SR, sociálneho pracovníka, policajta alebo učiteľa. Rovnaké kvóty by mohli dnes platiť pre firmy obchodujúce so štátom a obecné podniky.

Domov Rómov z osady po 15 rokoch práce v Anglicku. Dom je postavený neďaleko osady na Spiši. Foto – autor

Ťažko sa to hovorí, ale bývalý režim nám ukázal, že aj dieťa z osady môže byť úspešné. To, samozrejme, nie je obhajoba totality, aj keď možno predpokladať, že to niektorí demagógovia z lásky k starým poriadkom takto budú prezentovať, ale je potrebné mať odvahu a pozrieť sa pravde do očí, keď chceme hľadať nejaké riešenie. To nie je o popularite, to je o pomoci ľuďom.

Skutočnou výzvou pomoci najchudobnejším Rómom je trpezlivé vybudovanie vzájomnej dôvery, odhodenie akejkoľvek ideológie skrývajúcej sa často za politickú korektnosť, bez koketovania s extrémizmom, prechodná pozitívna diskriminácia zapojením Rómov do kľúčových orgánov polície, súdnictva, sociálnych vecí, školstva a v neposlednom rade vždy do Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity.

Nie, neznamená to, že by Rómom nevedeli pomôcť Nerómovia, dokonca ani to, že by Róm bol automaticky lepším odborníkom na pomoc Rómom.

Rómovi však bude vždy biť rómske srdce, nebude pomáhať akýmsi imaginárnym Rómom, ale sebe a ľuďom, s ktorými má vybudované početné vzťahy. Ak toto dokážeme, bude to významný signál, že sa spiaca slovenská spoločnosť konečne prebúdza.

 

 

 

 

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0